Znovu som pocítila vibrovanie, že sa teším zažiť niečo iné, hovorí nová šéfka Divadla Štúdio tanca

Narodila sa v Banskej Bystrici, dlhodobo žije v Prahe a teraz bude medzi týmito mestami pravidelne cestovať. Stala sa len druhou riaditeľkou Divadla Štúdio tanca v Banskej Bystrici v jeho takmer štvrťstoročnej histórii. Prevzala ho po zakladateľke a svojej učiteľke Zuzane Ďuricovej Hájkovej, ktorá musela za éry župana Kotlebu čeliť aj existenčným problémom, ale podarilo sa jej súbor udržať. „Chcela by som, aby Štúdio tanca bolo reprezentantom túžby po lepšom svete,“ hovorí LUCIA KAŠIAROVÁ.

Počas kotlebovskej kauzy ste v Štúdiu tanca povedali, že otec sa vás tam bál pustiť. Už sa nebojí?

To neviem, ale keď sa Zuzana vtedy Kotlebovi postavila, brala som ako svoju občiansku povinnosť tam ísť. V dnešných dňoch sa znovu ukazuje, že umenie je dôležitý prostriedok, ako poukazovať na veci, ktoré nefungujú. Má spoločenský charakter aj tento kritický rozmer.

Keď bývalý župan vtedy Štúdiu tanca zastavil dotácie so slovami, že je to perverzný chliev, ktorý podporujú len úchyláci a feťáci, časť Bystričanov s ním súhlasila. Vzhľadom na sklony mnohých z nás veriť nepodloženým správam, osočovaniu a hoaxom, nemôže sa to zopakovať?

Stať sa môže všetko. Radšej by som to neprivolávala, momentálne je na Banskobystrickom kraji politická situácia dobrá, Štúdio tanca a kultúrne organizácie ním zriaďované podporu majú. Časť populácie s Kotlebom stále súhlasí, ale to nie je len problém kraja. Sme ľudia, máme v sebe temné stránky, je na nás, ako spolunažívať s tými, ktorí ich prejavujú na verejnosti a spoločnosť devastujú. Funkcia umenia je ukazovať aj iné možnosti, vnímať paletu postojov k životu.

V Prahe organizujete festival slovenského súčasného tanca Hybaj ho!, založili ste a pätnásť rokov viedli Studio Alta, kde ste stále umeleckou riaditeľkou. Sťahujete sa do Banskej Bystrice?

Pre Štúdio tanca pracujem a som tam teraz veľmi často, ale bývať zostávam v Prahe, kde mám rodinu.

Alta sa zo skúšobne zmenila na kreatívne centrum, testovala priestory aj možnosti fungovania, aktuálne systém vstupného „pay what you can“. Nestoja tanečné diela za plné vstupné?

„Pay what you can“ neznamená, že umenie nie je hodnotné a človek zaň nemá platiť. Reaguje skôr na to, že v súčasnosti sú sociálne skupiny rôznorodé, niekedy má študent viac peňazí ako matka, ktorá by takisto rada išla do divadla. Ten systém nabáda, aby diváci boli féroví k sebe aj ku kultúrnym organizáciám a sami vyhodnotili, koľko peňazí môžu zaplatiť.

Nevytvára to nerovnováhu medzi tým, čo ponúka súčasný tanec v Alte a čo ponúka dajme tomu Národní divadlo, ktoré takéto systémy nezavádza?

Zatiaľ ich nezavádza, nikto nehovorí, že zavádzať nebude, možno ich inšpirujeme. Takú marketingovú stratégiu môže použiť podnikateľ, nezisková či štátna organizácia. Kreatívne prístupy, ako nakladať s hodnotami, ktoré človek predáva, sú na ňom.

Štúdio tanca musí ročne odohrať sedemdesiat predstavení, viesť kurzy, generovať príjmy z lístkov, z prenájmu, popri dotácii na seba zarábať. Nebije sa to s vaším presvedčením, že tanec by sa nemal posudzovať ako produkt?

Na obidvoch stranách vnímam, že tanec by sa nemal posudzovať len ako produkt. Je súčasťou práce, ktorú robíme, ale nie je to jediná komodita, ktorú umenie produkuje. Zriaďovaná aj nezisková organizácia hľadá spôsoby, ako ho dostať k ľuďom. Súčasné umenie pracuje so sociálnymi témami, vzdeláva, mobilizuje. V dnešných dňoch vidíme jeho aktivistický aspekt, keď upozorňuje na hrôzy, ktoré sa odohrávajú na Ukrajine.

