Denník N

Naozaj na tomto behajú? Na mesiac som sa presťahoval do Kene, aby som zistil, ako vznikajú bežeckí šampióni

Prvá časť desaťdielneho seriálu Behanie v Keni.

[Behajte lepšie vďaka knihe Od antilopy po Zátopka. Encyklopédia behu pre začiatočníkov aj pokročilých od bežca, fotografa a novinára v jednej osobe Petra Kováča.]

Ešte je tma, preto na hodinkách zapnem osvetlenie a s radosťou zisťujem, že je 6.17. Zostávajú mi ešte tri minúty, to určite stihnem! Prebieham pomedzi úzke domy a chatrče z dreva, míňam školu z hrdzavého plechu a mierim ku križovatke vedľa čerpacej stanice. Práve tam sa ráno všetko začína.

Posledné metre už nebežím sám. Z okolitých uličiek sa ku mne pridáva pár jednotlivcov, ktorí si to takisto nechali na poslednú chvíľu. Našťastie, sme tu včas. Na priesečníku dvoch poľných ciest postáva asi sto Keňanov. Tak ako každý piatok, aj dnes tu čakajú na štart 18-kilometrového behu, ktorý označujú prívlastkom voľný. Nedajte sa však pomýliť. Tu v Itene, v centre svetového vytrvalostného behu, je „voľný beh” relatívny pojem.

O pár okamihov sa ukáže, ako dobre som urobil, že som sa ponáhľal a prišiel načas. Presne o 6.20 zaznie krátky príhovor vedúceho skupiny, ktorý oznámi, že pobežíme tradičnou trasou v tradičnom tempe 4 minúty na kilometer. Pridá pár slov v miestnej reči – zrejme niečo motivačné – a napokon pokyn, ktorému rozumieme všetci. „Tri, dva, jeden. Ideme!”

Štart a záver skupinového tréningu. Foto N – Peter Kováč

Ak by sme boli v Európe, zrejme by sme začali strečingom či rozcvičkou. Tie sa však v Keni príliš nenosia. Náhradou majú byť úvodné dva kilometre, ktoré sa bežia voľným tempom. Z bočnej cesty sa k nám pridáva ďalšia asi 50-členná skupina a pozvoľna zrýchľujeme. Na treťom kilometri už bežíme dohodnutým tempom 4 minúty na kilometer. Vonku svitá, začína sa ozajstný tréning.

Kdesi na bratislavskej hrádzi by som toto tempo považoval za svižnejší klus, dnes však budem rád, ak vydržím s Keňanmi aspoň 10 kilometrov. Vyššiu náročnosť tréningu spôsobuje členitý kopcovitý terén a aj podklad – cesty sú tu hrboľaté, plné hrubých kameňov. Najväčšou výzvou však pre mňa zostáva nadmorská výška 2400 metrov. Vzduch je tu redší a dýchanie náročnejšie. Ako výhovorka mi to však dnes nebude stačiť. V Keni som už dva týždne, určite som sa stihol aklimatizovať. Aspoň si to myslím. Lenže prichádza šiesty kilometer, prvé dlhšie stúpanie a prvé problémy. Cítim, že mi sily ubúdajú rýchlejšie, ako som dúfal. Na ôsmom kilometri sa cesta opäť dvíha a v hlave sa mi čoraz hlasnejšie ozýva príkaz trénera zastaviť hneď, ako sa začnem trápiť.

Po deviatich kilometroch už viem, že trénera neposlúcham. Trápim sa, ale tých 10 kilometrov musím vydržať. V skupine sa prepadávam čoraz hlbšie a pocity mi už pripomínajú tie, ktoré poznám zo záverov bežeckých pretekov. Predbieha ma aj trojica žien. Keby tušili, že doma patrím k najlepším bežcom v krajine, asi by sa neubránili úsmevu. Mne však nie je práve veselo. Konečne dobehneme na desiaty kilometer. Zastavujem sa a od vyčerpania si musím sadnúť do trávy na kraji cesty. Ostatní bezstarostne pokračujú a ja sledujem, ako miznú za zákrutou medzi kukuričnými poľami. V mysli mi opäť napadne otázka, pre ktorú som sem prišiel, no stále som nenašiel jednoznačnú odpoveď. „Ako je možné, že sú Keňania takí dobrí bežci?”

Odpoveď sa vám pokúsim priniesť v sérii desiatich textov, ktoré vyjdú na webe Denníka N a aj v printovej podobe ako májový magazín. Ak nechcete prísť ani o jeden z týchto textov, sledujte tému Behanie v Keni.

Ďalšie časti Behania v Keni budú o tom:

  • ako írsky misionár neplánovane vychoval desiatky svetových rekordérov;
  • aká náročná je cesta Keňanov z chudoby až na preteky v Európe;
  • ako som zvládal vysokú nadmorskú výšku a prvé tréningy s Keňanmi;
  • čo si o vlastnej bežeckej nadvláde myslia Keňania a čo o nej hovorí veda;
  • o americkom expertovi, ktorý si vytvoril bežeckú skupinu a vyvracia mýty o Keňanoch;
  • ako som hľadal Kipchogeho a čo o ňom hovoria susedia;
  • rozhovor s Patrickom Sangom, trénerom Eliuda Kipchogeho, najlepšieho maratónca histórie;
  • že s lepším tréningom a bez korupcie by Keňania mohli byť ešte dominantnejší;
  • ako mi mesiac v Keni pomohol bežecky, čo ma naučil a ako sa mi zmenil krvný obraz.

Na tomto hádam nebehajú

Do Kene som pricestoval na začiatku roka spoločne s dvojčaťom Michalom a okrem poznávacích sme mali obaja aj bežecké ciele. Mesiac v Afrike nás mal pripraviť na halovú atletickú sezónu aj na sériu jarných cestných pretekov. Leteli sme z Viedne do Etiópie, odtiaľ do kenského hlavného mesta Nairobi a potom vnútroštátnym letom do Eldoretu – mesta veľkého asi ako Bratislava –, ktoré tiež preslávili elitní bežci. Naša konečná stanica Iten, hlavné mesto elitného vytrvalostného behu, sa však nachádza ešte ďalej a ešte vyššie.

Cesta z Eldoretu do Itenu trvá autom približne hodinu a pre človeka, ktorý sa v Africkom rohu ocitol prvýkrát, je zarážajúcou skúsenosťou. Trasu tu lemujú nízke drevené stánky striedajúce sa s príbytkami z plechu. Jeden z nich slúži ako kozmetický salón, ďalší ako kaviareň, nápis na ďalšom plechovom obydlí láka na „výhodné pôžičky”. Výnimkou nie sú ani murované domy, no s rastúcou vzdialenosťou od mesta je ich čoraz menej. Pred obydliami je často neporiadok a hlavne všadeprítomné zvieratá. Kravy a kozy sa voľne pasú popri ceste, osly čakajú v tieni, kým ich majiteľ zapriahne do práce. Na okoloidúce autá, mikrobusy či množstvo motoriek sú zvieratá zvyknuté, bez okolkov vybehnú na cestu, spomalia dopravu a o chvíľu sa opäť pokojne pasú.

Až ďaleko za Eldoretom je jazda konečne plynulá. Stánky nahradili polia a malé farmy, pomedzi ktoré plynule stúpame smerom k Itenu, domovu šampiónov. Aspoň tak to hlása ikonický nápis na kovovej bráne, popod ktorú vstupujeme do mesta. WELCOME TO ITEN HOME OF CHAMPIONS.

Vstupná brána do Itenu. Foto N – Peter Kováč

Ak existuje na svete mesto, ktoré sa môže sebavedomo vyhlásiť za domov šampiónov, je to práve Iten. Vyrástli tu mnohí olympijskí víťazi, svetoví rekordéri či majstri sveta a s istotou môžeme tvrdiť, že desiatky ďalších ich budú nasledovať. Ako mi neskôr povedali miestni, práve teraz, na začiatku januára, sa v Itene a jeho okolí zdržiava od 1000 do 1500 bežcov. Na 12-tisícové mesto je to úctyhodný počet.

A predsa sú momenty, keď v uliciach Itenu nestretnete jediného domáceho bežca. Presne ako v deň, keď sme s Michalom po 24 hodinách konečne dorazili do cieľa. Bolo päť hodín večer, teda čas, keď už slnko pomaly klesá k horizontu. Vybalili sme si preto len bežecké topánky a ešte pred zotmením rýchlo vyrazili na krátky beh. Prvý spoločný v Afrike.

Zhodou okolností sme zamierili k už spomínanej čerpacej stanici a zišli z asfaltovej cesty na hlinený podklad plný hlbokých jám a vysokých kameňov. „Hádam po takýchto cestách nebehajú,“ hovorili sme si a pozorne strážili každý krok. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme neskôr zistili, že je to jeden z bežecky najfrekventovanejších úsekov.

Rovnakým prekvapením bola

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Behanie

Behanie v Keni

Radíme športovcom

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie