Denník N

Poznal len Stümpela, lebo bol z Nitry. Ako sa hráči pýtali, odkiaľ ten pán Filc prišiel (Úryvok z knihy Majstri sveta)

Ján Filc so Žigmundom Pálffym na olympiáde vo Vancouveri 2010. Foto - TASR/Martin Baumann
Ján Filc so Žigmundom Pálffym na olympiáde vo Vancouveri 2010. Foto – TASR/Martin Baumann

Úryvok z knihy Majstri sveta, ktorú vydal Denník N.

Ján Selvek – 40 percent.
Július Šupler – 30 percent.
Ján Šterbák – 10 percent.
Ernest Bokroš – 10 percent.
Prípadné prekvapenie – 10 percent.

Druhého júna 1999 zasadá výkonný výbor SZĽH, aby rozhodol o novom trénerovi seniorskej reprezentácie. V rovnaký deň vychádza denník Šport s odhadom favoritov na túto pozíciu podľa zákulisných informácií.

Ján Filc sedí v kancelárii vo svojej firme Eurobal a rovnako ako ostatní očakáva, že sa trénerom stane Selvek. Ten práve získal svoj tretí extraligový titul s Košicami a s reprezentáciou mal skúsenosti ako bývalý asistent Júliusa Šuplera. „Jana Selveka som považoval za vhodného kandidáta na túto stoličku. Bol to rozhľadený a skúsený človek v seniorskom hokeji,“ spomína Filc.

Zrazu počuje zvonenie telefónu, ktoré zmení jeho život a, ako sa neskôr ukáže, aj smerovanie slovenského hokeja. „Volali mi priamo zo zasadnutia výkonného výboru. Položili mi otázku, či by som mal záujem o pozíciu reprezentačného trénera. Mal som čas na rozmyslenie päť minút. Samozrejme, že ma to prekvapilo, aj ja som čakal, že trénerom bude Selvek. Musel som konať rýchlo a obvolať svojich partnerov zo zahraničia, ktorí tiež mali do toho čo povedať.“

Filc v tom období s hokejom nechcel mať nič. Svoju firmu založil pôvodne ako živnosť a chcel ňou zarobiť dosť na to, aby mohol financovať športovú kariéru svojich detí. Spoločnosti na výrobu obalov sa však začalo dariť a vstúpil do nej francúzsky kapitál. „Naša firma bola práve v búrlivom rozvoji. Bol som generálny riaditeľ, mal som pod sebou veľa ľudí, firma mala partnerov zo zahraničia.“ Filc zachytil náznaky, že je oňho záujem, už počas majstrovstiev sveta v Nórsku 1999. Vtedy sa však hovorilo, že by mu mohli ponúknuť v reprezentácii miesto trénera brankárov.

Neskôr sa k nemu dostali šumy, že jeho meno odznelo aj v debate o hlavnom trénerovi, no neprikladal im veľkú pozornosť, keďže favoriti boli iní. Prečo si funkcionári nakoniec nevybrali Selveka, ale trénera úspešnej dvadsiatky? „Už v tom čase bolo jasné, že majstrovstvá sveta do 20 rokov nie sú juniorským hokejom. U mňa zavážil výsledok z Winnipegu (kde s dvadsiatkou získal bronz – pozn. red.) a možno aj to, že som bol trochu viac zameraný na to, čo sa dialo v medzinárodnom kontexte hokeja. A tiež jazyková vybavenosť. To všetko zrejme vyústilo do výsledného rozhodnutia,“ zamýšľa sa Filc.

