Denník N

Básnik Štrasser: Vyznamenanie som chcel hodiť Rusom cez plot, ale bál som sa, že ma zastrelia

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Pomaľovaním Slavína sme si uctili ukrajinských vojakov, ktorých teraz Rusi zneuctili, hovorí básnik a prekladateľ Ján Štrasser.

Kompletní audioverze článků jsou dostupné v rámci klubového předplatného společně s aplikací Deníku N, která umožňuje i offline poslech. Pokud ji ještě nemáte, nainstalujte si ji do svého mobilu.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Upgradujte své předplatné.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Předplaťte si ho také.

Narodili ste sa v roku 1946, rok po vojne. Čo pre vás znamenala v detstve druhá svetová vojna?

Podľa toho, čo berieme ako detstvo. Kým som trochu nabral rozum, to už boli päťdesiate roky a moji rodičia o tom neradi hovorili. Neskôr som zistil, že z veľmi jednoduchého dôvodu, keďže na Slovensku prežili holokaust, neboli vyvezení v jednom z 57 transportov a vďaka dobrým ľuďom, ktorí ich ukryli, nepadli do vápenky. Nemali chuť o tom hovoriť a tieto veci som sa dozvedal až postupne. Aj preto som dieťa starých rodičov. Rodičia už mali obaja štyridsať, možno už som bol posledná šanca, som povojnové dieťa, a preto o vojne a o tom, ako ju oni prežili, až tak veľa neviem.

Boli pre vás ruskí vojaci hrdinovia a osloboditelia?

Pre koho z našej generácie neboli? Samozrejme. Keď sme sa ako deti hrali na vojakov, nikto nechcel byť Nemec, každý chcel byť Rus. Dokonca som si vystružlikal taký ruský samopal – špagin – s tým okrúhlym zásobníkom. O tom, že Američania oslobodili Plzeň a ako sa to celé vyvíjalo, sme ako deti nevedeli nič. Ani by som nepovedal, že na mňa pôsobila propaganda, lebo vtedy nič iné nebolo. Môj otec potajme počúval rušenú Slobodnú Európu, ale ja som vyrastal v 50-tych rokoch a tie boli ozaj zlé a kruté, ale o tom vieme až teraz, alebo sme sa dozvedeli až neskôr.

Rozprávame sa krátko po výročí oslobodenia Bratislavy. Minister zahraničných vecí Ivan Korčok v deň výročia napísal, že nemôže ísť k žiadnemu pamätníku z úcty k obetiam položeným za našu slobodu. “Nemôžem tak urobiť, pretože Rusko dnes zdôvodňuje svoju agresiu na Ukrajine propagandou o denacifikácii a pamiatku obetí fašizmu z druhej svetovej vojny pošliapava zabíjaním nevinných civilistov a ničením štátu, ktorý sa previnil len tým, že chce samostatne existovať.” Je to správny postoj?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcasty Denníka N

V redakcii

Vojna na Ukrajine

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie