Denník N

Tri roky natáčala na paliatívnom oddelení nemocnice, kde sa zomiera dôstojne a slobodne. Jej dokument teraz zbiera ceny

Adéla Komrzý. Foto - archív A. K.
Adéla Komrzý. Foto – archív A. K.

Režisérka Adéla Komrzý vo filme Jednotka intenzívneho života predstavila pražských lekárov, ktorí sa s pacientmi otvorene bavia, kedy už život zbytočne nepredlžovať.

Váš najnovší dokument sa volá Jednotka intenzívneho života a sleduje tri roky na oddelení paliatívnej starostlivosti v pražskej nemocnici. Je pravda, že za tou myšlienkou stála vaša vlastná skúsenosť, keď vám zomieral blízky človek a nemocnica s vami ani ďalšími príbuznými príliš nekomunikovala?

Áno, nekomunikovala s príbuznými a v podstate ani so samotným pacientom. Môj film sám o sebe však nakoniec nie je kritikou systému, hoci som to pôvodne plánovala, keďže celospoločenská skúsenosť s touto témou je všeobecne negatívna. Film ukazuje skôr pozitívnu cestu, ako by sa malo pracovať s ľuďmi, ktorí odchádzajú z tohto sveta.

Zrejme vám pomohlo zoznámenie sa s lekárom Ondřejom Kopeckým a lekárkou Kateřinou Rusinovou, ktorí v nemocnici na Karlovom námestí rozbehli paliatívny tím a ukázali, že ľudia môžu umierať naozaj dôstojne.

Som rada, že som ich spoznala, inak by bol ten film nanič – zbytočne by sa v ňom kumulovala negatívna energia zo všetkého, čo v českom systéme zdravotníctva nefunguje.

Pointou filmu nakoniec je, že ľudia z tohto sveta môžu odchádzať nielen dôstojne, ale najmä slobodne. Lekári tam totiž pacientom dávajú možnosť slobodne sa rozhodnúť, čo ďalej, čiže v ktorom momente už ich život nepredlžovať. Inými slovami, nie o všetkom tu rozhoduje autorita samotného lekára.

To, že pacient je aktívne vtiahnutý do rozhodovania o svojom vlastnom živote, sa mi zdá veľmi dôležité. Prekvapuje ma, že to nie je normálne úplne všade.

Na paliatívnom oddelení vám od začiatku muselo byť jasné, že viacerí pacienti z vášho filmu tu už v čase jeho premiéry nebudú. Aj ja som sa obával, aby váš film nebol plný pátosu, ktorý diváka núti slziť. Výsledok ma prekvapil, lebo sa mi napriek ťažkej téme zdal optimistický.

Som rada, že to hovoríte, lebo s týmto zámerom som pracovala od začiatku. Priniesť túto tému bez pátosu bolo pre mňa najdôležitejšie. Som vychovaná dlhoročným šéfom katedry dokumentárneho filmu profesorom Karlom Vachkom, takže som sa pred ním nechcela hanbiť.

Myslím si, že mám prirodzene vyvinutú citlivosť na to, aby som zbytočne nevyrábala „doják“. Napríklad tým, že by som využívala hudbu, ktorá by nielen ilustrovala, ale ešte aj podporovala najzákladnejšie emócie. Pôvodne som v tom filme dokonca žiadnu hudbu nechcela.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Zdravotníctvo

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie