Má dieťa spať samo? Čo znamená plač? Dá sa aj ročné dieťa rozmaznať? Psychologička a neurovedkyňa vysvetľuje fakty a mýty o výchove

Jana Bašnáková je spolu s Evou Vavrákovou a Janou Zemandlovou spoluautorkou bestselleru Psychológia pre milujúcich rodičov (Prvý rok s bábätkom).

V rozhovore vysvetľuje:

• prečo nedáva nevyžiadané rady o výchove;
• či je bonding naozaj taký dôležitý;
• čo je to detský plač a ako naň reagovať;
• či môžeme bábätko do jedného roka rozmaznať,
• či je dobré trénovať spánok „vyplakaním sa“ alebo
• čo je skutočne problémom, keď je pustená televízia.

O výchove detí viete veľa z vedeckej stránky, máte aj vlastné deti. Čo robíte, keď vidíte, že nejaký rodič nepostupuje správne?

Snažím sa nedávať nevyžiadané rady, sama ich nerada dostávam. Výchova dieťaťa nie je súbor izolovaných postupov, ale je to zasadené v širšom kontexte vašej rodiny. To, ako vychovávate, je ovplyvnené tým, aké máte hodnoty, akú vy sami máte výchovu, alebo tým, čo ako rodina považujete za dôležité. Ak niekto kritizuje nejaké izolované správanie niekoho druhého, a to aj s dobrým úmyslom, druhá strana to berie ako kritiku svojho spôsobu života. Vtedy sa ľudia voči tomu zvyknú obrniť. Preto sa na to snažím ísť skôr cez dialóg alebo navodenie dôvery. Ak mi to naozaj nedá, oslovím emóciu, ktorá z človeka ide, napríklad: „Vyzeráš veľmi unavená, čo sa deje?“ A ak ľudia chcú, sami sa zdôveria. Snažím sa to však nerobiť, lebo málokedy to padne na úrodnú pôdu.

Predstavujem si príklad kdesi na detskom ihrisku, kde rodič rieši situáciu inak, ako by mal. Čo má robiť druhý rodič, ktorý vie, že napríklad podľa vedeckého výskumu by sa to malo riešiť inak?

Pokiaľ si rodič radu vyslovene nevyžiada, snažím sa do situácie vôbec nezasahovať, lebo nejde o môj problém. Naopak, ak mne niekto dáva nevyžiadanú radu, môžem použiť napríklad formulku „v našej rodine to funguje takto“ alebo „ďakujem za tvoju radu, ale u nás je to takto“. Pokiaľ sa však nedeje niečo, čo je vyslovene nebezpečné pre dieťa, nechám to tak. Rodič sa potrebuje spoliehať na svoju intuíciu, potrebuje si veci vyskúšať. Pokiaľ ide o zdravý vývin dieťaťa, správanie rodiča sa môže pohybovať v pomerne širokom rámci – mnohé správania rodiča aj dieťaťa sú úplne v poriadku, ak sú v rámci láskyplnej výchovy a hraníc.

Zasiahla by som jedine vo vyslovene nebezpečných situáciách, ktorých je však málo, napríklad keď na dieťa nikto nedáva pozor a ide spadnúť. Alebo ak má niekto novorodenca a spí s ním na gauči, kde je veľa štrbín, do ktorých môže zapadnúť. Tiež by som zasiahla, keby som videla, že rodičia fajčia a spia spolu s dieťaťom. Toto sú totiž rizikové faktory pri syndróme náhleho úmrtia dieťaťa.

A ako by ste im to povedali?

Možno by som začala formulkou „všimla som si, že…“ alebo „vidím, že sa u vás…“.

Má sa rodič báť situácie, keď je jeho dieťa vystavené tomu, že iný rodič – podľa neho – nesprávne vychováva svoje dieťa?

Chápem túto obavu, ale rodičov by som chcela uistiť, že tohto sa naozaj nemusia báť. Pokiaľ je výchova v rodine láskyplná a konzistentná a dieťa dostáva spôsob výchovy, aký chcete, prevažnú väčšinu času, dokáže sa vyrovnať aj s vecami, ktoré nie sú úplne tak, ako by sme to robili my sami. Keď napríklad občas ide k babke, ktorá ho vychováva trošku inak, väčšina detí to „znesie“. Možno sa na ne niečo nalepí, ale to je prirodzené, ako rodič tomu nezabránite. Pokiaľ dieťa nie je svedkom veľmi zlých vecí, ako je násilie alebo pravidelné hádky, nechala by som to na prirodzený vývin.

Sú aj rodičia, ktorí sa snažia čo najviac obmedzovať televíziu a sladkosti. Prídu niekam na návštevu a tam sa to porušuje. Toto teda podľa vás nie je problém?

Dôležitý je