Po výkonnom výbore ponúkol miesto asistenta Ernestovi Bokrošovi a aj Selvekovi. Bokroš pozíciu okamžite prijal. Selvek požiadal o desať minút na rozmyslenie a potom Filcovi zavolal, že asistentom nebude. Druhým asistentom sa napokon stal Vladimír Šťastný, starší brat legendárnej trojice, ktorá v Quebecu Nordiques vytvorila súrodenecký útok. Filc podpísal zmluvu na jeden rok s možnosťou dvojročnej opcie. Hneď po vymenovaní do pozície vyhlásil: „Ak sa mi pri reprezentácii nebude dariť počas prvého roku, odstúpim.“

***

Filc nemal v roku 1999 taký životopis, aby si získal po vymenovaní za reprezentačného trénera okamžitý rešpekt. „Oprávnene boli aj názory, ktoré spochybňovali, či tam mám byť. Nemal som za sebou skvelú trénerskú minulosť v seniorskom hokeji. To všetko som akceptoval. Na začiatku mali taký postoj aj hráči, ktorí sa pozerali, odkiaľ ten pán prišiel. Dovtedy som poznal akurát Joža Stümpela, pretože pochádzal z nitrianskeho prostredia.“

Otázku, kto je Ján Filc, si vtedy kládli mnohí. Pozornosť zameraná na trénera áčka je oveľa vyššia v porovnaní s dvadsiatkou. Filc bol bývalý brankár, ktorý začínal v Slovane Bratislava a dostal sa aj do československej reprezentácie. Získal s ňou dve medaily na majstrovstvách Európy juniorov v rokoch 1971 a 1972. Filc sa snažil presadiť v Slovane, ale ten mal počas jeho éry zrejme najsilnejšie obsadený brankársky post vo svojej histórii. Chytali zaň Vladimír Dzurilla a Marcel Sakáč. Mladý brankár sa preto rozhodol, že vyštuduje vysokú školu, popri štúdiu na FTVŠ chytával za béčko Slovana a klub BEZ Bratislava. Odtiaľ odišiel do Nitry, kde chytával v 1. slovenskej národnej hokejovej lige.

„Skončil som učiteľský smer na FTVŠ a hokeju som sa venoval popri práci. Keď som prišiel do Nitry, bol som tam jediný amatér, pretože som učil na pedagogickej fakulte a popri tom som robil trénera mládeže v žiackej kategórii ešte stále ako aktívny hráč. Potom som šiel na základnú vojenskú službu do Popradu, kde som stretol človeka, ktorý veľmi ovplyvnil moju budúcnosť. Bol to Štefan Bednár – riaditeľ školy v Spišskej Sobote, kde bola jedna z prvých hokejových tried,“ spomína Filc.

„Keďže som ako vojak hral hokej a mal som dosť času, zapojil ma do športovej prípravy. Tam ma pobláznil natoľko, že som sa po návrate z vojenčiny do Nitry rozlúčil s funkciou asistenta na pedagogickej fakulte a vstúpil som do vôd profesionálneho trénerského pôsobenia pri mládeži. V krátkom čase sa nám tam s funkcionármi podarilo vybudovať kompletnú štruktúru športových hokejových tried a získali sme štatút tréningového strediska mládeže, ktorého som bol vedúci tréner. Popri tom som hral hokej na pozícii brankára v klube, ktorý ašpiroval na najvyššie pozície. Hrali sme aj prelínacie súťaže o postup do najvyššej federálnej ligy. Bolo to veľmi pekné obdobie – náročné, ale veľmi poučné. Naučil som sa veľmi veľa vecí v oblasti riadenia športovej oblasti, čo sa mi neskôr vrátilo aj v iných životných úlohách.“

Vo Filcovej kariére bolo kľúčové, že sa stal trénerom dvadsiatky, čo sa podľa neho stalo „zhodou okolností a osudových rozhodnutí“. Nie je veľmi známe, že pôvodne
na MS do 20 rokov vôbec nemal byť trénerom. „Začalo sa to tak, že som bol zakomponovaný v prostredí klubu bývalej BEZ-ky, za ktorú som kedysi chytával. V tom čase sa klub volal Danubia 96. Mal som tam vynikajúcich spolupracovníkov a zhodou okolností bol vtedajším manažérom klubu nebohý rozhodca Juraj Okoličány, ktorý ma vnímal ako človeka zapáleného pre mládežnícky šport. V určitom období som musel vstúpiť aj do diania súvisiaceho s tréningovým procesom, pretože ma podporili tréneri. Podarilo sa mi tam niektoré procesy celkom dobre zvládnuť. Mali sme výsledky a zrejme to bol dôvod, prečo ma Okoličány odporučil do pozície manažéra reprezentačnej dvadsiatky v čase, keď sa chystala na majstrovstvá sveta do Winnipegu 1999.“

