Denník N

Pre HELLP syndróm prišla o syna: Stále som premýšľala, či som neurobila nejakú chybu, či som náhodou niečo neprehliadla

Marta Thaller. Foto - archív M. T.
Marta Thaller. Foto – archív M. T.

Marta Thaller pochádza z Trenčína, ale od roku 1992 žije pri Salzburgu, kde pracuje ako anestéziologická sestra. V rozhovore opisuje, ako prišla o svojho prvorodeného syna, čo jej pomohlo vyrovnať sa so stratou aj ako prežívala, keď sa jej potom narodila dcéra s Downovým syndrómom. „Pochopila som, že ten jeden Clarin chromozóm navyše som si vlastne vybrala ja,“ hovorí.

Príbehy, v ktorých sa objavia veľké životné tragédie, sa často začínajú celkom nenápadne. Ako sa začal ten váš?

Veľkou láskou. Bola som mladá, mala som 22 rokov a prežívala som svoje prvé tehotenstvo. Síce nečakané, ale z naozaj veľkej lásky. Veľmi som sa na svoje dieťa tešila, asi ako každá budúca matka. Premýšľala som, aké bude, ako asi bude vyzerať. Počas celého tehotenstva som nemala žiadne problémy. Nemala som žiadny dôvod na obavy.

Posledné týždne pred pôrodom som trávila u svojich rodičov. Dva týždne pred termínom, v 38. týždni tehotenstva, som sa zobudila s bolesťami. Bolo ráno 9. januára 1991. Mama so susedou, ktorá bola vtedy náhodou u nás, skonštatovali, že rodím. Mame sa však niečo nezdalo, bola som veľmi opuchnutá v tvári. Zavolala mi sanitku a tá ma odviezla do pôrodnice.

Celý čas som cítila pohyby dieťaťa, všetko sa mi zdalo normálne. Bolesti sa mi síce zhoršovali, ale keďže išlo o moje prvé tehotenstvo, nevedela som ich s ničím porovnať. Brala som to tak, že ide o normálny pôrod.

Po príchode do nemocnice mi urobili bežné vyšetrenia, vyšetril ma lekár. Vtedy som si už aj ja sama na sebe všimla, že som akási spomalenejšia. Nevedela som poriadne odpovedať na otázky, zle som videla. Lekár však skonštatoval, že na pôrod ešte nie je čas, pretože krčok maternice ešte nie je dostatočne otvorený. No keď po čase kontroloval ozvy srdca dieťaťa, zistil, že žiadne nepočuje.

V tom momente nastal zhon. Okamžite ma odviezli na ultrazvuk. Ležala som na lôžku a čakala, čo sa udeje. Spomínam si, že do miestnosti prišlo veľmi veľa lekárov. Všetci pozerali na obrazovku prístroja a ja som sa ich vystrašená pýtala, čo sa deje. Vtedy sa lekár, ktorý mi ultrazvuk robil, otočil ku mne a povedal, že mám smolu. Že moje dieťa už nežije.

To vám povedal týmito slovami?

Povedal len toľko: „Máte smolu, vaše dieťa už nežije.“

Pamätáte si, čo sa stalo potom?

Pamätám si úplne všetko.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie