Naozaj na tomto behajú? Na mesiac som sa presťahoval do Kene, aby som zistil, ako vznikajú bežeckí šampióni

Ešte je tma, preto na hodinkách zapnem osvetlenie a s radosťou zisťujem, že je 6.17. Zostávajú mi ešte tri minúty, to určite stihnem! Prebieham pomedzi úzke domy a chatrče z dreva, míňam školu z hrdzavého plechu a mierim ku križovatke vedľa čerpacej stanice. Práve tam sa ráno všetko začína.

Posledné metre už nebežím sám. Z okolitých uličiek sa ku mne pridáva pár jednotlivcov, ktorí si to takisto nechali na poslednú chvíľu. Našťastie, sme tu včas. Na priesečníku dvoch poľných ciest postáva asi sto Keňanov. Tak ako každý piatok, aj dnes tu čakajú na štart 18-kilometrového behu, ktorý označujú prívlastkom voľný. Nedajte sa však pomýliť. Tu v Itene, v centre svetového vytrvalostného behu, je „voľný beh” relatívny pojem.

O pár okamihov sa ukáže, ako dobre som urobil, že som sa ponáhľal a prišiel načas. Presne o 6.20 zaznie krátky príhovor vedúceho skupiny, ktorý oznámi, že pobežíme tradičnou trasou v tradičnom tempe 4 minúty na kilometer. Pridá pár slov v miestnej reči – zrejme niečo motivačné – a napokon pokyn, ktorému rozumieme všetci. „Tri, dva, jeden. Ideme!”

Ak by sme boli v Európe, zrejme by sme začali strečingom či rozcvičkou. Tie sa však v Keni príliš nenosia. Náhradou majú byť úvodné dva kilometre, ktoré sa bežia voľným tempom. Z bočnej cesty sa k nám pridáva ďalšia asi 50-členná skupina a pozvoľna zrýchľujeme. Na treťom kilometri už bežíme dohodnutým tempom 4 minúty na kilometer. Vonku svitá, začína sa ozajstný tréning.

Kdesi na bratislavskej hrádzi by som toto tempo považoval za svižnejší klus, dnes však budem rád, ak vydržím s Keňanmi aspoň 10 kilometrov. Vyššiu náročnosť tréningu spôsobuje členitý kopcovitý terén a aj podklad – cesty sú tu hrboľaté, plné hrubých kameňov. Najväčšou výzvou však pre mňa zostáva nadmorská výška 2400 metrov. Vzduch je tu redší a dýchanie náročnejšie. Ako výhovorka mi to však dnes nebude stačiť. V Keni som už dva týždne, určite som sa stihol aklimatizovať. Aspoň si to myslím. Lenže prichádza šiesty kilometer, prvé dlhšie stúpanie a prvé problémy. Cítim, že mi sily ubúdajú rýchlejšie, ako som dúfal. Na ôsmom kilometri sa cesta opäť dvíha a v hlave sa mi čoraz hlasnejšie ozýva príkaz trénera zastaviť hneď, ako sa začnem trápiť.

Po deviatich kilometroch už viem, že trénera neposlúcham. Trápim sa, ale tých 10 kilometrov musím vydržať. V skupine sa prepadávam čoraz hlbšie a pocity mi už pripomínajú tie, ktoré poznám zo záverov bežeckých pretekov. Predbieha ma aj trojica žien. Keby tušili, že doma patrím k najlepším bežcom v krajine, asi by sa neubránili úsmevu. Mne však nie je práve veselo. Konečne dobehneme na desiaty kilometer. Zastavujem sa a od vyčerpania si musím sadnúť do trávy na kraji cesty. Ostatní bezstarostne pokračujú a ja sledujem, ako miznú za zákrutou medzi kukuričnými poľami. V mysli mi opäť napadne otázka, pre ktorú som sem prišiel, no stále som nenašiel jednoznačnú odpoveď. „Ako je možné, že sú Keňania takí dobrí bežci?”

Odpoveď sa vám pokúsim priniesť v sérii desiatich textov, ktoré vyjdú na webe Denníka N a aj v printovej podobe ako májový magazín. Ak nechcete prísť ani o jeden z týchto textov, sledujte tému Behanie v Keni.

Na tomto hádam nebehajú

Do Kene som pricestoval na začiatku roka spoločne s dvojčaťom Michalom a okrem poznávacích sme mali obaja aj bežecké ciele. Mesiac v Afrike nás mal pripraviť na halovú atletickú sezónu aj na sériu jarných cestných pretekov. Leteli sme z Viedne do Etiópie, odtiaľ do kenského hlavného mesta Nairobi a potom vnútroštátnym letom do Eldoretu – mesta veľkého asi ako Bratislava –, ktoré tiež preslávili elitní bežci. Naša konečná stanica Iten, hlavné mesto elitného vytrvalostného behu, sa však nachádza ešte ďalej a ešte vyššie.

Cesta z Eldoretu do Itenu trvá autom približne hodinu a pre človeka, ktorý sa v Africkom rohu ocitol prvýkrát, je zarážajúcou skúsenosťou. Trasu tu lemujú nízke drevené stánky striedajúce sa s príbytkami z plechu. Jeden z nich slúži ako kozmetický salón, ďalší ako kaviareň, nápis na ďalšom plechovom obydlí láka na „výhodné pôžičky”. Výnimkou nie sú ani murované domy, no s rastúcou vzdialenosťou od mesta je ich čoraz menej. Pred obydliami je často neporiadok a hlavne všadeprítomné zvieratá. Kravy a kozy sa voľne pasú popri ceste, osly čakajú v tieni, kým ich majiteľ zapriahne do práce. Na okoloidúce autá, mikrobusy či množstvo motoriek sú zvieratá zvyknuté, bez okolkov vybehnú na cestu, spomalia dopravu a o chvíľu sa opäť pokojne pasú.

Až ďaleko za Eldoretom je jazda konečne plynulá. Stánky nahradili polia a malé farmy, pomedzi ktoré plynule stúpame smerom k Itenu, domovu šampiónov. Aspoň tak to hlása ikonický nápis na kovovej bráne, popod ktorú vstupujeme do mesta. WELCOME TO ITEN HOME OF CHAMPIONS.

Ak existuje na svete mesto, ktoré sa môže sebavedomo vyhlásiť za domov šampiónov, je to práve Iten. Vyrástli tu mnohí olympijskí víťazi, svetoví rekordéri či majstri sveta a s istotou môžeme tvrdiť, že desiatky ďalších ich budú nasledovať. Ako mi neskôr povedali miestni, práve teraz, na začiatku januára, sa v Itene a jeho okolí zdržiava od 1000 do 1500 bežcov. Na 12-tisícové mesto je to úctyhodný počet.

A predsa sú momenty, keď v uliciach Itenu nestretnete jediného domáceho bežca. Presne ako v deň, keď sme s Michalom po 24 hodinách konečne dorazili do cieľa. Bolo päť hodín večer, teda čas, keď už slnko pomaly klesá k horizontu. Vybalili sme si preto len bežecké topánky a ešte pred zotmením rýchlo vyrazili na krátky beh. Prvý spoločný v Afrike.

Zhodou okolností sme zamierili k už spomínanej čerpacej stanici a zišli z asfaltovej cesty na hlinený podklad plný hlbokých jám a vysokých kameňov. „Hádam po takýchto cestách nebehajú,“ hovorili sme si a pozorne strážili každý krok. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme neskôr zistili, že je to jeden z bežecky najfrekventovanejších úsekov.

Rovnakým prekvapením bola jednoduchosť tunajšieho života. Aj keď jednoduchosť je skôr eufemizmus, v skutočnosti je to chudoba. Azda ešte viditeľnejšia ako tá, ktorú sme pozorovali po ceste z Eldoretu. Za plotmi z konárov sa nachádzali malé príbytky, často len z hliny, plechu či dreva. Zvyčajne ich dopĺňa malý pozemok so záhradou, hospodárskym zvieraťom a so skupinou detí. Práve ony dotvárajú kolorit každého kenského bežeckého tréningu.

