Peter Zajac: V slovenskej literárnej kritike sa zmenilo to, že neexistuje
Pred 20 rokmi vychádzal kultúrny časopis Park postavený na veľkých rozhovoroch a fotografiách. Spisovateľka Jana Beňová a ďalší autori teraz robia nové rozhovory s tými istými ľuďmi, výsledkom bude časozberná kniha.
Rozhovory v Parku alebo RePark bude kniha založená na dialógoch prevzatých z časopisu Park – literárno-fotografického časopisu veľkého formátu (A3), ktorý vychádzal v rokoch 1997 – 2002. Jadrom časopisu boli dlhé intenzívne rozhovory s fotografiami. Išlo skôr o rovnocenné dialógy ako klasické interview a viedli ich priatelia. Na tie spred vyše dvadsiatich rokov nadväzujú rozhovory súčasné. Časový posun zachytáva zmeny, ktoré sa udiali v spoločnosti cez vývoj osobného, pracovného a spoločenského života.
Prvý, s kým som sa vrátila do Parku, bol PETER ZAJAC, literárny kritik, intelektuál, politik, kamarát. Ako sa za dvadsať rokov zmenil jeho pohľad na slovenskú literatúru, čo ho prekvapuje, čo neočakával, čo sa mu zdá smiešne a čo a kto mu dnes chýba?
Keď som si prečítala náš rozhovor, zaujal ma tvoj vtedajší pocit, že literatúra oproti dobe „mešká“. Udiali sa prevratné zmeny v spoločnosti, ale umelecké texty akoby ešte dobiehali z 80. rokov. Bolo dvanásť rokov po revolúcii, ale v literatúre nebola citeľná žiadna nová vlna, nič nové neprichádzalo.
Situácia sa začala meniť práve na začiatku nultých rokov. Napríklad v Nemecku sa už literatúra prestala trápiť otázkami vlastného zániku. Ešte to však nebolo tak vidno v čase, keď sme sa my dvaja zhovárali v Parku. Čo som však mal vtedy na mysli, bola situácia na Slovensku a náreky charakteristické pre 90. roky, že literatúra sa dostáva na okraj, pretože slovenský spisovateľ stráca reprezentatívnu funkciu, ktorú mal v 19. a 20. storočí. Ja som presvedčený o tom, že to bola logická odpoveď diferencovanej spoločnosti na reálnu situáciu. Tá sebaľutosť však u istého typu spisovateľov pretrváva podnes a najčastejšie prekrýva neexistenciu kvality. Našťastie však medzitým vznikla nová literatúra a prišli autori, ktorí si s existenciou literatúry a národnoreprezentatívnou úlohou spisovateľa nerobia až taký problém. Zrejme aj preto, že tu prestali hrať takú dominantnú rolu spisovateľské organizácie. Kto už dnes vie, čo je Spolok slovenských spisovateľov, ktorý chcel zlikvidovať ostatné spisovateľské organizácie – Klub nezávislých spisovateľov, Obec spisovateľov, slovenské centrum P. E. N.? Ten sa vlastne zničil sám…
Ty si však vtedy nehovoril o postavení spisovateľa, ale o literárnych dielach. A ja myslím, že to postavenie sa zmenilo aj vo svete, nielen u nás. Keď si vezmeš, akými symbolmi angažovanosti boli v 60., ale ešte i v 80. rokoch napríklad Enzensberger v Nemecku, Frisch vo Švajčiarsku, Ginsberg v USA. Ja by som sa však chcela vrátiť k tým textom. Si literárnym kritikom, ktorý tu funguje vyše 50 rokov, vidíš za posledných dvadsať rokov podobne prevratnú a novú vlnu v slovenskej literatúre, aká nastúpila trebárs v 60. rokoch?
Ja sa vrátim naspäť k tomu, čo som hovoril, aby som sa mal od čoho odraziť. Pretože za tých dvadsať rokov sa zmenil status spisovateľa v tom zmysle, že prestal byť
