Denník N

„Jano, rozumieš, že budem tvojím šéfom?“ Peter Šťastný nechcel byť len vianočnou dekoráciou (Úryvok z knihy Majstri sveta)

Peter Štastný (vpravo) s Miroslavom Šatanom v roku 2004. Ilustračné foto - TASR
Peter Štastný (vpravo) s Miroslavom Šatanom v roku 2004. Ilustračné foto – TASR

Úryvok z knihy Majstri sveta, ktorú vydal Denník N.

Keď v roku 2021 populárna satirická stránka Zomri zdieľala informáciu o zrušení teletextu Markízy, mnohí čitatelia písali nostalgické komentáre s číslom 261. Práve na tomto čísle v teletexte totiž televízia prinášala výsledky zápasov NHL aj so strelcami gólov a asistenciami slovenských hráčov. V ére pred masovou dostupnosťou internetu patrilo skontrolovanie produktivity slovenských hokejistov v mnohých rodinách k rannému rituálu podobne ako umytie zubov či prvá káva. Body slovenských hráčov boli zvýraznené modrou farbou a najmä v sobotu, keď sa zväčša hralo najviac zápasov, sa fanúšikovia často tešili z „modrého mora“ pri výsledkoch.

Obdobie najväčšej slávy slovenských hokejistov sa prekrývalo s najväčšou slávou teletextu. Slovenský útočník bol vtedy v NHL trendovou záležitosťou, už nešlo len o ojedinelé prípady, ako boli v 80. rokoch bratia Peter, Marián a Anton Šťastní či na začiatku 90. rokov Peter Bondra. Na prelome storočí bolo slovenských osobností v zámorí plno.

Napríklad v sezóne 1997/1998 boli medzi 11 najproduktívnejšími hráčmi traja Slováci – šiesty Pálffy, desiaty Stümpel a jedenásty Bondra. Rovnaký počet hráčov mala vtedy v top 11 len Kanada (Wayne Gretzky, Ron Francis, Jason Allison). Okrem nich tam boli Čech Jaromír Jágr, Švéd Peter Forsberg, Rus Pavel Bure, Američan John LeClair a Fín Teemu Selänne.

Hviezdy z NHL však bolo treba do reprezentácie dostať a to bola úloha Petra Šťastného, ktorý sa k národnému tímu vrátil po piatich rokoch od ukončenia kariéry. „Bol som už na MS 1996 vo Viedni ako skaut St. Louis, potom som so Stanom Pavlíkom robil spolukomentátora v Markíze na troch šampionátoch v rokoch 1998, 1999 a 2000. V Petrohrade ma oslovil Ján Filc, či by som nepomohol reprezentácii, na čo som povedal, že samozrejme, veď som to robil celý život.“

A už pred Petrohradom prehovoril Handzuša, aby prišiel na šampionát, od majstrovstiev sveta v Nemecku 2001 mal aj oficiálnu funkciu. „Bol som evidovaný ako poradca. Lenže pred olympiádou v Salt Lake City na zväze zistili, že Kanada má na pozícii generálneho manažéra Wayna Gretzkého. Uvedomili si, že by sa aj nám hodil niekto na tej pozícii, a ponúkli mi ju.“

Šťastný hovorí, že ponuku dostal od trénera Filca. „Jano za mnou prišiel do St. Louis. Samozrejme, že mal súhlas prezidenta zväzu Širokého. Nechal mi kontrakt, ja som si ho prečítal a zasmial som sa. U nás totiž bola tradícia, že tréner mal aj právomoci generálneho manažéra. Tréner vyberal, nominoval hráčov a robil de facto všetko. Pozícia generálneho manažéra tu neexistovala. Keď aj bola, tak bol manažér ako vianočná dekorácia, aby sme sa podobali ostatným. Ja by som však také niečo nikdy neprijal. Poškrtal som tam veci, ďalšie doplnil a povedal, že ak s tým budú súhlasiť, môžem robiť generálneho manažéra. Filcovi som povedal: ‚Jano, ty rozumieš, že mi ponúkaš funkciu, v ktorej budem tvojím nadriadeným?‘ Povedal, že áno. Široký to podpísal a jedna z prvých vecí, ktoré som mu povedal, bola: ‚Juro, ty sa neser do hokejových záležitostí. Aby sme si urobili poriadok. Hokejové záležitosti budú mojou a Janovou záležitosťou, nechcem, aby si sa nám do nich miešal.‘ Vždy a všade sú totiž tlaky.