Mzungu, mzungu

Nie je tomu tak dávno, keď sa deti v Itene cudzincov báli a pri pohľade na človeka s bielou pokožkou sa v panike utekali skryť. Sám som to neskôr zažil počas cesty do odľahlejšej časti Kene. Mesto Iten sa však za posledné roky aj vďaka behu výrazne zmenilo a deti si na cudzincov zvykli. Namiesto postrachu sú tak pre ne skôr atrakciou. Zdravia vás už z diaľky, niektoré sa pridajú a bežia, iné len poskakujú na mieste.

Aj toto – aktívne detstvo plné pohybu a hier – je malou súčasťou odpovede na otázku, prečo sú Keňania takí dobrí bežci. To si však uvedomím až po určitom čase. Teraz deťom len zakývame a usmievame sa pri monotónne sa opakujúcich pozdravoch. „Hey”, „how are you?” alebo „mzungu, mzungu”. Práve pokrik mzungu je u detí najpoužívanejší a často vás tak oslovia aj dospelí. V swahilčine – kenskom úradnom jazyku – totiž označuje človeka s bielou farbou pleti.

Ako mzunguovia tu však zďaleka nie sme jediní. Len počas úvodného behu sme stretli niekoľko cudzincov, ktorí sa tiež pred večerou vybrali na bežecký tréning. Spoznávame medzi nimi profesionálov, ktorí len nedávno pretekali na olympiáde, no stretáme aj viacero takých, ktorí podľa postavy, veku či bežeckého štýlu bezpochyby patria k rekreačným športovcom. Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že v tunajšom prostredí vyzerajú trochu zvláštne. Akoby tie scény niekto vyskladal vo fotošope.

Všetci poznáme obrázky z prírodopisných dokumentov o Afrike či o savane: cesty z typickej červenej hliny lemujú lúky s vysokou žltou trávou a stromami akácie, prípadne vedľa nich vidíme farmárske políčka a spomínané jednoduché domy. A teraz si do tejto scény dosaďte skupinu belochov v pestrofarebných športových kombinézach, ako zadychčaní bojujú s miestnymi kopcami, pričom sa zdá, že ani najmodernejšie bežecké topánky s efektívnym odpružením im beh nijako neuľahčujú.

Aj by som sarkasticky podotkol, ako úsmevne to vyzerá, no pri pohľade na Michala sa rýchlo zhodneme, že s blonďavými vlasmi, bledou pokožkou a s robustnou postavou musíme v tunajšom prostredí vyzerať ešte komickejšie. Zamýšľame sa aj nad tým, aké je to na prvý pohľad paradoxné. Bežci z celého sveta opúšťajú moderné štadióny či nablýskané fitnescentrá a prichádzajú sem do chudoby v nádeji, že na rozbitých hlinených cestách zlepšia svoje bežecké výkony.

Raj vytrvalcov

Presun do Itenu však má hneď niekoľko zásadných benefitov a centrom elitného vytrvalostného behu sa toto mesto nestalo náhodou. Kľúčovým faktorom je už spomínaná nadmorská výška 2400 metrov, s ktorou súvisí redší vzduch.

Ako je známe, menej kyslíka predstavuje pre telo stresovú situáciu, na ktorú organizmus reaguje zvýšenou tvorbou červených krviniek a hemoglobínu, ktorých úlohou je prenášať kyslík do svalov. Keď sa potom športovci vrátia do nižšej nadmorskej výšky, v ktorej majú dostatok kyslíka, ich telo a svaly sú vďaka zvýšenému počtu červených krviniek odolnejšie proti fyzickej námahe a pri výkone sa unavia neskôr. Navyše nadmorská výška približne 2400 metrov sa podľa výskumov ukázala pri zlepšovaní vytrvalostného výkonu ako najefektívnejšia.

Náhla zmena prostredia a prechod do redšieho vzduchu, pochopiteľne, prinášajú aj riziká, s tréningom preto treba začať opatrne. Počul som mnoho príbehov z vysokohorských sústredení, keď bežci, cyklisti či chodci podcenili aklimatizáciu a v konečnom dôsledku sa pre vážne zdravotné problémy vyradili z tréningu niekedy aj na pol roka. V prvých dňoch som si preto dával veľký pozor na intenzitu tréningu, pri behu som si strážil srdcový tep a pomocou základného pulzného oxymetra meral saturáciu krvi. Prvé dni boli zložité a efekt vysokej nadmorskej výšky citeľný, podrobnejšie sa mu budem venovať neskôr.

Nadmorská výška však nie je jediným pozitívom Itenu. Popularita mesta stále rastie predovšetkým medzi vytrvalcami z Európy, a to napríklad aj vďaka podobnému časovému pásmu. V porovnaní so Slovenskom je v zimných mesiacoch odchýlka dvojhodinová, v lete dokonca len hodinová. Stretnete tu však aj bežcov z Austrálie, Indie, Japonska či z Ameriky.

Aj vďaka podobnému časovému pásmu sme mohli vidieť úspešný pokus o prekonanie dvojhodinovej hranice maratónu práve vo Viedni – Eliud Kipchoge, ktorý žije neďaleko Itenu, to vnímal ako veľkú výhodu.

Všetkých však pri ceste do Kene láka podstatne významnejší benefit ako časové pásmo, ktorým je stabilná a príjemná klíma. Zo začiatkom kalendárneho roka sa totiž v Keni začína leto, ktoré má v Itene obzvlášť prijateľnú podobu. Kým v nižších polohách krajiny je neznesiteľne horúco, tu hore sa denné teploty konštantne pohybujú okolo 25 stupňov. V porovnaní so zasneženým Livignom či Oregonom – populárnymi vysokohorskými tréningovými centrami v Taliansku a USA – je tak toto miesto v zimných mesiacoch optimálnou voľbou.

Na dlhé letné večery však zabudnite. Iten sa nachádza neďaleko od rovníka a deň je tu preto celý rok prakticky rovnako dlhý. Najkratší deň v roku tu trvá 12 hodín a 5 minút, najdlhší 12 hodín a 8 minút. Slnko vychádza približne o 6.40 a približne o 18.40 zapadá. V uvedenom kontexte preto nie je veľkým prekvapením, že sa kenské behy začínajú krátko po šiestej ráno. Deň a slnečné svetlo chcú totiž využiť naplno. A keďže večer sa zotmie už o siedmej, je prirodzené, že spánok sa začína skôr, ako sme zvyknutí v Európe. Obzvlášť ak si uvedomíme, že v mnohých domácnostiach stále chýba elektrická energia.

Zvyknúť si na odlišný režim dňa môže byť pre cudzincov výzvou, ľahko ju však zatieni iná primárna výhoda života v Keni – nízke náklady. Žiaľ, úzko súvisí s tunajšou nízkou životnou úrovňou.

Miestne pomery dobre ilustruje rozhovor s vytrvalcom Stephenom, ktorého tu každý prezýva Steve. Ten sa do Itenu prisťahoval zo vzdialenej dediny a dúfal, že si ho na skupinových tréningoch všimne niektorý zo zahraničných manažérov a dostane ho na dobre zaplatené preteky v Európe. To sa mu napokon podarilo, no cesta za zárobkom nebola jednoduchá.

Tvrdí, že po svojom príchode v roku 2014 si mohol dovoliť len bývanie za 5,50 eura na mesiac, bola to malá izba bez vody a elektriny. „Neskôr som býval za 20 eur na mesiac a teraz už bývam vo vyššom štandarde. Za dve izby s vodou a elektrinou však mesačne platím 33 eur, čo je dosť.“ Jeho snom je vlastniť pozemok, ceny tu však výrazne narástli a za kus pôdy, na ktorý by sa zmestila aj záhrada a dobytok, by musel zaplatiť 3600 eur. „To už je šialená suma,“ hovorí.

Nízke ceny – minimálne z pohľadu Európanov – v praxi znamenajú, že tu dokážete plnohodnotne prežiť aj s 300 eurami na mesiac. Zaplatíte z nich ubytovanie, stravu či cestovanie, a ak sa uskromníte, ešte vám ostane napríklad na bežecké topánky či oblečenie. Nájsť ubytovanie za 30 eur na mesiac nie je zložité, zvyčajne však znamená len prázdnu izbu s dvojplatničkou, nechýba však voda a elektrina.

Izbu si po príchode musíte zariadiť sami, v Itene to však nie je problém. Miestni totiž rýchlo zareagovali na časté požiadavky čoraz vyššieho počtu návštevníkov a ponúkajú presne to, čo na zariadenie bývania potrebujú. Stolársku dielňu, predajne s matracmi či gaučom tu nájdete na každom rohu. Akýkoľvek kus nábytku vám vyhotovia na mieru a rovnako ochotne pomôžu s dovozom domov.

Lacné ubytovanie však nie je pre každého. Izby sú zvyčajne súčasťou radovej výstavby, ktorá má obdĺžnikový tvar so zdieľaným malým dvorom. Ten je často bez zelene, celý pokrytý betónom. Teplá voda netečie a namiesto toaliet je len diera v zemi. Aj preto v posledných rokoch pribúda v Itene čoraz viac hotelov a ubytovní s vyšším štandardom. Za ten najvyšší v trojhviezdičkovom hoteli Kerio View sa platí 50 eur denne, čoraz obľúbenejšie je však ubytovanie podobné tomu, aké sme zvolili my. Dve izby boli plnohodnotne zariadené, nechýbali klasické toalety či sprcha s teplou vodou. V cene 23 eur na osobu za jeden deň bolo aj celodenné stravovanie.

Kde sú všetci?

Na záver spomeniem ešte dve dôležité príčiny toho, prečo je Keňa medzi svetovými bežcami čoraz populárnejšia. Keďže ide o bývalú britskú kolóniu, okrem swahilčiny je druhým úradným jazykom angličtina a jazyková bariéra tu vďaka nej prakticky neexistuje. Pri návrate domov mi stačilo pár hodín na letisku v Etiópii, aby som si opäť naplno uvedomil, aká je to neoceniteľná výhoda.

Čo však cudzincov vrátane nás lákalo zrejme najviac, bola možnosť spoznať východnú Afriku cez miesta, na ktorých vyrástli najlepší bežci histórie, a zároveň príležitosť trénovať po ich boku. V tomto smere je Iten ideálny. Ide o malé mesto, ktoré je stále autenticky africké – napríklad v Eldorete to už úplne neplatí –, no zároveň dostatočne rozvinuté, aby sa tu človek z Európy cítil bezpečne a pohodlne. A najlepší vytrvalostní bežci na svete? V Itene ich nájdete stovky, pridať sa na spoločný tréning je jednoduché. Jedinou podmienkou je udržať s nimi krok.

A predsa som po prvom tréningu v Itene zapochyboval, či sú tvrdenia o stovkách kenských vytrvalcov pravdivé. Počas 40 minút behu sme totiž s Michalom nestretli ani jedného domáceho atléta, len bežcov zo zahraničia. „Ako je to možné?” spýtali sme sa muža, ktorý kráčal oproti. Frederic síce nikdy nebehal, no triviálnosť položenej otázky ho napriek tomu rozosmiala. „Je predsa nedeľa, vtedy Keňania oddychujú.“

Vysvetlil nám aj to, že ak chceme bežať s Afričanmi, treba ísť trénovať ráno, nie večer. Pridal aj pár slov o rodnom Itene. „Stále sme skôr dedina ako mesto,“ hovorí a upozorňuje na hlinené cesty, neexistujúce verejné osvetlenie či obmedzený prístup k vode. Uznáva však, že za posledné roky sa Iten radikálne zmenil. „Všetko je to vďaka behu a…” Frederic sa na chvíľu odmlčí a rukou ukazuje na sever mesta „A vďaka Škole svätého Patrika. Tam Keňania prvýkrát pochopili, aký majú talent.“

Viac sme nepotrebovali vedieť. Poďakovali sme a sľúbili, že Školu svätého Patrika čoskoro navštívime.