A keďže nemal kto veľmi robiť trénera, stal sa ním Filc, viac-menej ako záskok. Pritom už v čase, keď prijal pozíciu manažéra, upozorňoval, že po šampionáte pri dvadsiatke skončí, pretože sa potreboval venovať svojej firme. „Dialo sa to v búrlivom období, keď po smrti Dušana Pašeka prevzal funkciu prezidenta zväzu Juraj Široký. Asi nebolo príliš veľa iných možností, preto ma výkonný výbor poveril, aby som okrem manažmentu prebral aj funkciu trénera. Nebola to ľahká pozícia, pretože sme boli v náročnej skupine outsiderom. Vytvorili sme realizačný tím, vo dvojici najmä s Dušanom Žižkom. Mal som teda kompetenciu vybrať skupinku 23 statočných, ktorí sa pôjdu pobiť o miesto na slnku. Vyberal som z hráčov na Slovensku aj z tých, ktorí v tom období už pôsobili v zámorí. Vyšlo to nad očakávanie dobre. Nielen z hľadiska výsledkov, ale aj výkonov a sympatií, ktoré si družstvo získalo. Napokon sme získali bronzové medaily a to bol zrejme moment, ktorý rozhodol o tom, že mi výkonný výbor ponúkol o pár mesiacov pozíciu šéftrénera seniorskej reprezentácie.“

Filc sa pri áčku stretol s prvými problémami už mesiac po nástupe do funkcie. Vymyslel si projekt, ktorý neskôr nazval Slovenské hokejové leto. Chcel, aby sa hráči z NHL stretli na Slovensku počas jedného letného týždňa. Spoločne by si zatrénovali, večer zašli na pivo a vytvorili kolektív. Prvý ročník sa mal konať v roku 1999, lenže
nikto naň neprišiel. „Po nevydarenej olympiáde v Nagane dôvera hráčov v reprezentáciu a prácu zväzu dosť výrazne klesla. Keď som sa snažil dať hráčov dohromady na prvé spoločné stretnutie v lete 1999, všetci sa mi postupne ospravedlňovali. Nakoniec som v tom zostal sám s Mariánom Vávrom, vtedajším viceprezidentom zväzu, ktorý ma podporoval. Vtedy som pochopil, že dôvera sa musí postupne budovať.“

Spomenuté Nagano bolo podobným fiaskom ako Salt Lake City o štyri roky neskôr. Slovensko nepostúpilo z kvalifikačnej skupiny, v ktorej nemohlo postaviť najsilnejší tím. Pred rozhodujúcim zápasom s Kazachstanom síce prišli do dejiska siedmi hráči z NHL, no hrať mohli pre zaplnenú súpisku len dvaja z nich. Tím vedený Jánom Šterbákom si vybral obrancu Róberta Švehlu a útočníka Petra Bondru, len na tribúne sedeli Pálffy, Demitra, Stümpel, Šatan a Richard Zedník. Všetci rátali s tým, že sa neprevezú do Japonska zbytočne, na hlavný turnaj sa totiž v súpiske mohli urobiť zmeny. Lenže Slováci prehrali s Kazachmi 3:4 a nepostúpili na tzv. turnaj snov. Tak ho nazvali, pretože na olympiáde prvý raz štartovali aj hráči z prerušenej NHL. Skončil sa pamätným víťazstvom Čechov a veľkou frustráciou slovenských hviezd.

