Do Kyjiva išiel premiér, vrátil sa z neho štátnik
Rozhodujúci okamih Eduarda Hegera.
Tri momenty, prečo je premiér po návrate z Ukrajiny presvedčivý.
Prvý: aj politik je človek a ako takého ho ľudsky zasiahne očité svedectvo vojnových hrôz. Ak by to tak nebolo, bol by iba cynikom. Svedectvá brutality voči civilistom, svedectvá masových hrobov sú obvykle vyhradené pre reportérov. Heger ako svedok mal v Buči, ale aj inde, formujúci zážitok. Hrôzy ho ľudsky hlboko zasiahli, čo bolo cítiť z každého jeho slova na tlačovke po návrate.
Vojnu Heger videl, cítil, počul. Preto bol presvedčivý.
Druhý moment: Heger ostal otrasený, čo je prirodzené. Ak by to tak nebolo, bol by opakom cítiacej bytosti, teda neľudský, jemnejšie povedané cynický. O to viac vyniká jeho rozdiel oproti Ficovi a Pellegrinimu. Tí sa v rozhodujúcom okamihu chovajú neľudsky. Svoje perfídne politické body vytĺkajú na mŕtvych deťoch, ženách a mužoch na Ukrajine. Stáť dnes mimo vojny, ktorá vraj „nie je naša“, znamená tvárou v tvár Putinovej brutalite stáť na strane zla a neľudskosti. Voliči Smeru a Hlasu to môžu ignorovať a popierať iba za cenu, že sú sami zlí a cynickí.
Je dobré toto demaskovanie až na dreň neustále pripomínať.