Na Českej tanečnej platforme 2018 ste ako Slovenka získali Cenu Jiřího Opěly v kategórii Manažérka roka, čo bolo neskutočné, lebo PR a manažment tanca je v Česku oveľa ďalej ako u nás. Aké manažérske zmeny robíte v Štúdiu tanca?

Vytvorili sme dve nové miesta, umeleckého šéfa a PR manažéra. Neviem, ako divadlo mohlo bez toho doteraz fungovať, PR je strašne dôležité v tom, ako sa dostať k ľuďom. Umelecký šéf je pre mňa, keďže tam nie som každý deň, silnou partnerskou pozíciou. Vníma chod divadla umelecky a v kontexte tém, ktoré spracovávame, stará sa o súbor, prepája ho s administratívou. Snažíme sa nabúrať tradičný spôsob dramaturgie a prezentácie, hľadáme, ako robiť aj menšie formáty, nie vždy so všetkými tanečníkmi. Otvorili sme výzvy na spoluprácu, rezidencie, skúšanie a prezentáciu diel, chceme sa skontaktovať so slovenskou aj s medzinárodnou scénou, byť plnohodnotným partnerom doma a v zahraničných networkingoch.

Štúdio tanca vás na webe doteraz nepredstavilo, nie je tam už ani meno zakladateľky. Nie je to dôležité?

Pracujeme na aktualizácii a čakala som aj na to, že sa predstavíme spolu so Zebastiánom Mendézom Marínom z Kostariky, novým umeleckým šéfom.

V minulosti ste boli v porote Českej tanečnej platformy, tento rok je vo výbere vaše dielo. Takáto prehliadka vlani prebehla prvýkrát aj u nás, Zuzana Ďuricová Hájková bola ešte ako riaditeľka Štúdia tanca v porote, vo výbere boli dve jeho produkcie.

Na českej platforme mám tento rok svoje dielo a to znamená, že nemôžem byť v porote. Hodnotiť, prečo na Slovensku takéto pravidlo neuplatnili, nedokážem, nebola som súčasťou vymýšľania toho systému. No úplne šťastné to asi nie je, stráca to na relevancii výberu programu.

Svoje projekty uvádzate aj na Slovensku, dva roky ste boli v komisii Fondu na podporu umenia. Ako vnímate našu scénu?

Osobne ju mám veľmi rada, je pestrá, inšpiruje ma. Keď ju mám porovnať s Európou, je na podobnej úrovni. Chýba možno medzinárodná spolupráca, umelci by sa mohli viac prepájať, boli by lepšie koprodukčné vzťahy, lepšie by sa cestovalo na turné. Slovenská scéna sa sťažuje, že nemá kde hrať, ale v regiónoch tie miesta sú. Bratislava priestor stále nemá, ale vo všeobecnosti tu dobre funguje infraštruktúra, vzdelávacie aktivity či interdisciplinárne prepojenia.

Boli ste medzi prvými tanečníkmi Štúdia tanca, ktorých si Zuzana Ďuricová Hájková vyučila na bystrickom konzervatóriu. Po odchode zo školy sa všetci presadili, vy ste v roku 2012 v Česku získali cenu Tanečnica roka a stále tancujete. Budete aj ďalej?

Pracovať na organizačnej úrovni je pre mňa kontinuálna každodenná práca, potrebuje systém, ukotvenie. Umenie je pre mňa životný postoj, s umelcami som rada, rada sa aj umelecky prejavujem, no v tom som skôr človek punkový, intuitívny, podľa toho, čo práve cítim. Kombináciu tých dvoch činností musí zvládať v podstate každý nezávislý umelec. Je to náročné, ale podľa mňa sme v tom výnimoční. Táto schopnosť posúva náš odbor dopredu, preto je súčasné živé umenie také aktívne, atraktívne pre mladých ľudí a dokáže rýchlo reagovať na spoločenské zmeny.

Vidíte to ako výhodu?

Áno, v klasickej firme niekto robí IT, niekto marketing, ale ajťák rozumie veľmi málo marketingu a opačne. Aj v biznise sa však stále viac uplatňuje, aby si ľudia medzi sebou rozumeli a vedeli, prečo to robia. My vieme, prečo robíme umenie, a chceme to robiť za každých okolností, je to motor. V komerčných firmách je tým motorom zisk a to je málo na to, aby ľudia pracovali efektívne.

Okrem autorských diel hosťujúcich umelcov tvorili repertoár Štúdia tanca diela od riaditeľky choreografky. Divadlo preberáte počas pandémie a vojny na Ukrajine, pre tvorcu je to však stále práca snov. Stály súbor na vlastnej scéne tu inak v súčasnom tanci nemá nikto. Využijete to?

Zatiaľ určite nie a nie je to môj sen, nikdy som si nevedela predstaviť, že by som mala súbor, ktorý bude robiť moje choreografie, ani som ho nikdy nechcela. Som rada, že môžem pracovať pre Štúdio tanca, ktoré ho má, ale prišla som ako manažérka, môžem niečo zmeniť. V súvislosti s pandémiou som funkciu stáleho súboru a scény prehodnotila, v období dlhodobej krízy môže pomôcť, aby nezanikli všetky nezávislé organizácie a súčasný tanec pretrval. Takáto organizácia môže zachrániť časť ľudí z nich. Nehovorím, že nikdy, ale ak som dobrý manažér, musím vyhodnotiť, že teraz v Štúdiu tanca nemám kapacitu tvoriť vlastné umelecké dielo.

Hosťujúci choreografi sa tu prácou s profesionálnym súborom a zázemím mohli etablovať, inde tú možnosť nemali.

V tom by som chcela pokračovať, ale na rozdiel od Zuzany by som rada prizývala aj zahraničných choreografov, aby sa tí slovenskí mohli prezentovať v širšom kontexte.

V júni bude konkurz na tanečníkov, máte model, ideál, ku ktorému chcete Štúdio tanca priblížiť?

Jedna z mála vecí, ktoré som nikdy v živote nerobila, je realizovanie tanečného konkurzu. Čaká nás so Zebastiánom veľká diskusia, ako sa k tomu postaviť. Pozícia tanečníka je pre mňa trošku iná, vnímam ho ako celistvého človeka, ktorý prináša nielen svoju schopnosť a profesionalitu v tanci, ale vníma kontext, je umelecky činný, má skúsenosti a ďalšie záujmy, ktoré môže Štúdio tanca využiť. Konkrétny model nemám.

Predminulý rok ste mali zdravotné problémy. Čo sa vlastne stalo?

Výhoda neziskového sektora, že dokážeme robiť všetko a sme premotivovaní, je práve to, čo nás môže spáliť. Ľudia vybudujú niečo od piky a po desiatich rokoch vyhoria. Spätne vidím, že v tom nie som sama a nebolo to osobné zlyhanie, ale niečo, čo tá profesia prináša. Každá prekážka už pre mňa bola naozaj prekážkou, pritom keď Alta začínala, milovala som prekážky… Pri možnosti stať sa riaditeľkou Štúdia tanca som znovu cítila vibrovanie, že sa teším zažiť niečo iné, nové. Moje vyhorenie a korona ma naučili, že veci môžu fungovať bezo mňa, že ich nosíme v hlave a je jedno, či som v Bangladéši alebo v Banskej Bystrici. Nemusím tam sedieť a dirigovať ľudí, dôverujem im, že pracujú na tom, aby sme spolu vytvorili funkčný priestor, ktorý ponúka kvalitné umenie.

V Prahe máte úspešnú kariéru, prečo Banská Bystrica?

Profesná aj osobnostná výzva. Nezávislý priestor mám zmapovaný, nemá ma čo prekvapiť. Zriaďovanú organizáciu som trochu podvedome odsudzovala, zároveň ma zaujíma, aké má reálne problémy. V osobnostnej rovine – som Zuzaninou študentkou, priviedla ma k tancu a som Bystričanka, mám tam rodinu. Prišlo to v správnom čase.

Je možné adaptovať Štúdio tanca na model pražskej Alty? Prenesiete skúsenosť z nezávislej sféry do zriaďovanej?

Meniť ho na podobu nezávislej organizácie by bol nezmysel, ale funkčné metódy môžem aplikovať. Premosťovanie a vysvetľovanie rozdielov medzi fungovaním jedného a druhého typu organizácie je to, čo by som si priala priniesť nášmu odboru. Prečo sa niekde niečo realizovať dá a inde nie. Pracujeme pre umenie a je lepšie, keď si rozumieme, ako keď hovoríme, že aha, oni to robia zle.

Obľúbený bod z vašej šesťstranovej koncepcie rozvoja divadla na päť rokov?

Aby Štúdio tanca bolo reprezentantom túžby po lepšom svete.