Aj kluby majú generálnych manažérov či šéfov hokejových operácií, no keď potom niečo povie majiteľ, všetci sa ohnú. To u mňa neexistovalo. Nemôžem fungovať, keď mi niekto rozpráva do práce v reprezentácii, ktorú považujem za výkladnú skriňu. Tam sa nerobí politika, nemanipuluje a už vôbec nekorumpuje. Tam vyberieme najlepších, ktorí chcú hrať a urobiť všetko pre to, aby Slovensko bolo úspešné. Neviem, ako to Široký prijal, ale bol o tom upovedomený a fungovalo to.“

Šťastný tvrdí, že mal v tíme hlavné slovo. „To isté som povedal Janovi, keď mi to ponúkal. Bol prosto môj podriadený. Tréner je na to, aby vyberal hráčov do zápasu. Aby vyberal, kto pôjde na ľad a v akých kombináciách. Rozdelili sme si úlohy a o kľúčových veciach som rozhodoval ja. Samozrejme, všetko sme spolu preberali. Mali sme dobrú komunikáciu a to bolo najpodstatnejšie.“

Filcovi sme poskytli priestor na reakciu na výroky Šťastného, ktoré sa týkali jeho osoby. Filc sa rozhodol verejne nereagovať na Šťastného slová o rozdelení kompetencií ani na výroky o nasadení Pálffyho v Salt Lake City a o dopísaní Pálffyho na súpisku v Göteborgu, o ktorých tiež v knihe píšeme. Filc má na tieto situácie iný pohľad, no nechcel ho publikovať.

Šťastný vraví, že ho práca bavila, robil ju zadarmo a že vtedy vychádzali s Filcom veľmi dobre. „Začali sme systematicky pracovať. Zišli sa vhodné okolnosti, dobrí ľudia, komunikácia na úrovni a vytvoril sa kolektív, ktorý miliónom ľudí na Slovensku spôsobil obrovskú eufóriu. Výsledkom našej práce bolo tretie miesto v hodnotení štvorročného cyklu pred olympiádou v Turíne 2006. To je pre mňa oveľa viac ako byť majster sveta. Ukazuje to totiž, že nešlo o náhodu. Bola to vytrvalá, súvislá, konzistentná práca,“ hovorí Šťastný.

„Zadosťučinením pre mňa bolo, keď v tomto období zmizol výraz ‚silná šestka‘ a samozrejmosťou sa stala ‚silná sedmička‘. Slovensko nebolo jej okrajom, ale jadrom, čo bola vždy moja vízia.” Slovenskí hokejisti mali v najúspešnejších rokoch povesť tzv. srdciarov – hráčov, ktorí za každých okolností prídu reprezentovať –, no pred Petrohradom 2000 to tak vôbec nebolo, ako sme už v tejto knihe spomínali. „Keď som volal s Mišom Handzušom, so Šatanom či s ostatnými hráčmi, nikto mi nepovedal s nadšením: ‚Áno, Peter, ja idem.‘ Bolo cítiť, že nikto nechce ísť, pretože nikto nechcel hrať za slabé mužstvo. Mohla za to hanba z predchádzajúcich šampionátov, hoci sme ju doma prezentovali za úspech,“ hovorí Šťastný.

Majstrovstvá sveta nie sú turnaj najlepších tímov, keďže všetkým špičkovým krajinám chýba veľa hviezd – počas šampionátu stále prebieha play-off o Stanleyho pohár. „Doteraz platí, že na majstrovstvá sa nikto nehrnie, hlavne nie hráči z NHL. Tí sú skvele platení a nikoho nepotrebujú. Skončia sezónu a sú znechutení, lebo vypadli. Tešia sa na golf alebo na dovolenku na Havaji či Karibských ostrovoch. Chcú si oddýchnuť, stráviť čas s priateľkami či manželkami a nie ísť niekam hrať. Moja úloha bola tých chlapcov
presvedčiť.“

Kto presvedčí najviac hráčov z NHL, má aj najväčšiu výhodu a šancu na úspech. Kľúčové pri zisku medailí bolo práve to, že Šťastný s Filcom dokázali zabezpečiť väčšinu dostupnej kvality. Generálny manažér bol v tomto prehováraní veľmi dobrý. „Peter bol osobnosť. Keď vám zavolal, vedel vám veľa vecí povedať a nedokázali ste mu povedať nie,“ hovorí Nagy.

