Denník N

Teším sa do Prahy

Mýtické stroje času. Lietajúce taniere plné neznámej plazmy.

Blúdim stavbou nedostavaného domu niekde na Pankráci, prekračujúc na zemi nahádzané stavebné dosky a vyhýbajúc sa lešeniam a podporám. Cez ešte nedokončené okná vidím priestor oddeľujúci druhý, zrkadlovo otočený rovnaký rozostavaný dom s pravidelnou konštrukciou veľkých okien. Dole v tom priestore – námestí stojí chlapík v čiernom klobúku a máva na mňa, aby som zišiel dole. Je to môj drahý priateľ Jaroslav Róna, stojí pod obrovskou červenou sochou žirafy.

Schádzam dole schodmi a po kratšom blúdení vychádzam z kaviarne Slávia na Národní třídě. Čakajú tam na mňa Štefan a Franta, spolu sa vydáme na druhú stranu Vltavy po Moste legií, v družnom rozhovore si chlapci všimnú, že na rieke popod nás popri Slovanskom ostrove pláva Jaroslav, stojac v malom člne. Niečo na nás kričí veslujúc v slabom prúde rieky. Mávame mu a voláme na neho, priatelia mi vysvetľujú, že príde neskôr za nami, lebo ide k Strahovskej skále nachytať lososy, ktoré dnes na večer tiahnu. Tá jeho žirafa sa totiž kŕmi len lososím mäsom, dodávajú.

Po dlhom čase som bol v Prahe a bývajúc na mojom obľúbenom mieste, pod Karlovým mostom, v strede Prahy. Jeden večer sme s Jaroslavom sedeli za rohom U Bílé kuželky a druhý deň ma sprevádzal na svoju výstavu do Doxu. Výstava Architektony a stroje. Je vlastne retrospektívnym výberom časti Rónovej tvorby, teda tej, ktorá zobrazuje zvláštne predmety nájdené v hlbinách morí našej pamäti, v najtmavších kútoch priepastí nášho podvedomia, v najtemnejších snoch a v najostrejšej prítomnosti, medzi svetlom a tmou, medzi bdením a túžbou.

Mýtické stroje času. Lietajúce taniere plné neznámej plazmy. Lode vezúce bomby aj kávu, aj obavy z budúcnosti i minulosti ľudského rodu, z dôb pred ním a potom.

Výstava sa začína v roku 1984 sochou Veže a prebieha koncom minulého storočia do toho terajšieho až po súčasnosť a ešte ďalej.  Teda pravdou je, že neprebieha, stojí a vo svojej večnej nehybnosti nám jasne ukazuje, že tu nie sme najdôležitejší. Dopĺňajú ju obrazy dotvárajúce obsah a formu rozostavených sôch.

Architektúru výstavy robila Lucie Rónová, vytvorila labyrint, v ktorom sa od začiatku chcete stratiť. A dovedení dômyselne na koniec vraciate sa s novou vervou znovu na začiatok.

Kniha, ktorá sprevádza výstavu, vám potom prostredníctvom fotografií Roberta Portela a textov Ladislava Kesnera, ktorý je kurátorom výstavy, otvorí ďalšie a ďalšie brány do sveta Rónových architektonov a strojov.

Do sveta, ktorý sa dotýka toho nášho, teda každého jedného nášho. Do sveta imaginácie.

Priatelia ma zabudli v byte dvoch architektov na párty na Kampe, vychádzam von a snažím sa im dovolať, neberú. Zavolám si taxi, po dlhšom čase prichádza staré rozdrbané auto, niečo ako Opel zo sedemdesiatych alebo aspoň to, čo z neho ostalo.

Sadám si vedľa vodiča, ktorý tiež má svoje časy slávy za sebou, ak nejaké vôbec stihol. Auto aj zvnútra pripomína nevysypaný popolník, je letná noc, máme otvorené okná a fajčíme. Prechádzajúc prázdnou nočnou Prahou mi vodič v sivom tesilovom obleku so sivou tesilovou tvárou rozpráva svoj smutný príbeh, ako v deväťdesiatych o všetko prišiel. Témy sú rozvod, prostitúcia, drogy a všetko znovu dokola… Ideme na Jiřího z Poděbrad, kde to bude, pred hotel? Nie, nie, tu kúsok ďalej pred bránu židovského hřbitova poviem, zaplatím, poďakujem a na rozlúčku mu poviem, že teraz už to bude dobré.

Odchádzajuc k veľkej kovanej bráne zavolám Jardovi, že už som tu. Ako tam tak stojím, cítim v chrbte zabodnutý pohľad vydesených očí.

V aleji sa zjaví muž v bielych boxerkách s čiernym klobúkom na hlave, veselo a razantne vykračuje k bráne, ktorú otvorí, objímeme sa a spoločne odchádzame do tmy.

Výstava trvá do mája, teším sa znova do Prahy.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie