Jednotka Azov a európska morálna prokrastinácia

Autor je ukrajinský akademik so špecializáciou na európsku krajnú pravicu,
pôsobí v rakúskom Centre pre demokratickú integritu.

Prešiel viac ako mesiac, odkedy Rusko zaútočilo na Ukrajinu a agresori už spáchali množstvo vojnových zločinov.

To, že Rusko inklinuje ku genocíde voči Ukrajincom, sa stáva stále zjavnejším. Napriek tomu, že ruská armáda je z veľkej časti demoralizovaná a obracia na seba navzájom zbrane, neváha zbombardovať akúkoľvek budovu.

Nezáleží na tom, či ide o obytný dom, nemocnicu, škôlku, miestny úrad, divadlo alebo múzeum. Ničí a zabíja všetko bez rozdielu.

Niekedy sa zdá, akoby si adoptovali definíciu genocídy podľa Spojených národov a zahrnuli ju do svojho programu. Zabíjať členov skupiny, spôsobiť vážne fyzické či psychické zranenie, zabrániť pôrodom v rámci skupiny. Po novom začali unášať ukrajinské deti a presúvať ich do Ruska.

Radšej si pohovorme o Azove

Rusi vo veľkej miere používajú zdanie a klam, aby rozptýlili pozornosť Západu od obrovskej humanitárnej katastrofy na Ukrajine. Jednou z týchto praktík je napríklad zameriavanie sa Moskvy na ukrajinský azovský režim, ktorý ruské médiá falošne popisujú ako „fašistický“, „neonacistický“, „batalión“ alebo „domobrana“.

Tento článok sa venuje Azovu, jeho histórii a vývoju a vysvetľuje informačné útoky na túto jednotku, ktorá je kľúčovou v odpore proti ruskej genocídnej invázii.

Keď v roku 2014 proruský ukrajinský prezident Viktor Janukovyč odišiel do Ruska po tom, ako jeho režim zabil viac ako stovku protestujúcich, Rusko sa chytilo politických nepokojov a zdráhania voči západnému vedeniu na Ukrajine. Ilegálne anektovalo Krym a napadlo východnú Ukrajinu. Ukrajina sa iba ťažko mohla brániť – roky skorumpovanej proruskej vlády takmer úplne zničili ukrajinské ozbrojené sily.

Veľká časť ukrajinskej armády jednoducho nebola pripravená poskytnúť ozbrojenú odpoveď. Zákerní ruskí lídri si boli vedomí vtedajšej slabosti ukrajinskej spoločnosti a zneužili to na maximum.

Moskva však nevedela o sile siete ukrajinských dobrovoľníkov.

Táto sieť vznikla počas revolúcie na Majdane, a keď sa začala ruská invázia, tvorili sa prvé odporové skupiny, ktoré sa časom transformovali na dobrovoľnícke teritoriálne obranné prápory a špeciálne policajné hliadkové jednotky.

Azov vznikol ako dobrovoľný policajný oddiel v máji 2014. Pôvodný oddiel pozostával hlavne z futbalových hooligans a členov radikálnej pravice. Práve silne pravicová organizácia „Patriot Ukrajiny“ bola vo vedení pôvodného obranného zoskupenia.

Môj problém s Azovom

Rovnako ako moji kolegovia počas rešerše o krajnej pravici som bol extrémne skeptický a kritický voči pôvodnému azovskému práporu hlavne z týchto štyroch dôvodov:

