Denník N

Ako Ukrajina reformovala svoje školy: Menej memorovania, prepájanie predmetov, viac slobody

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nina Zaitsevová bola pred svojím útekom na Slovensko riaditeľkou inovatívnej súkromnej školy v Charkive, teraz radí Slovensku, ako začleniť ukrajinských žiakov

V roku 2018 nastúpili do ukrajinských škôl prváci, pre ktorých už mala byť škola iná, než bývala pre predchádzajúcich prvákov. Bol to prvý ročník „novej ukrajinskej školy“, veľkej reformy vzdelávania, ktorú Ukrajinci pripravovali od roku 2015.

Rekonštruovali školy, do tried nakúpili moderné lavice a mäkké koberce, osnovy prepísali tak, aby vychovávali kriticky mysliacich žiakov.

Tieto školy sú teraz zbombardované ruskými raketami. Podľa odborníčky Niny Zaitsevovej je však najhoršie to, že už polovica ukrajinských detí utiekla pred vojnou do zahraničia. Ak bude vojna dlho trvať, usadia sa v nových krajinách natrvalo. „To bude pre Ukrajinu najväčšia rana. Budovy škôl vieme znova postaviť. Ale musíme ich naplniť ľuďmi.“

Nina Zaitsevová pracovala v Charkive ako riaditeľka inovatívnej súkromnej školy, predtým na univerzite vyučovala budúcich učiteľov. Z Charkiva utiekla pred vojnou do Bratislavy, pracuje v Štátnom pedagogickom ústave, kde pomáha pripravovať usmernenia pre začleňovanie ukrajinských školákov. V rozhovore vysvetľuje, čím sa líši ukrajinské školstvo do slovenského a ako by sme mali učiť ukrajinské deti.

Ako sa váš život zmenil za posledný mesiac?

Absolútne. Je pre mňa stále ťažké prijať, čo všetko sa zmenilo. Ešte to stále vnímam iba ako dočasné. Prvých šesť dní vojny sme vôbec nemali v pláne opustiť Charkiv. Každý dúfal, že sa to čoskoro skončí, boli sme veľmi optimistickí. Prestali sme pracovať, nikto nešiel do školy, mali sme zákaz vychádzania. Bývame v novom obytnom komplexe, obyvatelia sa rýchlo skoordinovali a zásobili pivnice, aby sa tam dalo ukrývať. Niektoré rodiny tam trávili celé noci, my však nie. Priviezli sme si totiž domov celú rodinu, rodičov, bratov a sestry s rodinami, všetky psy a mačky. Aby sme boli všetci na jednom mieste.

Kedy ste sa rozhodli odísť?

Bolo to veľmi náhle rozhodnutie, neplánovali sme to. Boli sme v kontakte aj s priateľmi a všetci sme boli pevne rozhodnutí ostať. Vystrašilo nás však, keď prvé lietadlá začali zhadzovať bomby. Jedna z nich zasiahla byt rodiny našich priateľov a oni sa ako prví zbalili do auta a odišli. Nasledujúci deň sme sa tak rozhodli aj my. Naši rodičia sa však rozhodli ostať, pretože majú zdravotné problémy.

Ako ste sa dostali až do Bratislavy?

Trvalo nám to celý týždeň. Cesty boli preplnené, na každom checkpointe boli zápchy, na niektorých sme stáli 6 až 8 hodín. Pár dní sme potom ostali v meste na západe Ukrajiny, kde sme na diaľku pomáhali priateľom, ktorí absolvovali rovnakú cestu ako my. Potom sme sa všetci stretli na hraniciach – ženy a deti odišli a muži ostali. Ja som nechcela vôbec odísť z Ukrajiny, chcela som ostať na západe krajiny a pomáhať ako dobrovoľníčka.

Čo vás presvedčilo?

Cez priateľov som dostala ponuku zamestnať sa tu. Bola to príležitosť, aby som pomohla deťom a rodičom z Ukrajiny na slovenských školách. Rozhodla som sa, že tu by som mohla byť odborne užitočnejšia. S dcérou sme na Ukrajine sadli na autobus a prešli až do Bratislavy.

Počas cesty Ukrajinou sme videli obrazy ako z filmu. Osamelé ženy s deťmi ako cestujú v neustálom strese a chaose. Stretávali sme ich v penziónoch alebo v školách, kde sa zastavovali na noc a prespávali. Nemohla som uveriť, že sa to deje v tomto storočí.

Je váš manžel v poriadku?

Stále je na západe Ukrajiny. Je dobrovoľníkom. Je v medzinárodnej logistickej firme, kde pracuje s partnermi z USA či z Číny. Teraz využíva svoje skúsenosti a pomáha organizovať presun humanitárnej pomoci zo zahraničia. Každý sa snaží pomáhať, ako vie. Ale nie je to práca. Mnoho mužov, ktorí svoje rodiny poslali cez hranice a ostali na Ukrajine, teraz nemá prácu. To je ďalšia tragická časť vojny. Ľudia majú nejaké úspory, ale dlho už nevydržia. Táto politika rozdeľovania ukrajinských rodín dáva zmysel vojensky, ale nie ekonomicky. Slobodné matky sa zrazu ocitli v zahraničí samy a čím menšie deti majú, tým ťažšie sa zamestnajú. Každý dúfa, že vojna už dlho nepotrvá. Čím dlhšie to bude trvať, tým ťažšie bude pre rodiny prežiť.

Viete, ako vyzerá Charkiv teraz?

Charkiv býval veľmi industriálny, ale v posledných desaťročiach sa zmenil na živé a kozmopolitné mesto. Mali sme krásny park, najväčší v Európe, so športovými aj detskými zariadeniami, s wifi zadarmo. Mali sme dve veľké zoo na úrovni tých vo Viedni či v Prahe. Máme veľké univerzity, najväčšiu populáciu študentov v Ukrajine. Boli sme – a stále sme – na svoje mesto hrdí.

Teraz sú naše deti v zahraničí a všetci hovoria: až teraz sme si uvedomili, aký pekný a pohodlný život sme žili. Teraz je veľa vecí zničených. Všetky mestské služby fungujú, neustále pracujú na čistení mesta. Tento týždeň začali vysádzať kvety. Aj nemocnice fungujú. Otec bratranca môjho muža dostal pred pár dňami infarkt. Našťastie ho prijali do nemocnice a postarali sa oňho. Veľa ľudí je prekvapených, že Charkiv funguje tak dobre.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Váš byt stále stojí?

Áno, budovy stále stoja. Veľa okien na prvých poschodiach je po výbuchoch rozbitých. Ale obyvatelia, ktorí tam ostali, ich prelepili, takisto aj okná na autách, ktoré tam nechali zaparkované. Posledné dva roky som pracovala ako riaditeľka súkromnej základnej a strednej školy, naša škola chvalabohu naďalej stojí. Zatiaľ sa stále máme kam vrátiť. Dúfame, že to tak aj ostane.

Ako teraz funguje vaša škola?

Naša škola začala vzdelávať deti online od 14. marca. Naši učitelia sú roztrúsení všade po svete, niektorí sú v Charkive, niektorí na západe Ukrajiny, iní v Poľsku, Bulharsku či v Nemecku. Podobne aj naši študenti. Asi 60 percent našich študentov sa pripája na online vyučovanie. Ale len málo ostatných škôl v Charkive dokázalo spustiť také vyučovanie, väčšina štátnych škôl na to nemá kapacitu.

Vzdelávaniu sa venujete už viac ako 20 rokov. Kde ste pôsobili?

Pracovala som na pedagogickej univerzite, ktorá pripravuje budúcich učiteľov. Pracovala som na oddelení cudzích jazykov, učila som teda angličtinu, francúzštinu a ďalšie jazyky. Pred piatimi rokmi som sa rozhodla zmeniť kariéru a dostala som možnosť učiť na tejto škole. Veľmi sa mi páčil jej koncept. Po pár rokoch som sa stala riaditeľkou.

Aký je koncept tejto školy?

Je to relatívne nová škola – od prvého ročníka základnej školy až po stredoškolákov. Máme asi 300 rodín, ale plánovali sme sa rozrastať. Je to demokratická škola, ktorá sa zameriava nielen na akademické znalosti, ale aj na

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Slovensko

Teraz najčítanejšie