Putinova chyba je taká obrovská, že tým možno urobil z Ruska zlyhávajúci štát

Autor je švédsky ekonóm

Vojna ruského prezidenta Vladimira Putina proti Ukrajine sa ukázala ako mimoriadna – a mimoriadne brutálna – hlúposť. Jeho chyba je taká obrovská, že tým možno urobil z Ruska zlyhávajúci štát, ktorý oxfordský slovník definuje ako štát, v ktorom sa „politický alebo ekonomický systém natoľko oslabil, že vláda nad ním už nemá kontrolu“.

Zdá sa, že táto definícia už opisuje súčasný stav Ruska, a môžeme očakávať, že vojna bude autoritu Kremľa naďalej oslabovať. Je možné, že Putina Ukrajina vojensky porazí a táto porážka bude signálom, že Rusko nie je ani len „regionálna veľmoc“, ako ho kedysi neveľmi citlivo opísal bývalý americký prezident Barack Obama. Ukrajinci podľa vlastných údajov zneškodnili 50 zo 120 práporových taktických skupín nasadených na Ukrajine, pričom Rusko má celkovo len 170 takýchto skupín.

Ukrajina vďačí za svoj úspech pri odrážaní ruskej konvenčnej vojenskej sily nielen hrdinstvu a zručnosti svojich vojakov, ale aj všadeprítomnej korupcii Putinovho režimu. Ruská armáda už roky zjavne hnije zvnútra.

Už nemôže vládnuť

Toto zlyhanie je o to nápadnejšie, že Putin vytvoril štát, ktorý existuje len na vedenie vojny – ako staroveká Sparta. Vrcholom jeho 22-ročného pôsobenia bola päťdňová vojna proti malému Gruzínsku v auguste 2008 a anexia Krymu v marci 2014. Neúspešný útok na Ukrajinu však túto ilúziu ukončil. Putin zamýšľal malú, rýchlu vojnu, teraz však čelí niečomu podobnému ako katastrofálnej rusko-japonskej vojne v rokoch 1904 – 1905, keď porážka rozpútala v Rusku revolúciu.

Putin už nemôže vládnuť Rusku v žiadnom konvenčnom zmysle. Od roku 2003 systematicky podkopáva všetky štátne inštitúcie – odstraňuje demokratické procesy, brzdy a protiváhy a vládu zákona – a na ich miesto dosadil autoritársku kleptokraciu. On a úzka elita kamarátov kradli v impozantnom meradle, pričom pre ruských občanov nerobili nič. Celá krehká budova teraz úplne závisí od rastúcej represie.

Od roku 2012 Putin neprejavuje záujem ani o ekonomický rozvoj Ruska. Tamojšia ekonomika nerástla od uvalenia západných sankcií v roku 2014 v reakcii na anexiu Krymu a ruská životná úroveň sa prepadla o desať percent, čo viedlo k rozsiahlej biede. Ale Putinovi to bolo jedno, pretože žije v hermeticky uzavretej komore klamstiev a propagandy.

Ako ukázal historik Timothy Snyder, Putin je protofašista, ktorý si vytvoril plytkú nacionalistickú ideológiu, aby ospravedlnil, že si naďalej drží moc. Putinizmus znamená trvať na tom, že Rusko je skvelé, a potom sa to snažiť dokázať napádaním menších mocností. Mussoliniho fašizmus v porovnaní s tým pôsobí hlboko.

Postimperiálny syndróm

V roku 2007 publikoval prvý postkomunistický premiér Ruska (a môj dobrý priateľ) Jegor Gajdar knihu Kolaps impéria – Lekcie pre moderné Rusko, v ktorej varoval Rusov pred „postimperiálnym syndrómom“, ktorý začal reprezentovať Putin. Táto cesta by viedla len k záhube. A tak sa aj stalo.

V čase, keď sa ruská ekonomika po odstránení centralizovaného riadenia zotavovala, sa Gajdar obával, že ľútosť nad zánikom Sovietskeho zväzu povedie k revanšistickému autoritárstvu. Videl mnoho paralel medzi Putinovou vládou a začínajúcim sa nacistickým režimom: „Málokto si pamätá, že cisárske štátne symboly sa v Nemecku znovu objavili osem rokov po páde impéria, v roku 1926, a v Rusku po deviatich rokoch, v roku 2000.

V reakcii na Putinov slávny výrok, ktorý opisuje rozpad Sovietskeho zväzu ako „najväčšiu geopolitickú tragédiu 20. storočia“, Gajdar varoval: „Pokúšať sa urobiť z Ruska opäť impérium znamená ohroziť jeho existenciu. Riziko pohybu týmto smerom je vysoké. Preto je také dôležité pochopiť impériá predchádzajúcich storočí, to, prečo sa zrútili, ako aj problémy súvisiace s ich rozpadom.“

Gajdar tvrdil, že kľúčom k tomu, aby sme sa vyhli revanšistickej neofašistickej budúcnosti, bolo povedať si pravdu o minulosti. „Neochota vlády weimarskej republiky povedať pravdu o začiatku 1. svetovej vojny bola jedným z hlavných faktorov vedúcich k jej kolapsu,“ napísal Gajdar. „Ani pravdu o dôvodoch a mechanizmoch rozpadu Sovietskeho zväzu sme si nepovedali systematickým spôsobom.“

Potom Gajdar zaútočil na Putinov naratív: „Legenda o prosperujúcej a mocnej krajine zničenej zahraničnými nepriateľmi je mýtus nebezpečný pre budúcnosť krajiny.“ Gajdar sa vždy obával, že Putin urobí presne to, čo urobil teraz na Ukrajine. Mal pravdu, ale mal pravdu priskoro a jeho varovania zostali bez povšimnutia. Zomrel nešťastný v roku 2009 vo veku 53 rokov, kým budúcnosť Ruska bola šialenstvom, ktoré identifikoval, spochybnená až neskôr.

Nehovorte s ním, len ho porazte

Ruská spoločnosť doteraz nedokázala zastaviť Putina, rovnako ako nemecká spoločnosť nedokázala zastaviť Hitlera. A tak táto úloha pripadla ako otrávený kalich Západu, ako to bolo aj v roku 1939. Západ sa teraz musí správať k Putinovi a jeho režimu tak ako Winston Churchill k Hitlerovi: Nehovorte s ním, len ho porazte. Ľudia ako Putin sú príliš fanatickí a zúfalí na to, aby boli spoľahlivými partnermi na rokovania.

Iste, teraz, keď Putin zničil jednu tretinu ruskej armády, jeho jediným zostávajúcim argumentom je, že má jadrové zbrane. Ale aj Západ má jadrové zbrane a musí jednoducho Putinovi a ďalším, ktorí majú oprávnenie stlačiť gombík, objasniť, že akékoľvek použitie jadrových zbraní prinesie tvrdú odvetnú reakciu. Tvrdý jazyk fungoval na Nikitu Chruščova počas kubánskej raketovej krízy a bude fungovať aj teraz, pretože je to jediný jazyk, ktorému Putin rozumie. Politikou Západu by mala byť taká pomoc Rusom, aby sa múdre slová prezidenta Joea Bidena „Preboha, tento muž nemôže zostať pri moci“ stali skutočnosťou.

© Project Syndicate