• Patriot Ukrajiny bola jedna z najrasistickejších a antisemitských skupín na Ukrajine. Jej členovia šírili krajne pravicovú propagandu a občas sa namočili do politického a kriminálneho násilia. Bolo takmer nemožné týmto ľuďom niečo veriť, obzvlášť pri ich antidemokratickej rétorike.
• S niekoľkými výnimkami sa vedenie Patriota Ukrajiny vrátane prvého azovského veliteľa nezúčastnilo na revolúcii na Majdane, keďže boli vo väzení pre rôzne obvinenia. Neskôr ich oslobodili spoločne s ďalšími, ktorí boli považovaní za politických väzňov proruského režimu, hneď po tom, ako Janukovyč utiekol do Ruska. Lídri Patriota Ukrajiny teda nemali možnosť ukázať sa počas dramatických udalostí Ukrajinskej revolúcie a nevedelo sa, čo od nich očakávať.
• Krajne pravicový obraz pôvodného Azovského oddielu hral do karát ruskej propagandy, ktorá prezentovala ukrajinskú revolúciu ako „fašistický prevrat“ a všetky dobrovoľnícke vojenské jednotky ako neonacistov. Západ váhal v pomoci Ukrajine ubrániť sa proti ruskej agresii, zatiaľ čo krajne pravicový obraz obrannej jednotky prispieval k ruskej diskreditácii Ukrajiny na medzinárodnej úrovni.
• Niekoľkí kľúčoví ľudia, priamo zainteresovaní vo vzniku Azovského obranného oddielu, majú veľmi pochybnú minulosť spolupráce nielen s proruskými silami na Ukrajine, ale aj s ruskými politickými spindoktormi. Okrem iného Azov ani iné oddiely poriadne nekontrolovali svojich dobrovoľníkov, aj keď niektorí z nich prišli z Ruska. Toto malo za výsledok obrovské bezpečnostné riziko, ruskí agenti mohli získať kontrolu nad Azovom a premeniť ho na antiukrajinskú jednotku.

Aby sme to zhrnuli, mali sme odôvodnené obavy o Azove a neverili sme mu.

Nikto nepochyboval o tom, že v tom čase Ukrajina potrebovala dobrovoľníkov z akýchkoľvek sociálnych alebo politických podmienok, keďže ukrajinská armáda takmer neexistovala. Keď sa topíte, asi nebudete kontrolovať spoločenské správanie alebo politický smer tých, ktorí vás chcú vytiahnuť z vody. Ale čo ak vás chcú zachrániť len preto, aby vás vzápätí zabili iným spôsobom?

Naše obavy časom zmizli.

V júni 2014 Azov zohral dôležitú úlohu v oslobodení ukrajinského mesta Mariupol od proruských síl, a dosvedčil tak nielen svoju bojovú efektivitu, ale aj skutočne proukrajinskú pozíciu. Vďaka svojim bojovým schopnostiam začal lákať viac dobrovoľníkov a mnohí z nich nemali žiadne politické pozadie. Na jeseň 2014 sa prápor premenil na pluk a vstúpil do Národnej obrany Ukrajiny, ktorá je súčasťou ministerstva vnútra.

Takto vznikla hierarchia, ktorá zaistila, že Azov bude lojálny voči štátu. Okrem toho do niekoľkých mesiacov po vzniku Azovského oddielu sa ľudia podozrivo prepojení na ruské a proruské zainteresované strany z Azova odsťahovali.

Aj keď sa niekoľkí ruskí agenti infiltrovali do regimentu, nikdy sa im nepodarilo vážne ovplyvniť jeho činnosť.

Zostávali ešte obavy z politického aspektu regimentu. Avšak pre domácu aj zahraničnú kritiku krajne pravicového pozadia pôvodného vedenia sa Azov začal cielene depolitizovať. V roku 2015 niekoľko bývalých azovských bojovníkov vytvorilo mimovládku Azov Civil Corps, ktorá sa v roku 2016 zmenila na politickú stranu Národný zbor.

Imidž z Donbasu nezafungoval v politike

Krajne pravicové osobnosti odišli z vedenia a pridali sa k budovaniu strany.

Dúfali, že verejná podpora ochrancov Ukrajiny sa prenesie aj do politického úspechu a zaručí víťazstvo vo voľbách. V tom čase oddelenie Národného zboru od Azovu ešte nebolo ukončené – potrebovali si ponechať, hoci len symbolické, spojenie medzi ochrancami krajiny, ktorí si užívali rešpekt ukrajinskej spoločnosti.

Ale už vtedy bolo jasné, že regiment sa riadi podľa rozkazov ministerstva vnútra, zatiaľ čo Národný zbor nad ním nemal žiadnu moc.

Nádeje na výhody z azovskej vojenskej hodnoty boli márne. Percentá pre Národný zbor a iné krajne pravicové strany boli v prieskumoch žalostné. Národný zbor sa naďalej odvolával na Azov ako na pridruženú organizáciu a naivní západní novinári tomu verili.

Neuvedomili si, že Azov už nie je politická organizácia a že jeho veliteľská štruktúra je úplne oddelená od Národného zboru.

Parlament bez extrémistických strán

Počas parlamentných volieb v 2019 už bolo jasné, že žiadna krajne pravicová strana sa do ukrajinského parlamentu nedostane. Všetky krajne pravicové strany, ako Sloboda, Národný zbor, Pravý sektor a niekoľko menších strán, získali dokopy iba 2,15 percenta hlasov a nedostali sa do parlamentu.

Možným vysvetlením by bolo, že nedokázali ponúknuť žiadny modernizačný program pre ukrajinskú spoločnosť. Krajná pravica bola na Ukrajine relatívne úspešná iba jediný raz – vo voľbách v roku 2012, keď Sloboda získala 10,45 percenta hlasov.

Jediným dôvodom tohto relatívneho úspechu bolo to, že v tom čase bola považovaná za jedinú radikálnu opozíciu voči prokremeľskej zahraničnej politike Janukovyčovho režimu.

Je potrebné zdôrazniť, že miesta v parlamente im nezaistil krajne pravicový program, ale radikálna kritika Ruska a ruských agentov na Ukrajine. So začiatkom ruskej invázie na Ukrajinu v 2014 krajná pravica stratila výsadu na kritizovanie Ruska, a tak aj akékoľvek šance na volebný úspech.

Krajná pravica na Ukrajine sa stala irelevantnou a Národný zbor a ostatné skupiny čelili kríze identity.

Skúšali experimentovať s rôznymi ideologickými naratívmi, požičanými zo západných, krajne pravicových smerov, ale žiadne z nich sa nepretlačili ďalej ako za ich kruhy.

Je ironické, že kým západné pravicové skupiny sa pokúšali zneužiť pandémiu na propagáciu svojich protivládnych konšpiračných teórií, Národný zbor spustil informačnú kampaň o prevencii ochorenia s vysvetleniami a odporúčaniami, ktoré sa zhodovali s domácim a medzinárodným povedomím o novom koronavíruse a jeho šírení.

Národný zbor sa stále odvoláva na svoje symbolické spojenie s Azovským regimentom, ale je to skôr politická propaganda než realita.

Azov je dnes vysoko profesionálnym Oddielom špeciálnych operácií. Žiadnou politickou organizáciou ani krajne pravicovým práporom. Stále formálne zodpovedá Národnej stráži ministerstva vnútra, ale vo veľkom koordinuje svoju vojenskú aktivitu s ozbrojenými silami.

Vzhľadom na to sa dá očakávať, že sa Azov presunie pod vedenie ministerstva obrany.

Multietnický oddiel

Azov sa skladá hlavne z ukrajinských občanov rôznych etnických zázemí. Sú medzi nimi Ukrajinci, Rusi, Bielorusi, krymskí Tatári, Židia, Gruzínci, Gréci. Nezávisle od etnika všetci sú ukrajinskí patrioti, riskujúci a obetujúci svoje životy pre suverenitu, slobodu a demokraciu Ukrajiny.

Kremeľské, prokremeľské a krajne ľavicové médiá zobrazujú Azov ako tých, čo nenávidia rusky hovoriacich ľudí. Nielenže azovskí vojaci spolu hovoria hlavne po rusky, dokonca majú lepšiu ruštinu ako agresori.

Tento fakt jasne popiera kremeľské lži o tom, ako Azov bojuje proti rusky hovoriacim ľuďom na východe Ukrajiny.

Prečo sa ale Azov stal jedným z hlavných terčov lží a konšpirácií kremeľskej a prokremeľskej propagandy?

Jasným vysvetlením je, že útok na Azov je súčasťou dezinformačného naratívu o nacistoch na Ukrajine. Menej zjavné, no možno dôležitejšie vysvetlenie sa spája s miestom, kde bol Azov usídlený od roku 2014.

Je ním ukrajinské mesto Mariupol a okolité územie. V roku 2014 sa Azov vo veľkom podieľal na jeho oslobodení spod proruských poskokov.

Mariupol jednoducho nie je len ďalšie ukrajinské mesto. Pri pohľade na mapu je to zjavne najväčšie a najdôležitejšie mesto v oblasti, ktoré sa považuje za možný pozemný most medzi Ruskom a anektovaným Krymom.

Rusko má dlhodobé problémy s logistikou na Kryme a s dodávkou vody, elektriny a ďalších zdrojov, preto je preň nevyhnutné, aby zabralo teritóriá tohto potenciálneho pozemného mosta. Mariupol a Azov im stojí v ceste.

Celý pluk je v tomto prístavnom, dnes totálne zničenom meste.

