Sme žaby v Putinovom hrnci, ktoré sa varia, až sa uvaria
On limity a zábrany nemá, my áno.
Vojna na Ukrajine po viac ako šiestich týždňoch ukázala okrem iného v plnej nahote jeden fenomén. Narastajúca brutalita ruských jednotiek nás stavia do pozície povestnej žaby. Tá sa ocitne na sporáku vo vlažnej vode. Keď jej teplota postupne stúpa, neuvedomí si to, až okamih na vyskočenie premešká a uvarí sa.
Človek je na rozdiel od žaby, pravdaže, obdarený inými vlastnosťami. Uvažujeme a predvídame, napriek tomu však stojíme pred podobnou dilemou ako toto zviera. Pri pohľade na mŕtve telá v Buči a najnovšie v Kramatorsku odvrátime najprv zrak, je to neznesiteľný pohľad, potom sa však k nim vrátime.
Utešujeme sa pocitom, že tým prejavujeme svoju empatiu, že ten pohľad musíme zniesť, aby sme sa mohli naďalej nazývať ľudskými bytosťami. Zároveň tým dochádza k našej otupenosti, necitlivosti, čo je prirodzená obranná reakcia.
Nevieme, kde sú naše limity
Všimli ste si to? Naše hranice toho, čo sme schopní vnímať a absorbovať, sa posúvajú. Zatiaľ čo 24. februára, prvý deň ruskej invázie, nás vydesili správy o 137 ukrajinských obetiach (a to sme ich vtedy ešte nevideli), dnes musíme spracovať a prijať fakt, že Boroďanka, Mariupol, možno celý Donbas budú čoskoro ešte desivejšie ako to, čo bolo doteraz.
