O pôvode zla. Evolučný výklad násilia a vojen

Človek je mimoriadne kooperujúci tvor.

Ak by sme nespolupracovali – často s úplne cudzími ľuďmi –, ľudstvo by nikdy neletelo na Mesiac, neexistovala by Medzinárodná vesmírna stanica ani smartfón v našom vrecku.

Iba vďaka spolupráci sme taký úspešný živočíšny druh a vykonali sme veci, ktoré by sme ako jednotlivci nikdy nedokázali.

Lenže naše správanie má aj odvrátenú stranu. Zverstvá páchané ruskými vojakmi na obyvateľstve v Mariupole, Buči a inde na Ukrajine nás nútia zamýšľať sa nad pôvodom zla.

Prečo sú ľudia násilní, vedú vojny a ubližujú nevinným?

Agresivita naprieč živočíšnou ríšou

Neexistuje žiaden iný živočíšny druh, ktorý by vymyslel plynové komory či koncentračné tábory.

Iba ľudia investovali svoj um do toho, aby vymysleli škripce, španielske čižmy či narazenie na kôl, aby svojim obetiam spôsobili nevídané utrpenie.

Na druhej strane násilie sa nachádza naprieč živočíšnou ríšou. Odhaduje sa napríklad, že až 17 percent úmrtí niektorých druhov lemurov je následkom násilia.

Podľa štúdie, uverejnenej v roku 2016 v časopise Nature, 0,3 percenta cicavcov zomrie po útoku člena rovnakého druhu. Medzi primátmi – kam patria aj ľudia – ide až o 2 percentá.

Vojna v Gombe

Ak chceme – aspoň sčasti – porozumieť pôvodu ľudského násilia, treba sa obzrieť do živočíšnej ríše.

Naším najbližším príbuzným je šimpanz a náš spoločný predok žil na Zemi pred zhruba 5 až 7 miliónmi rokov. Sledovať šimpanzov je ako načrieť do studne nášho správania, z ktorej čerpáme dodnes.

Našu pôvodnú predstavu, že ide o akýchsi „huňatých maznáčikov“, narušila v 70. rokoch minulého storočia primatologička Jane Goodallová. Tá na vlastné oči pozorovala krutosti týchto živočíchov.

Komunita šimpanzov je stabilná, ak v nej prevažujú samice. Lenže v Národnom parku Gombe v Tanzánii sa vytvorila skupina, kde to neplatilo. Miestne alfa samce tak rozpútali regulárnu vojnu o zdroje (samice).

Najprv sa skupina rozdelila na dve znepriatelené koalície. Skupinu separatistov tvorilo šesť samcov a tri samice (Kahama). V pôvodnej skupine zostalo osem samcov a 12 samíc (Kasakela).

V každej skupine boli aj mladé.

Vojna trvala od roku 1974 do roku 1978.

Šimpanzy vedia byť aj násilné. Zdroj – BBC Studios/YouTube

Vytvorili sa „hraničné kontroly“, dochádzalo k prepadom. Útoky boli brutálne a zamerané boli najmä proti samcom.

Útoky pripomínali blitzkrieg – viedli sa vo výraznej početnej prevahe a za 10 minút bolo po všetkom, keď útočníci svoju obeť úplne znetvorili.

Vojna sa skončila víťazstvom skupiny Kasakela, ktorá pozabíjala všetkých samčích členov separatistov. Víťazná skupina následne rozšírila svoje územie o oblasť porazených.

Vojna v Gombe sa vysvetľuje ako súboj vysokopostavených samcov o moc. Poháňal ho nedostatok samíc, o ktoré sa urputne súperilo.

Empatia a xenofóbia idú ruka v ruke

Podobne ako šimpanzy aj ľudia vytvárajú koalície s tými, ktorí sa na nich podobajú výzorom, majú podobné koníčky alebo názory. S takými ľuďmi dokážeme efektívne spolupracovať, sme k nim mimoriadne láskaví a milí.

Avšak takýto sklon má svoju odvrátenú stranu, lebo môže znamenať, že čím viac ľúbime náš klan (skupina „My“), tým viac nenávidíme ostatných (skupina „Oni“).

Spisovateľ Dušan Hamšík napísal v knihe Génius průměrnosti, že Adolf Hitler miloval svoj národ tak veľmi, že pre to znenávidel všetky ostatné.

Psychológ Stephen Reicher z University of St. Andrews v rozhovore pre Denník N v podobnom duchu povedal, že najväčšie zverstvá páchajú ľudia v mene dobra. „Hitler vytvoril o Nemecku predstavu ako o čistej, ušľachtilej a cnostnej krajine. Ak tomu veríte a zároveň ste presvedčení, že ľudia, ktorých ste zaradili do skupiny ‚oni‘, by túto čistú spoločnosť mohli ohroziť, potom sa ich likvidácia zmení na ochranu záujmov cnostnej spoločnosti.“

Láska k našim sa teda môže obrátiť na nenávisť k iným.

Aj Rutger Bregman v knihe Ľudskosť píše, že mechanizmus, ktorý z nás robí „najmilší druh“, lebo sme mimoriadne prosociálni, má „fatálnu chybu: spriaznenosť cítime k tým, ktorí sa na nás najviac podobajú“.

Bregman dodáva, že „empatia a xenofóbia idú ruka v ruke – sú dve strany jednej mince“.

Poznáme to aj zo sociálnych sietí – ľudia s nevinnými profilovými fotkami, na ktorých sú so svojimi deťmi, dokážu svojim (domnelým) nepriateľom priať tie najohavnejšie veci, hoci k svojim miláčikom sú extrémne láskaví a milí.

Futbalový fanúšik dokáže svoj obľúbený klub zahrnúť nehynúcou láskou a oddanosťou, no tá sa môže zmeniť na nenávisť ku konkurenčnému mužstvu.

Rodič neskonale milujúci svoje dieťa môže zareagovať násilne, aby ho ochránil.

Evolučný antropológ Brian Hare a jeho manželka a novinárka Vanessa Woodsová napísali pred dvomi rokmi knihu Survival of the Friendliest (Prežitie najpriateľskejších) – podľa nich sme „najpriateľskejší“ živočíšny druh. My by sme dodali, že zrejme práve preto sme aj takí zlí – predovšetkým ku klanom, s ktorými sa neidentifikujeme a ktoré vnímame ako ohrozenie.

Nedokážeme milovať všetkých

Naša myseľ je taká, že nedokážeme milovať všetkých. Po milióny rokov žili naši predkovia v malých sociálnych skupinách, ktoré spolu súperili o obmedzené zdroje – prístrešie, jedlo a iné.

Ak sa členovia inej skupiny najedli, mohlo to znamenať, že vy pôjdete spať hladný. Medzi konkurentmi panovala nevraživosť, lebo boli súpermi.

Dedičmi takejto mysle sme do určitej miery dodnes. Je ťažké pomáhať tým, s ktorými sa neidentifikujeme. Je to preto, lebo sú členmi inej – konkurenčnej – skupiny.

Neuroendokrinológ Robert Sapolsky v knihe Chování píše, že tribalizmus, teda delenie ľudí do klanov (z angl. tribe, klan či kmeň), je úplne ústredným prvkom ľudského života.

Nikto nechce byť členom skupiny babrákov, vlastnosti skupiny „my“ preto radi nafukujeme, zatiaľ čo súperov zosmiešňujeme. Ak sa „naši“ dopustia prehrešku, vždy nájdeme spôsob, ako to zaonačiť.

Riziko frustrácie, ktorá môže prerásť do nenávisti a agresivity, je dnes vyššie ako v minulosti. Dôvodom je, že žijeme v globalizovanom svete, kde sa denne stretávame – fyzicky, cez televíziu, na sociálnych sieťach či inde – so skupinami, s ktorými sa neidentifikujeme, napríklad sexuálnou, národnostnou či inou.

Naša myseľ, ktorá je tak trochu stále v praveku, zaostáva za výzvami moderného sveta, ktorý napreduje rýchlejšie ako biologická evolúcia.

Milí chlapci skončia prví

Spolupráca je v živočíšnej ríši bohato rozšírená a zvieratá sa správajú v prevažnej miere mierumilovne.

Antropológ Robert W. Sussman uvádza, že aj primáty, čo je najagresívnejšia skupina, trávia súbojmi a agresívnym správaním menej ako jedno percento z dňa.

Permanentný súboj nie je v záujme génov, pretože v takom prípade sa neprenášajú na ďalšiu generáciu, ale ničia.

Hare a Woodsová v spomínanej knihe Survival of the Friendliest (Prežitie najpriateľskejších) píšu, že ľudia sa stali takým úspešným živočíšnym druhom, lebo sme takí priateľskí a spolupracujeme.

Byť alfa samcom, ktorý tyranizuje svoje okolie, sa z krátkodobého hľadiska môže vyplatiť, lebo taký jedinec sa môže chvíľkovo dostať k cenným zdrojom. No z dlhodobého hľadiska je taká stratégia nevýhodná, pretože taká osoba sa ocitá v neustálych súbojoch, ktoré ohrozujú ju aj jej skupinu.

Výhodu spolupráce a milého správania vyjadril biológ Richard Dawkins bonmotom, že „milí chlapci skončia prví“. Láskavé správanie sa totiž opláca. Profitujú z neho naši pokrvní príbuzní (dieťa má 50 % génov od každého rodiča) aj my samotní – ak susedom pozbierame jablká v záhrade, nabudúce nám na oplátku požičajú hrable alebo postrážia deti (recipročný altruizmus).

Sklon k pomoci, obetavosti a spolupráci sa stal intuitívnou výbavou našej mysle, píše psychológ David Rand z MIT. Ak vidíme, že sa topí dieťa, bez rozmyslu (intuitívne) za ním skočíme. Nerozmýšľame, či sa nám to oplatí, a nedumáme nad rizikami. Len automaticky konáme.

Evolúcia nás vybavila sklonom k spolupráci a altruizmu, lebo je to pre nás dobré (aj pre našu reputáciu). Zverstvá na Ukrajine, páchané ruskými vojakmi, tak môžu vyvolávať mylný dojem, že ľudia sú výhradne ohavné tvory zamerané na ničenie. Sme aj takí, ale našou intuíciou je spolupracovať.

Zbrane na diaľku

Zabiť iných nie je pre ľudí jednoduché – z vojen sú známe mnohé prípady, keď sa vojaci pomočili a znečistili výkalmi zo strachu pred vypálením prvej strely.

Z hrôz, ktoré zažijú vo vojne, si mnohí odnášajú posttraumatickú stresovú poruchu.

Až 75 percent britských vojakov v druhej svetovej vojne zomrelo po zásahu granátom, mínometom, následkom bomby alebo ostreľovania. Išlo o smrť na diaľku, nie po fyzickom kontakte.

Spôsobiť utrpenie druhým tvárou v tvár nám trhá srdce, ak nie sme sadisti.

Samuel L. A. Marshall, ktorý pracoval v americkej armáde ako historik druhej svetovej vojny, zistil, že iba 20 percent amerických vojakov strelilo do nepriateľa, a to aj vtedy, keď boli pod paľbou. Prečo také nízke čísla? „Je to strach zo zabitia iného človeka viac ako strach z toho, že zabijú vás, ktorý je najčastejšou príčinou zlyhania jednotlivca v boji,“ napísal Marshall v roku 1947.

V kórejskej vojne stúpli tieto čísla na 55 percent, vo vietnamskej až na 90 percent. Ako došlo k nárastu? Bolo to v dôsledku vývoja zbraní, ktoré súpera zabijú z čo najväčšej vzdialenosti – negatívne emócie, vyvolané obavou z bezprostredného kontaktu so súperom, vtedy odpadajú.

Zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov (či stoviek kilometrov) nevidíme, ako obeť trpí (mimochodom, tento jav vysvetľuje aj krutosť na sociálnych sieťach, lebo za obrazovkou počítača nevidno utrpenie šikanovanej obete).

Reaktívna a proaktívna agresivita

Antropológ Richard Wrangham delí v knihe The Goodness Paradox agresivitu na reaktívnu a proaktívnu. Reaktívna agresivita je spojená s okamžitou stratou kontroly a nutkavou potrebou bojovať o cenné zdroje.

Wrangham uvádza príklad, že ak by ste do lietadla dali niekoľko sto šimpanzov a poslali ich na 8-hodinový let, mnohé z nich by cestu asi neprežili. Na palube by sa rozhostili neľútostné súboje.

Našou výhodou je schopnosť sebakontroly. Dokážeme sa ovládať a nepustiť sa do súboja pri prvej príležitosti.

Proaktívna agresivita je iná – je chladná, vykalkulovaná a premyslená. Nie je vyvolaná okamžitým rozrušením a vzniká, keď si agresor spočíta, že sa mu oplatí pri nízkych nákladoch. Wrangham sem radí napríklad šikanu. Tento typ agresivity je vlastný ľuďom. Evolučný pôvod tohto typu agresie vysvetľuje viacero hypotéz.

Naša evolučná minulosť nie je zvieracia kazajka

Naša evolučná minulosť nie je zvieracia kazajka, ktorá by nás definitívne zväzovala a raz a navždy predurčovala našu mieru spolupráce či agresivity.

Mnohé antropologické výskumy ukazujú, že miera agresivity sa v čase vyvíja.

Násilnou smrťou sa v malých spoločnostiach lovcov a zberačov umieralo v podobnej miere ako v komunitách šimpanzov.

Následkom násilia umieralo v minulom storočí 1,33 percenta ľudí (celosvetový priemer). V niektorých častiach sveta sa v ostatnom období pohybujeme na úrovni 0,01 percenta.

Krvavou výnimkou v ľudských dejinách bol stredovek, keď smrť následkom násilia vzrástla až na 12 percent. To znamená, že zhruba každý ôsmy človek zomrel, lebo ho zabil niekto iný.

Pokles násilia je spojený s kultúrnou evolúciou. V ostatných desaťročiach a storočiach ho možno spojiť so vznikom štátov, medzinárodného obchodu, medzinárodných inštitúcií (OSN a iných) či s „osvieteným“ rozumom, ktorý meria všetkým rovnako.

Ak sme obeťou zločinu, spoliehame sa na políciu či na súdy, spravodlivosť neberieme do vlastných rúk, a neroztáčame tak smrteľný kolobeh odplát.

Medzinárodný obchod zase vytvoril systém vzájomných závislostí – Japoncov možno nemáte v láske, ale ak chcete mať kvalitné auto alebo elektroniku, nemôžete sa k nim správať hrubo. V takom svete sa agresivita nenosí, lebo vám nepomôže. Kultúra tu tlmí naše násilnícke sklony.

Všetko je možné

Vysvetlení ľudskej agresivity je množstvo – okrem neurobiologického hľadiska možno do úvahy brať aj chémiu, genetiku, históriu či psychológiu.

Ich úplný výpočet by zabral knihu (či niekoľko kníh), zamerajme sa preto v krátkosti najmä na (evolučnú) psychológiu. Vynechajme z nášho výkladu sadistov, ktorí sú odchýlkou od normy, že ubližovanie druhým nám nerobí dobre.

Náš mozog je mimoriadne zložitý orgán a naše správanie dokáže meniť spôsobom, aby vyhovovalo danému kontextu. Zatiaľ čo šimpanz dokáže použiť kameň vždy rovnakým spôsobom, aby ním napríklad rozbil palmový orech, človek môže ten istý kameň použiť raz na to, aby sa s ním hral hru a inokedy ním zaútočil.

Náš mozog je taký komplexný, že vytvoril množstvo foriem násilia. Zatiaľ čo iné živočíšne druhy obmedzujú smrteľné útoky hlavne na dospelé jedince z iných skupín v prípadoch, keď ich početne výrazne prevyšujú, v prípade ľudí „anything goes“, všetko je možné. Ľudia zabíjajú cudzích aj blízkych, mladých aj starých, manželky, milencov, inovercov aj príslušníkov rovnakej náboženskej skupiny, útočia v presile aj proti presile a niekedy si berú aj vlastný život.

Naša myseľ je taká komplexná, že vytvára množstvo dôvodov, prečo ubližovať – vraždiť môžeme zo žiarlivosti, z pomsty a pomýliť nás môže aj ideológia, takže si navlečieme samovražednú vestu a odpálime sa na námestí plnom ľudí, alebo unesieme lietadlo a vrazíme ním do budovy.

Keď útočíme, obeť často dehumanizujeme. Napríklad Židov v čase nacistického Nemecka vykresľovali ako odporné krysy, ktoré vykorisťujú Nemcov. Tutsiov počas občianskej vojny v Rwande opisovali zase ako šváby, niečo, čo považujeme za odporné. Ak sa nám niečo hnusí, nepociťujeme súcit.

Ublížiť švábovi alebo kryse nebolí toľko, ako ublížiť tomu, koho považujeme za sebe rovného.

Riziko brutálneho násilia vo vojne zvyšuje aj anonymita – výskumy dokazujú, že ak máme pocit, že sa nikto nepozerá, myslíme si, že naše prehrešky sa prepečú.

Nákladné signály

Cieľom násilia nie je len poraziť súpera, lebo násilie slúži aj ako signál o schopnostiach agresora. Preto sa zvykne „utrhnúť z reťaze“, lebo útočník ním publiku odkazuje, že sa ho treba báť a „je schopný všetkého“.

Takéto nákladné signály vysielame často, aj keď si to bežne neuvedomujeme. Na prvom rande by stačilo, ak by šla dvojica do normálnej reštaurácie, ale nezriedka muž pozve ženu do tej najdrahšej, aby ukázal, že „na to má“.

Z krátkodobého hľadiska niečo stratí, lebo večera bude nákladná. Ale z toho dlhodobého získa, lebo o sebe vyšle signál, že je na tom tak dobre, že ho nejakých 100 eur nebude bolieť.

Taký človek schválne mrhá cennými zdrojmi (peniaze), aby ukázal na svoj status.

Učebnicovým príkladom nákladných signálov tohto druhu je v živočíšnej ríši stotting pri gazelách. Ide o zvláštne skákanie, ktoré živočíchy predvádzajú pred predátormi.

Na prvý pohľad nedáva zmysel, lebo gazela na seba len upozorní hladného geparda. Lenže poskakovaním mu v skutočnosti dáva najavo, že ide o zdravého jedinca a predátor by nemal šancu, ak by zaútočil. V podstate mu gazela hovorí, aby si útok rozmyslel, lebo mu poľahky unikne.

Naopak, gazela, ktorá neposkakuje, o sebe prezrádza, že nemá dostatok voľných zdrojov na investovanie do niečoho takého nepotrebného ako stotting. Pre predátora pôjde s najväčšou pravdepodobnosťou o vhodný tip na večeru.

Stotting gaziel. Zdroj – BBC Earth/YouTube

Oba uvedené príklady spája to, že sa snažia robiť dojem nadbytočným mrhaním – peňazí (ktoré sa dali ušetriť) alebo energie do skákania (ktorá sa dala takisto ušetriť). Čím viac mrhania a čím viac nákladov, tým väčší je vyslaný signál o zdatnosti.

Podobne je to aj s násilím – čím väčšia hrôza, tým väčší signál, že útočník to myslí fakt vážne.

Sú známe početné prípady, keď sa obete vojnového šialenstva pochovávali zaživa alebo sa zaživa zapaľovali. V niektorých prípadoch sa živí zajatci vyhadzovali z lietadiel.

Cieľ bol jediný – urobiť dojem (prehnanou) brutalitou. V týchto prípadoch nestačilo ľudí „len“ zabiť – agresor vyvinul extra úsilie, aby do usmrtenia vložil voľné zdroje. Publikum chcel zastrašiť nákladnosťou ohavných činov.

Vidíme, že disponujeme takým sklonom mysle, ktorý je v jednom kontexte nevinný (drahá reštaurácia), no v inom (vojna) je tragédiou.

Spolupráca vyhrá

Filozof Thomas Hobbes, autor spisu Leviathan (1651), napísal, že v prirodzenom stave je „človek človeku vlkom“ (homo homini lupus). Naopak, Jean-Jacques Rousseau († 1778) považoval človeka v prirodzenom stave za „ušľachtilého divocha“.

Svojím spôsobom majú pravdu obaja, lebo k nám patria oba aspekty správania. Sme ušľachtilí aj zlí. Prevažne spolupracujeme, no vieme byť aj agresívni. Často sme násilní nadmieru, aby sme súpera zastrašili a dali mu najavo, že nám ide o veľa.

Peter Turchin, vedec, ktorý sa zaoberá matematickým modelovaním spoločenských procesov, je presvedčený, že vojna je jav, ktorý prispieva k šíreniu ultraspoločenských znakov, čiže kooperácie vo veľkých skupinách medzi nepríbuznými jedincami (jav viedol až k vzniku veľkých moderných spoločností).

Turchin je autorom knihy Ultrasociety s príznačným podtitulom „Ako 10-tisíc rokov vojny urobilo z ľudí najväčších spolupracovníkov na Zemi“. Ak prepukne vojna, iní sa musia spojiť, aby porazili agresora. Vojna tak, paradoxne, prispieva k rozvoju spolupráce. To pozorujeme aj teraz. Západ sa spojil, aby porazil Rusko. Spolupráca napokon vyhrá.

Použitá a odporúčaná literatúra:

• Brian Hare a Vanessa Woods: Survival of the Friendliest: Understanding Our Origins and Rediscovering Our Common Humanity (2020). Random House Trade Paperbacks.
• Jane Goodall: Through A Window: My Thirty Years with the Chimpanzees of Gombe (2010). Mariner Books.
• Joshua Greene: Moral Tribes: Emotion, Reason, and the Gap Between Us and Them (2014). Penguin Books.
• Marc Bekoff a Jessica Pierce: Wild Justice: The Moral Lives of Animals (2012). ReadHowYouWant.
• Peter Turchin: Ultrasociety: How 10,000 Years of War Made Humans the Greatest Cooperators on Earth (2015). Beresta Books.
• Richard Wrangham: The Goodness Paradox: The Strange Relationship Between Virtue and Violence in Human Evolution (2019). Pantheon.
• Robert Sapolsky: Chování (2019). Argo, Dokořán.
• Rutger Bregman: Ľudskosť. Optimistická história človeka (2020). N Press.
• Steven Pinker: The Better Angels of Our Nature (2012). Penguin books.