Rusko sa cez svojich agentov na Ukrajine a vo svete pokúša Azov zničiť alebo prinajmenšom oslabiť jeho vojenskú kapacitu.

V členských štátoch NATO sa vyskytla snaha zabrániť členom Azova, aby dostali výcvik od západných spojencov Ukrajiny rovnako ako pokročilé zbrane a hardvér.

Tieto snahy boli do istej miery úspešné, a tak dnes Azov, ktorý bráni kompletne obkľúčený Mariupol, nemá prenosný protitankový systém Javelin ani bojové letecké prostriedky Bayraktar, ktoré by mu pomohli zachrániť obyvateľov Mariupola.

To všetko vďaka západným proruským politikom, pseudonovinárom, falošným expertom a ignorantským konzultantom, ktorí priamo či nepriamo lobovali proti výcviku a zbrojeniu pokročilými zbraňami. Niet pochýb o tom, že nesú zodpovednosť za dnešnú humanitárnu katastrofu v Mariupole.

Niekto by mohol povedať, že Západ, posadnutý údajnou neonacistickou hrozbou Azova, je obeťou dysmetropsie, neschopnosťou posúdiť veľkosť objektu.

V jednej z epizód britského sitkomu Father Ted sa ústredná postava pokúša vysvetliť svojmu menej bystrému kolegovi, otcovi Dougal McGuirovi, rozdiel medzi malými hračkárskymi kravami, ktoré drží v ruke, a ozajstnými kravami v diaľke. Nepodarí sa mu to, lebo otec Dougal má dysmetropsiu a navyše je hlúpy.

Morálna prokrastinácia

To isté sa dá povedať o západných komentátoroch, ktorí nevidia rozdiel medzi údajnou krajne pravicovou hrozbou Azova a Ruskou genocídnou inváziou na Ukrajine. Myslím si však, že na dysmetropsiu sa nedá zvaliť všetko, a radšej by som sa zameral na západnú morálnu prokrastináciu.

Prokrastinácia je o dobrovoľnom rozptyľovaní sa nepodstatnými aktivitami namiesto dokončenia dôležitých úloh. Morálna prokrastinácia preferuje venovanie sa malým zaujímavým veciam namiesto riešenia zložitých problémov, na ktorých skutočne záleží.

Mariupol, základňa Azova, je predovšetkým po rusky hovoriacim domovom pre etnických Ukrajincov, Rusov, Grékov, Bielorusov, Arménov, Židov. Alebo bol ich domovom pred tým, ako prišla ruská invázia.

Agresori už zabili tisíce ľudí a zabíjajú ich práve teraz, keď píšem. Mnohí z nich ležia na uliciach Mariupola, pretože zakaždým, keď sa príbuzní pokúsia pochovať ich, Rusi po nich začnú strieľať. Ak majú šťastie a podarí sa im odniesť svojich mŕtvych príbuzných z ulice, často ich musia pochovať v masových hroboch.

A tí, čo zatiaľ prežili, sa musia schovávať v pivniciach, kde hladujú, mrznú a zomierajú.

Je psychicky náročné tento horor spracovať, ale sme morálne povinní byť si vedomí, že toto sa deje v Európe, hneď za rohom. Naša ľudská nátura nás tlačí, aby sme s tým niečo urobili, aby sme zastavili ruské neľudské vojnové zločiny. Ale na Západe je mnoho takých, ktorí sa miesto toho radšej rozptyľujú vyšetrovaním toho, či majú azovskí vojaci politicky nesprávne tetovania alebo tričká. Oveľa zaujímavejšie, samozrejme, ako postaviť sa ruskej genocídnej agresii. Toto je morálna prokrastinácia a mala by sa stretnúť s pohŕdaním a odporom.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj nedávno ocenil najvyššou národnou cenou „Hrdina Ukrajiny“ azovského veliteľa Denysa Prokopenka za nezištný a odvážny boj proti ruským silám v Mariupole. Zaslúžené. Ale v Mariupole Azov nechráni len živých a ranených, ale aj mŕtvych.

Nielenže si zaslúžia byť dôstojne pochovaní, ostávajú tichými svedkami ruských vojnových zločinov. Dobre vieme, že Rusi sú vybavení mobilnými krematóriami, ktoré používajú na to, aby sa zbavili dôkazov o svojich zverstvách. V Mariupole teraz Azov chráni nielen slobodu svojich živých, ale aj dôstojnosť mŕtvych.