Handzuš bol na MS v Petrohrade 2000 center prvého útoku, na šampionát pritom nechcel ísť. „Po majstrovstvách mi povedal slová, ktoré mi veľmi dobre padli a na ktoré nikdy nezabudnem: ‚Peter, ďakujem ti, že si mi zavolal a presvedčil ma.‘ Keď potom videl na námestí tie desaťtisíce ľudí, bol to preňho úžasný zážitok. Jeden z mojich argumentov spočíval v tom, že počas kariéry odohrá možno osemsto zápasov, no keď sa skončí kariéra, zapamätá si asi štyri. Hovoril som mu, že keď pôjde reprezentovať, môže priniesť krajanom obrovské zážitky, radosť, eufóriu. Bude ho sledovať päť miliónov ľudí a môže im rozdávať radosť. V živote podľa mňa nie je väčšia radosť ako rozdávať radosť.“

Šťastného verziu potvrdil aj samotný Handzuš: „Vtedy sme so St. Louis vyhrali Prezidentský pohár. Boli sme prví v lige po základnej časti. Po takej vynikajúcej sezóne sme, samozrejme, mali v hlavách, že ideme na Stanleyho pohár, no vypadli sme hneď v prvom kole, a to najhorším spôsobom – s ôsmym tímom konferencie San Jose v siedmom zápase doma. Peťo mi zavolal na druhý deň a v tej chvíli som vôbec nerozmýšľal o tom, že by som ešte mal niekde hrať. Sklamanie bolo obrovské – v tíme, klube aj meste. Moja prvá reakcia bola, že nejdem.“

Čo ho presvedčilo? „Peťo je osobnosť, vie komunikovať. Viackrát sme si volali, vedel to položiť do roviny, že rany si zahojím na majstrovstvách sveta. Bolo to presne tak, ako hovorí. Zo začiatku som si nedokázal predstaviť, že pôjdem, no potom som šiel a neskôr som mu aj ďakoval, pretože som zažil krásne majstrovstvá.“

Šťastný tvrdí, že Handzuš nebol prvý ani posledný hráč, ktorého prehovoril na príchod do reprezentácie. „Presvedčil som aj Joea Sakica. Jeho nebohý agent mi ďakoval vždy, keď ma stretol, povedal to aj verejne v novinách, že som presvedčil Sakica. Hrali sme spolu v Nordiques, vypadli sme a z kanadského tímu chceli, aby šiel reprezentovať (na majstrovstvá sveta 1991 – pozn. red.), no on odmietol. Každý odmietne, to nikoho nebaví. Pritom Kanada mala dobré mužstvo. Ja som si však Sakica zobral bokom, mal som s ním pohovor a on to prijal. Myslel som si, že som ho presvedčil argumentmi, ale po dvadsiatich rokoch neskôr mi na svadbe môjho syna povedal, že to tak nebolo. ‚Peter, ty si ma nepresvedčil. Ja som sa ti len bál povedať nie.‘“

Nie je náhoda, že Šťastného syn Paul Stastny štartoval na majstrovstvách sveta trikrát, hoci Američania sa na tento turnaj príliš nehrnú. „Mal som s ním to isté, čo s Handzušom a so Šatanom. Hovoril mi, že je po sezóne fed up, že má hokeja plné zuby. Hovoril som mu, že mu to veľmi veľa dá. Pre mladého hráča by štart na šampionáte mal byť priam povinnosťou. Príde medzi najlepších na svete a má sa tam čo naučiť. V raste mladých hráčov je to nenahraditeľné. Sakica som vybavil, svoje deti som vybavil a toto som mal aj so slovenskými reprezentantmi. Časom sa vybudovala istá kultúra a potom ich už presviedčať nebolo treba.“

Po zlatom Göteborgu Slováci viac ráz zložili tím nabitý hviezdami z NHL. „Mali sme takú reputáciu, že za mnou chodili z iných reprezentácií a pýtali sa, ako je možné, že nám nikto neodmieta a všetci prídu. Všetky tímy s tým mali problémy, pretože hráči na majstrovstvá sveta nechcú ísť.“

Ako Šťastný reagoval, keď mu hráč povedal, že pre zranenie nepríde? „Povedal som mu: ‚Dohral si zápas, tak nežartuj. Nechcem od teba, aby si bol pripravený zajtra. Zavolám ti o dva-tri dni.‘ Poznám tú situáciu dobre, viem, akú psychiku má hráč po sezóne. Posledná vec, ktorú chce, je ísť si niekam zahrať na majstrovstvá sveta. My sme však boli v inej situácii. Mali sme mladú krajinu, ktorá miluje hokej. Bola to príležitosť zomknúť ľudí a trochu sa propagovať vo svete.“

Pomohli mu aj kontakty na generálnych manažérov klubov NHL a rešpekt, ktorý vychádzal z jeho statusu bývalej superhviezdy. „Aj na tých som musel ísť vzdelávacím spôsobom. Hovoril som im: ‚To sú mladí hráči, pomôže im to v raste. Budúci rok to pomôže aj tebe, keď sa vďaka tomu zlepšia.‘ Či to bolo tým, že mi uverili, alebo sa báli povedať mi nie ako Joe Sakic, ja som všetkých tých hráčov získal. (…) Po Petrohrade sa už hráči dali ľahšie presvedčiť, pretože zrazu neprichádzali do priemerného neúspešného mužstva. Ľahšie bolo presvedčiť aj generálnych manažérov.“

Keď dnes fanúšikovia počujú, že hráč nepríde pre zranenie alebo preto, že ho neuvoľnil klub, často nejde o skutočný dôvod. „Dve tretiny alebo minimálne polovica odmietne. My však nevidíme, kto naozaj odmietol, pretože výhovorka sa nájde najľahšie. Generálny manažér z klubu totiž nechce, aby hráč šiel na majstrovstvá sveta. Ak nechce ani hráč, tak sa na nejakom dôvode dohodnú. Doktor napíše, že sa zranil alebo sa potrebuje doliečiť. Prípadne sa to uzavrie tak, že generálny manažér nedal súhlas. Ja som našiel spôsob, ako vytvoriť tlak z oboch strán. Snažil som sa presvedčiť hráča a prostredníctvom neho potom pôsobiť aj na generálneho manažéra.“

Šťastnému sa to dokonca podarilo aj počas majstrovstiev sveta v Helsinkách 2003, keď zabezpečil účasť Pavla Demitru, ktorý mal zlomený prst. „Nemyslím si, že inému generálnemu manažérovi by sa podarilo vybaviť, aby ho klub pustil na majstrovstvá sveta. Kluby zranených hráčov zväčša nepúšťajú. Všetci chodili reprezentovať aj vďaka jeho osobnosti,“ tvrdí Handzuš. „Peťo je legenda, jemu sa ťažko odmieta, povedzme si to na rovinu. Na druhej strane, vedel to správne odkomunikovať. Tým, že hrával v NHL, vedel položiť argumenty na stôl presne tak, že hráčov dokázal presvedčiť. Tak ako v mojom prípade. Postavil to do takej roviny, že som videl, že má zmysel tam ísť napriek tomu, že som bol veľmi sklamaný. Komunikoval s hráčmi tak, že si uvedomili, že pri príchode na majstrovstvá plusy prevažujú nad mínusmi. Ani by som nepovedal, že nás prehováral, pretože všetci sme v reprezentácii chceli hrať. Rozpoloženie po sezóne však býva rôzne a on sa do toho vedel vžiť. A dôležité je, že vedel komunikovať s generálnymi manažérmi a vybaviť u nich veci.“

Šťastný vraví, že sa príliš nezaoberal tým, či hráči naozaj chceli prísť alebo sa len báli ho odmietnuť. „Keď mi ide o dobrú vec, tak ma nezaujíma hráčova pohnútka, ktorá ho presvedčí, potrebujem len získať správnu odpoveď, ktorú chcem počuť ja.“

[Behajte lepšie vďaka knihe Od antilopy po Zátopka. Encyklopédia behu pre začiatočníkov aj pokročilých od bežca, fotografa a novinára v jednej osobe Petra Kováča.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Hokej

MS v hokeji

program slovenských hokejistov na MS vo Fínsku:

  • Francúzsko – Slovensko 2:4
  • Slovensko – Nemecko 1:2
  • Slovensko – Kanada 1:5
  • Švajčiarsko – Slovensko 5:3
  • Kazachstan – Slovensko 3:4
  • Taliansko – Slovensko 1:3
  • Slovensko – Dánsko 7:1

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie