Otázky pre Súdnu radu a otáznik nad Súdnou radou

Autor je profesor Právnickej fakulty UPJŠ Košice,
poradca prezidenta Andreja Kisku

Uznesením Súdnej rady z 19. októbra 2015 č. 560 bolo sudkyni Zuzane Ďurišovej a sudcovi Jurajovi Babjakovi uložené, aby ukončili svoje členstvo v Poradnom výbore prezidenta Slovenskej republiky. Súdna rada pri odôvodnení svojho rozhodnutia odkázala na nález Ústavného súdu III. ÚS 371/2014, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutia prezidenta o nevymenovaní troch kandidátov za sudcov Ústavného súdu.

Rozhodnutie vyvoláva viaceré otázky a napokon aj jeden veľký otáznik. Neočakávam seriózne odpovede na nasledujúce otázky; také neexistujú. No privítal by som, ak by sa politická aj sudcovská scéna zamysleli nad otáznikom, ktorý doslova „visí“ nad Súdnou radou.

Prvá otázka o dôvodoch. V ktorom článku ústavy alebo v ktorom zákone je ustanovené alebo aspoň dovolené, aby Súdna rada odôvodnila svoje rozhodnutie zasahujúce do osobného stavu sudcu nálezom Ústavného súdu, ktorým sa konštatovalo, že účasť aktívnych sudcov v poradnom výbore prezidenta odporuje ústave, ak títo sudcovia neboli účastníkmi konania pred Ústavným súdom a nemohli sa nijako brániť?

Druhá otázka o účelovosti. Z akých dôvodov Súdna rada nevzala do úvahy skôr (než citovaný nález) vynesené uznesenie Ústavného súdu, v ktorom sa uviedlo, že sťažnosti dvoch nevymenovaných kandidátov za sudcov Ústavného súdu sú zjavne neopodstatnené vo vzťahu k zriadeniu poradného výboru a jeho vplyvu na napadnuté rozhodnutie prezidenta republiky? Nehodilo sa?

Tretia otázka o znalosti ústavy. Pozná Súdna rada článok 13 ústavy, podľa ktorého možno povinnosti (vrátane povinnosti ukončiť členstvo v poradnom výbore prezidenta) ukladať len na základe zákona a v jeho medziach? Ktorýže to zákon uviedla Súdna rada do výroku, respektíve do odôvodnenia svojho uznesenia? Tu, výnimočne, odpoviem sám. Žiaden. Lebo taký zákon neexistuje.

Štvrtá otázka alebo nie je sudca ako sudca. Ak môžu sudcovia pripravovať a písať návrhy zákonov pre výkonnú moc (rekodifikačné komisie ministra spravodlivosti sú len poradné orgány, nič iné), ak sú menovaní do poradných orgánov predsedu Národnej rady, prečo by nemohli pôsobiť ako poradcovia hlavy štátu? Alebo písanie návrhov zákonov (naposledy trojice kódexov pre súdne konanie), prípadne účasť predsedníčky Ústavného súdu v komisii predsedu Národnej rady pre zmenu ústavy patrí k výkonu súdnej moci?

Piata otázka o pohľade za hranicami Slovenska. Ako je možné, že v Českej republike vláda vytvorila svoj poradný orgán na výber sudcov medzinárodných súdov a jeho členmi sú traja aktívni sudcovia (predsedovia Ústavného súdu, Najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu)? A prečo takéto poradné výbory pôsobia aj v Európskej únii a v Rade Európy a nikto nenamieta účasť aktívnych sudcov? Alebo sme pápežskejší od pápeža?

Šiesta, ozaj vážna otázka o nestrannosti. Súdna rada je ústavný orgán s výrazne exekutívnymi právomocami. Pri svojom rozhodovaní by mala rešpektovať základné právo na dobrú správu verejných vecí, do ktorého obsahu patrí aj nestrannosť. Ako sa môže Súdna rada hrdiť rozhodnutím, ktoré bolo prijaté len vďaka dvom hlasom jej členov, čo boli na takom verdikte osobne, ale ozaj osobne zainteresovaní?

Áno, píšem o dvoch nevymenovaných kandidátoch na sudcov Ústavného súdu, čo pokojne dvihli ruky za uznesenie, ktorým postihli svojich kolegov, čo posudzovali ICH spôsobilosť vykonávať funkciu sudcu Ústavného súdu a došli k negatívnemu odporúčaniu. Však aj bez nich by Súdna rada mala k dispozícii 16 hlasov…

Posledná, burcujúca otázka. Uvedomuje si Súdna rada, že v tomto konkrétnom prípade plynulo nadviazala na toľko kritizovanú prax rozhodovania o osobných otázkach sudcov za čias Štefana Harabina?

Súdy Slovenskej republiky majú historicky najnižšiu dôveru v spoločnosti; byť sudcom je takmer nadávka. Súdna rada však namiesto riešenia tejto mimoriadne vážnej situácie prispieva ešte viac k neúcte k sudcom a výsledkom ich práce. Rozhodovaním, ktoré je nekvalifikované, zaujaté a nahráva politickým ambíciám.

A preto nad osudom Súdnej rady visí otáznik, ktorý je takmer ako Damoklov meč. Na čo je nám ústavný orgán, ktorý sa nechá vtiahnuť do politických hier proti hlave štátu namiesto toho, aby tvrdo pracoval na vrátení dôvery v nezávislé a nestranné súdnictvo? Aby si plnil všetky ústavné a zákonné povinnosti? A v konečnom dôsledku pochopil, že justícia sa v našej krajine nepohne z miesta bez prísneho rešpektovania etiky tohto ťažkého povolania.