Teším sa do Prahy

Blúdim stavbou nedostavaného domu niekde na Pankráci, prekračujúc na zemi nahádzané stavebné dosky a vyhýbajúc sa lešeniam a podporám. Cez ešte nedokončené okná vidím priestor oddeľujúci druhý, zrkadlovo otočený rovnaký rozostavaný dom s pravidelnou konštrukciou veľkých okien. Dole v tom priestore – námestí stojí chlapík v čiernom klobúku a máva na mňa, aby som zišiel dole. Je to môj drahý priateľ Jaroslav Róna, stojí pod obrovskou červenou sochou žirafy.

Schádzam dole schodmi a po kratšom blúdení vychádzam z kaviarne Slávia na Národní třídě. Čakajú tam na mňa Štefan a Franta, spolu sa vydáme na druhú stranu Vltavy po Moste legií, v družnom rozhovore si chlapci všimnú, že na rieke popod nás popri Slovanskom ostrove pláva Jaroslav, stojac v malom člne. Niečo na nás kričí veslujúc v slabom prúde rieky. Mávame mu a voláme na neho, priatelia mi vysvetľujú, že príde neskôr za nami, lebo ide k Strahovskej skále nachytať lososy, ktoré dnes na večer tiahnu. Tá jeho žirafa sa totiž kŕmi len lososím mäsom, dodávajú.

Po dlhom čase som bol v Prahe a bývajúc na mojom obľúbenom mieste, pod Karlovým mostom, v strede Prahy. Jeden večer sme s Jaroslavom sedeli za rohom U Bílé kuželky a druhý deň ma sprevádzal na svoju výstavu do Doxu. Výstava Architektony a stroje. Je vlastne retrospektívnym výberom časti Rónovej tvorby, teda tej, ktorá zobrazuje zvláštne predmety nájdené v hlbinách morí našej pamäti, v najtmavších kútoch priepastí nášho podvedomia, v najtemnejších snoch a v najostrejšej prítomnosti, medzi svetlom a tmou, medzi bdením a túžbou.

Mýtické stroje času. Lietajúce taniere plné neznámej plazmy. Lode vezúce bomby aj kávu, aj obavy z budúcnosti i minulosti ľudského rodu, z dôb pred ním a potom.

Výstava sa začína v roku 1984 sochou Veže a prebieha koncom minulého storočia do toho terajšieho až po súčasnosť a ešte ďalej.  Teda pravdou je, že neprebieha, stojí a vo svojej večnej nehybnosti nám jasne ukazuje, že tu nie sme najdôležitejší. Dopĺňajú ju obrazy dotvárajúce obsah a formu rozostavených sôch.

Architektúru výstavy robila Lucie Rónová, vytvorila labyrint, v ktorom sa od začiatku chcete stratiť. A dovedení dômyselne na koniec vraciate sa s novou vervou znovu na začiatok.

Kniha, ktorá sprevádza výstavu, vám potom prostredníctvom fotografií Roberta Portela a textov Ladislava Kesnera, ktorý je kurátorom výstavy, otvorí ďalšie a ďalšie brány do sveta Rónových architektonov a strojov.

Do sveta, ktorý sa dotýka toho nášho, teda každého jedného nášho. Do sveta imaginácie.

Priatelia ma zabudli v byte dvoch architektov na párty na Kampe, vychádzam von a snažím sa im dovolať, neberú. Zavolám si taxi, po dlhšom čase prichádza staré rozdrbané auto, niečo ako Opel zo sedemdesiatych alebo aspoň to, čo z neho ostalo.

Sadám si vedľa vodiča, ktorý tiež má svoje časy slávy za sebou, ak nejaké vôbec stihol. Auto aj zvnútra pripomína nevysypaný popolník, je letná noc, máme otvorené okná a fajčíme. Prechádzajúc prázdnou nočnou Prahou mi vodič v sivom tesilovom obleku so sivou tesilovou tvárou rozpráva svoj smutný príbeh, ako v deväťdesiatych o všetko prišiel. Témy sú rozvod, prostitúcia, drogy a všetko znovu dokola… Ideme na Jiřího z Poděbrad, kde to bude, pred hotel? Nie, nie, tu kúsok ďalej pred bránu židovského hřbitova poviem, zaplatím, poďakujem a na rozlúčku mu poviem, že teraz už to bude dobré.

Odchádzajuc k veľkej kovanej bráne zavolám Jardovi, že už som tu. Ako tam tak stojím, cítim v chrbte zabodnutý pohľad vydesených očí.

V aleji sa zjaví muž v bielych boxerkách s čiernym klobúkom na hlave, veselo a razantne vykračuje k bráne, ktorú otvorí, objímeme sa a spoločne odchádzame do tmy.

Výstava trvá do mája, teším sa znova do Prahy.