***

Filc spravil to, čo sa mu osvedčilo už pri dvadsiatke: vycestoval za hráčmi do zámoria, aby im ukázal, že má o nich záujem. A vlastne aj preto, aby sa s nimi zoznámil. „V rozhovoroch som sa ich snažil presvedčiť o ceste smerom k olympiáde v Salt Lake City 2002. Hovoril som, že sa im budeme snažiť vytvoriť také kvalitné prostredie, aby mali aj v reprezentácii pocit, že sa v nej budú prezentovať ako hráči svetovej špičky. Podarilo sa nám presvedčiť skupinu hráčov, ktorí prišli už na majstrovstvá sveta do Petrohradu, kde sme sa vytiahli na [striebornú] medailovú pozíciu. To bol zlomový moment. Potom už hráči reagovali spontánnou účasťou na všetkom, čo sa dialo.“

Keď Filc organizoval hokejové leto o rok neskôr, v eufórii zo striebornej medaily z Petrohradu 2000 už nemal problém s účasťou. Podujatie nazvali prípravným kempom širšieho kádra pre olympiádu v Salt Lake City, vďaka čomu tento teambuilding znel dôležitejšie. Hráči prišli a nakoniec zistili, že sa skvele bavia. V medailových rokoch sa takto schádzali každú sezónu.

„Nebola to len moja myšlienka. Vytvoril som ju spolu s generálnym sekretárom zväzu Igorom Nemečkom, s mojím asistentom Ernestom Bokrošom a fyzioterapeutom Dušanom Benickým, ktorý nám veľmi pomohol v styku so zámorskými hráčmi. S väčšinou z nich sa poznal zo svojho pôsobenia v Kanade na pozícii fyzioterapeuta a kondičného trénera. Prispeli sme teda viacerí, ale najviac k tomu prispeli hráči svojou účasťou a spontánnym prístupom k vzájomnému spoznávaniu sa. Zišli sa hráči rôznych generácií, získali spoločné zážitky a vďaka tomu potom chémia aj na ľade začala fungovať na potrebnej úrovni,“ hovorí Filc.

Tento projekt si veľmi pochvaľuje Staňa, aj podľa neho sa práve počas týchto liet utvoril fungujúci kolektív. „Vtedy veľké množstvo chalanov pôsobilo v zámorí a nemali možnosť stretávať sa v prípravných zápasoch počas sezóny. Preto jeho myšlienka spočívala v tom, aby sa chalani stretli počas leta, trochu si zažúrovali a lepšie sa spoznali. Spojil príjemné s užitočným. Trénovali sme a na konci sa odohral exhibičný zápas. Bol to super nápad, aj vďaka tomu to na majstrovstvách fungovalo. Chalani sa spoznali navzájom a spoznal ich aj Filc.“

Podľa Lašáka boli hokejové letá kľúčové. „Nešlo tam o veľké trénovanie, skôr sme dávali dokopy partiu. Niekedy sme sa videli aj cez deň, ale bolo to viac o nociach. Samozrejme, niečo sme aj odtrénovali, ale hlavne sme si užili veľa zábavy. Keď sme sa potom rozliezli po celom svete, tak sme sa tešili na návrat do reprezentácie, lebo sme vedeli, že bude zase dobrá partia.”

Lintner si myslí, že zorganizovať podobný projekt o 20 rokov neskôr nie je reálne. „To bol taký ošiaľ, také obdobie. Keby sa robilo Slovenské hokejové leto teraz, tak by bol problém dať chalanov dokopy. Keď sa robila v lete 2021 olympijská kvalifikácia do Pekingu, videli sme, že sme neboli schopní postaviť stopercentné mužstvo. Pritom išlo o najkľúčovejší moment covidového obdobia v slovenskom hokeji. Teraz si zoberte Slovenské hokejové leto, ktoré bolo vlastne výlet a roztopaš a kde boli takmer všetci. V tom období sa to dalo aj preto, že sme boli mladí, všetci sme mali 25 rokov a aj v lete sme sa radi stretli. Niekto nám zorganizoval tréningy, mohli sme spolu bývať, večer ísť na pivo a udržiavať kolektív. Vtedy to bol dobrý ťah, no dnes je neaplikovateľný.“

Dôvodom podľa Lintnera nie sú horšie vzťahy medzi hráčmi, ale väčšia profesionalizácia hokeja. „Teraz je zhon oveľa väčší, aj príprava chalanov je striktnejšia. Musia byť oveľa namakanejší a pripravenejší na sezónu. Teraz sú hokejisti stroje. Aj my sme makali a veľa trénovali, ale so súčasnosťou sa to nedá porovnať. Teraz sa rieši do detailu všetko – psychologická príprava, strava, všetky doplnky a špecializované tréningy. Keď vidím, aké veci dnes robia na tréningoch, tak by som sa z pohľadu hráča spred 20 rokov spýtal: A toto vám na čo je? Vezmite si hokejky, puky, strieľajte na bránu a nerobte tu blbosti. Ale tieto ‚blbosti‘ vlastne posunuli hokej oveľa ďalej.“

Keby sa súčasné vedenie reprezentácie pokúsilo zorganizovať takýto letný kemp, hráči by podľa Lintnera neprišli. „Hlava tých chalanov by nebola pripravená na to, aby sa takto na týždeň stretli. Keď má niekto v zhone obetovať týždeň, radšej si nájde päť iných vecí, vďaka ktorým čas v lete využije efektívnejšie.“

Staňa s Lintnerom nesúhlasí. „Aj vtedy sa trénovalo, ale na päť-šesť dní si chalani našli čas. Aj počas tohto kempu sme chodili na ľad a príprave sa hráči venovali aj individuálne. Mali sme tam aj fitnes, Žigo vtedy chodil so Zorou Czoborovou, ktorá nám robila tréningy mimo ľadu. Prišiel tam pán [Dušan] Benický, ktorý nám ukázal nové prvky. Vtedy boli v móde fit lopty, tak nám ukazoval cviky na nich. Nebolo to teda len o zábave, hoci tá bola toho dôležitá súčasť. Dalo by sa to takto nastaviť aj teraz. Máme veľa nových moderných trénerov, ktorí by sa v týchto kempoch dali využiť. Chalani by sa niečo nové dozvedeli, na čo by sme ich trochu nalákali. Doba si totiž vyžaduje, aby sme ich k tomu aj trochu potlačili. My sme vtedy z toho mali radosť, teraz to hráčom pripadá otravné, že sa má ísť v lete reprezentovať alebo prísť na kemp. Preto to pre nich treba spraviť atraktívnou formou.“

Podľa Staňu nie je problém v tom, že by hráči nechceli prísť, ale že už na takýto kemp pomaly nemá kto prísť. „Chalanov v zámorí nemáme veľa. Predtým nás tam bolo viac než tridsať, a preto aj Slovenské hokejové leto malo svoj zmysel. Mali sme sa tam totiž lepšie spoznať. Terajší chalani z NHL sa poznajú dobre, pretože ich spočítame na dvoch rukách. Slovenské hokejové leto je však veľmi dobrá myšlienka aj pre súčasnosť. Ak jedného dňa budeme mať v zámorí opäť viac hráčov, bolo by vhodné sa k nemu vrátiť.“

[Príbeh zlata z Göteborgu, súčasnosť aj budúcnosť slovenského hokeja nájdete v knihe Štefana Bugana Majstri sveta]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Hokej

MS v hokeji

program slovenských hokejistov na MS vo Fínsku:

  • Francúzsko – Slovensko 2:4
  • Slovensko – Nemecko 1:2
  • Slovensko – Kanada 1:5
  • Švajčiarsko – Slovensko 5:3
  • Kazachstan – Slovensko 3:4
  • Taliansko – Slovensko 1:3
  • Slovensko – Dánsko 7:1

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie