Peter Kováč
Čítate druhú časť seriálu Behanie v Keni.
Vo štvrtok 19. augusta 2012 sa na olympiáde v Londýne odohrávali jedny z najpamätnejších pretekov atletickej histórie. Beh na 800 metrov po impozantnom sóle vyhral Keňan David Rudisha a jeho nový svetový rekord zatienil aj tri zlaté medaily Usaina Bolta.
Dodnes ide o unikát. Na stredných a dlhých tratiach totiž svetové rekordy pribúdajú výlučne na atletických mítingoch za pomoci vodičov, tí však na olympiáde neštartujú a nové svetové maximá sú preto pod piatimi kruhmi takmer vylúčené. Za 40 rokov bol prekonaný len tento jeden, spomínaný David Rudisha bežal sám od štartu do cieľa, k jeho výkonu 1:40,91 min. sa dodnes nikto ani nepriblížil.
Rudishovi postojačky aplaudoval celý 80-tisícový štadión, a ak by írsky misionár, učiteľ a atletický tréner Colm O’Connell chcel, mohol stáť so svojím zverencom priamo na dráhe a užívať si obdiv celého sveta. To však nikdy nebol jeho štýl a vlastne ani hlavný cieľ jeho práce.
Keď pred 46 rokmi prišiel do Kene a nastúpil ako učiteľ do Školy svätého Patricka, o behu nič nevedel. Chcel len, aby jeho študenti a študentky viac športovali. Že popri tom objavil obrovský kenský bežecký talent a vychoval zverencov a zverenkyne, z ktorých vyrástli olympijskí víťazi, svetoví rekordéri či majsterky sveta, bol len akýsi prirodzený vedľajší efekt činnosti, ktorú vykonáva dodnes. Aj keď má už 74 rokov.
Namiesto predného radu moderného štadióna tak Colm O’Connell sledoval londýnsku olympiádu v skromnom dvojizbovom dome na okraji kenského Itenu a svojho zverenca sledoval cez malú obrazovku ošúchaného televízora.
„Aj takto na diaľku dokážem preteky prežiť rovnako intenzívne,“ tvrdí presvedčivo a nemám dôvod neveriť mu. Aj po takmer 10 rokoch sa pri spomienke na Rudishov výkon usmieva a neveriacky krúti hlavou. V spomínanom skromnom dome mi ponúka sušienky a čaj a začína rozprávanie o svojom kenskom dobrodružstve.
Mohol ísť do Kalifornie, vybral si Keňu
Aj keď dom Colm O’Connella leží na konci Itenu, dostať sa k nemu nebolo zložité. Z centra stačilo kráčať kilometer po hlavnej ceste a potom odbočiť do vedľajšej ulice. Od miestnych som dostal jasné inštrukcie: ak chcem zistiť, ako sa zrodil kenský bežecký úspech, najviac odpovedí nájdem práve tu. Navyše, zablúdiť je takmer nemožné, keďže šípka a cedule ma upozorňujú, že idem po O’Connell Street. Už to je samo osebe zvláštny pocit, kráčať po ulici za človekom, po ktorom je ulica pomenovaná.
Ako jedna z mála bočných ciest v Itene, ak nie jediná, má ulica O’Connella asfaltový podklad a celú ju lemuje rozľahlý školský dvor Školy svätého Patrika. Vidím zástupy chlapcov hrajúcich sa vonku, neskôr stádo kráv a potom pole so zemiakmi či s kapustou. V škole chovajú vyše 500 hospodárskych zvierat a patrične hrdí sú aj na to, že väčšinu jedla majú z vlastných zdrojov. Aj vďaka tomu sú najlepšou strednou školou v regióne.
Jednoduchý dom írskeho misionára sa nachádza na okraji školského areálu, má čisté biele steny, staršie okná a výrazné zelené dvere. „Hallo, sir. Go on!“ ozýva sa zvnútra po tom, ako na ne zaklopem. Colm O’Connell ma pozýva do jedinej veľkej miestnosti v dome, ktorá slúži ako obývačka aj kuchyňa. Vnútri je prítmie, na stene visia vyblednuté obrazy s africkými motívmi. Najvýraznejší je plagát, na ktorom je stále usmiaty Ír spolu so svojím najznámejším zverencom Davidom Rudishom. Pod plagátom je niekoľko športových pohárov, tomuto misionárovi ich darovali zverenci po víťazných pretekoch.
Colm O’Connell sa pridal v Írsku do Rádu svätého Patrika už ako tínedžer, aby sa stal učiteľom a misionárom. Ako 28-ročný dostal príležitosť odcestovať na trojmesačnú stáž do zahraničia, pričom si mohol zvoliť americkú Kaliforniu alebo malú osadu Iten v Keni. Vybral si druhú možnosť a v Afrike napokon zostal od roku 1976 až dodnes. A vidiecky Iten? Vďaka Írovi sa z neho neplánovane stalo kozmopolitné mestečko.
„Keď som sem prišiel prvýkrát, Iten tvorila len jedna križovatka dvoch ciest a pár domov. Miesto bolo známe len vďaka Škole sv. Patrika a v bežnom rozprávaní sa škola a Iten používali ako synonymá. Niečo ako profesionálny šport v tom čase v Keni neexistovalo,“ hovorí misionár, ktorého dnes označujú za otca kenského behu a v Keni ho každý oslovuje brat Colm.
„Najprv som bol presvedčený, že sem idem len na tri mesiace. Potom som sa síce vrátil na prázdniny do Írska, no následne som odišiel do Kene a už som vedel, že tu zostanem.“ Dnes je rád, že si pred 46 rokmi nevybral Kaliforniu: „Zrejme by som tam skončil výlučne ako učiteľ, atletickým trénerom by som sa nestal, nemal som na to žiadnu kvalifikáciu.“
Ako je potom možné, že muž, ktorý sám nikdy nebehával a o behu mal „nulové poznatky”, je dnes najuznávanejším bežeckým trénerom v krajine? „Síce som o behu nič nevedel, ale predtým som trénoval futbal, takže som aspoň vedel, ako pracovať s mladými ľuďmi.“
Ako učiteľ geografie so vzťahom k športu rýchlo odpozoroval bežecké nadanie Keňanov. Hovorí, že aj keď sa o kenskom behu v tom čase vedelo len málo, myšlienka, že by Keňania mohli byť dobrými vytrvalcami, nebola úplne nová. „Už pred mojím príchodom fungovali v škole aj v Keni športové programy, nakoniec už na olympiáde 1968 v Mexiku mala Keňa olympijské medaily. Ale myslím si, že som priniesol štruktúru a systém.”
K zmene došlo postupným a prirodzeným spôsobom. „Prvých päť rokov som trénoval bez akejkoľvek ambície stať sa bežeckým trénerom.“ Hlavným cieľom nebolo vychovávať profesionálov, v prvom rade si prial, aby sa jeho študenti stali vďaka športu lepšími ľuďmi s kvalitnejším životom. „Venovať sa športu neznamená, že zákonite budete mať úspešnú kariéru. Zvyšuje však šancu nájsť si prácu či zaradiť sa do spoločnosti. Niektorí študenti dostali príležitosť prvýkrát cestovať po svete, získať od iných uznanie a nadobudnúť zdravé sebavedomie.“
Osem medailí z MS
V 80. rokoch sa začal šport profesionalizovať a trend sa postupne dostával aj do Kene. Brat Colm pochopil, že ak chce študentov športovo rozvíjať čo najefektívnejšie, musí pracovať aj sám na sebe. „Transformácia na bežeckého trénera bola otázkou neustáleho vzdelávania – čítania odborných materiálov, komunikácie s bežeckými trénermi či inými učiteľmi. Veľa som sa tiež naučil od samotných atlétov tým, že som počúval, ako sa cítia a čo prežívajú.“
Študentom v Škole svätého Patrika nastavil vzdelávanie tak, aby ho mohli kombinovať so športom, a vo vhodných podmienkach sa rýchlo ukázalo, že mladí Keňania a mladé Keňanky majú neobyčajné športové nadanie. Celý svet ho naplno uvidel už v roku 1986 na juniorských majstrovstvách sveta. „Študenti z našej školy tvorili veľkú väčšinu kenského tímu a zo svetového šampionátu sa vrátili s ôsmimi medailami. Štyri z nich boli zlaté.“
O dva roky neskôr prišiel aj premiérový globálny úspech, keď Peter Rono, stále len 21-ročný stredoškolák (niektorí študenti nastúpia na strednú školu neskôr), vyhral na olympiáde v Soule 1988 zlato v behu na 1500 metrov.
Prvé veľké výsledky prišli práve v čase, keď profesionálny šport dorazil aj do Kene a nenápadný Iten sa začal rozmáhať. „Zásadnou črtou profesionalizácie športu je to, že zarábaš peniaze a môžeš si vďaka tomu vybrať miesto, kde chceš trénovať. Keďže veľa dospelých atlétov malo dobrú skúsenosť s Itenom, keďže tu študovali, postavili si tu dom a vrátili sa k mojim tréningom. Tak sa v Itene sám od seba začal rozvíjať profesionálny šport a začal som trénovať aj športovcov na seniorskej úrovni. Bolo to približne v roku 1990.“
Záujem vytrvalcov bol pre írskeho misionára impulzom, aby športový program na škole svätého Patrika ešte vylepšil. V praxi to znamená, že študenti, ktorí sú športovcami, majú každý deň dvakrát vyhradený priestor na tréning. Prvý tréning je na programe ráno o 6.30, druhý sa začína o 16.00 a zvyčajne prebieha na hlinenej dráhe. „Zo začiatku bol tréning veľmi jednoduchý, pretože, ako som povedal, v tom čase som o tréningu veľa nevedel. V podstate pozostával zo základných tréningov – výbehy do kopca, vytrvalosť, fartlek, rýchlosť. Postupne som však tréningové metódy vylepšoval, niečo si zobral od trénerov, niečo od atlétov.“
Misionárovo rozprávanie náhle preruší klopanie na dvere. Do miestnosti vstúpi mladý muž v športovom oblečení. Pripadá mi ako bežec, no neskôr sa dozvedám, že je fyzioterapeutom a zároveň kondičným trénerom. Okrem rozvoja mobility či zdokonaľovania bežeckej techniky má na starosti aj logistické úlohy. S bratom Colmom preberajú cestu do Etiópie. Blíži sa víkend a bežcov čakajú prestížne 10-kilometrové preteky Great Ethiopian Run. Colm O’Connell však hovorí, že tam neposiela najsilnejšiu zostavu, čo sa napokon ukáže aj vo výsledkoch. Nikto z jeho skupiny sa nedostane do prvej desiatky.
Ako spoločnosť sme dievčatá podcenili
Kým športový program v chlapčenskej Škole sv. Patrika rýchlo napredoval, zapojenie dievčat do bežeckého tréningu bolo v konzervatívnej krajine podstatne komplikovanejšie. Brat Colm sa to snažil zmeniť bezprostredne po príchode do Kene a inicioval vznik športového programu aj na dievčenskej škole v neďalekej dedine Singore. Rovnako ako v prípade chlapcov ani pri dievčatách nebolo jeho cieľom vychovávať vrcholové atlétky. V tom čase by to ani nedávalo zmysel.
„Kým bol šport amatérsky, dievčatá a ženy nemali motiváciu behať. Nebolo to len v Keni, ale na celom svete. Akoby spoločnosť nepriala ženám, aby sa stali atlétkami. Veď napríklad prvý ženský maratón sa bežal až v roku 1984 na olympiáde v Los Angeles. Nehovoriac o behu na 10 000 metrov či na 3000 metrov cez prekážky, ktoré prišli ešte neskôr. Skrátka, ako spoločnosť sme si všetci mylne mysleli, že ženy dlhé behy fyzicky nezvládnu.“
V Keni bol spomínaný problém ešte vypuklejší, keďže spoločnosť od dievčat podľa neho očakávala, že sa „v mladom veku vydajú, budú sa starať o domácnosť a o rodinu. Behanie neprichádzalo do úvahy.“ Trvalo preto veľmi dlhý čas, kým sa mu podarilo zapojiť do behania aj ženy. „Bez školy by to bolo takmer nemožné.“
Colm O’Connell dodáva, že keď pred chvíľou hovoril o športe ako o prostriedku k vyššej sebadôvere, myslel predovšetkým na dievčatá. „Veľa dievčat v Keni je hanblivých a boja sa robiť verejne aj tie veci, za ktoré si zaslúžia uznanie. Atletika im v tomto veľmi pomáha získať sebavedomie, nebáť sa prezentovať či vycestovať. Práve toto je pre mňa kľúčový aspekt a cieľ atletickej prípravy. Šport si totiž vyžaduje koncentráciu, tvrdú prácu, odhodlanie a disciplínu a musíte sa vedieť obetovať, aby ste boli úspešní. Ak tieto kvality uplatníte v čomkoľvek, budete v tom dobrí. Preto hovorím, že to nie je len o tom byť dobrým bežcom. Cieľom programu je byť lepším a užitočnejším človekom.“
Írsky misionár odhaduje, že 50 až 60 percent študentov a študentiek, ktorí a ktoré začali s behaním, zostávajú v kontakte so športom a majú vďaka nemu kvalitnejší život. Niektorí si športom len privyrábajú, iní už síce šport nevykonávajú, no zostali pri ňom, lebo ho majú radi a stali sa napríklad trénermi či masérmi. „Približne 20 percent študentov alebo študentiek to dotiahne na profesionálnu úroveň.”
Prečo sú Keňania takí dobrí?
Do Kene som pricestoval, aby som našiel odpoveď na otázku, prečo sú Keňania takí dobrí bežci. Colm O’Connell je presvedčený, že je to v prvom rade o prostredí a tradícii, nie o vrodených predispozíciách. „Nemyslím si, že je to o tom, že ľudia z Itenu sa rodia ako skvelí bežci, skôr je to o tom, že veria, že sa nimi môžu stať, lebo majú všade okolo seba desiatky takýchto vzorov.“
Ír hovorí, že mnohí bežeckí tréneri prichádzajú do Itenu v mylnej predstave, že si vezmú akéhokoľvek obyvateľa a hneď budú mať skvelého športovca. „Takto to však nefunguje. Beh nie je pre každého. Stále musíte selektovať. Aj tu v Itene.“
Ako potom spozná potenciálny talent? „Stále musíte skúmať, či máte človeka so správnym charakterom a, samozrejme, aj s vrodeným talentom. Keď takého nájdete a dodáte mu dostatočnú sebadôveru, môže byť úspešný. Aj dnes už ako skúsený tréner stále aplikujem tento polovedecký prístup. Skôr sa zameriavam na osobnosť športovca, nie na fyzickú výkonnosť a to, či zvládol alebo nezvládol nejaký tréning.“
O’Connell síce priznáva, že určitú úlohu pri kenskom bežeckom úspechu môže zohrávať aj genetika, myslí si však, že jej podiel je okrajový, a uvádza aj konkrétny príklad. „Často sa ti môže stať, že uvidíš v Itene človeka s vhodnou postavou a povieš si, ‚ten by bol skvelým atlétom‘, ale vôbec to tak nemusí byť. Čo ak vôbec bežcom nechce byť? Má na to potrebnú vôľu, disciplínu a odhodlanie? Preto musíš hľadieť oveľa hlbšie do jeho vnútra, nielen na jeho fyzické tvary.“
Myslí si, že s behaním v Keni je to podobné ako s futbalom v Brazílii či ako s úspešnosťou vybraných amerických miest v basketbale. „Na svete skrátka existujú miesta, kde sa darí určitej aktivite, okolo ktorej sa vytvorí kultúra a vhodná atmosféra. Ľuďom, ktorí sa narodia v takomto prostredí, to dodáva sebadôveru vo vykonávaní spomínanej aktivity. Nemusí ísť o šport či športovú disciplínu. Môže sa to týkať vzdelania alebo aj umeleckého smeru, napríklad v oblasti hudby.“
To, že bežecká kultúra a vhodná atmosféra vznikla v Itene, je takmer výlučne jeho zásluha a čiastočne to aj priznáva, no s typickou skromnosťou okamžite dodá, že za to môžu aj samotní atléti, keďže sa do mesta a do školy radi vracajú a ich nasledovníci v nich majú vzory.
Brat Colm sa usmeje a rukou ukáže na kreslo, na miesto, na ktorom sedím: „Napríklad David Rudisha. Nie je to tak dávno, keď ako malý chlapec sedel na tomto kresle, teraz prichádza do školy, aby študentov inšpiroval.“
S Rudishom sme zvolili taktiku ešte pred olympiádou
Pri spomienke na Davida Rudisha ma zaujíma, či už v tínedžerskom veku rozpoznal jeho veľký bežecký talent. Colm však opakuje to, čo naznačil pred chvíľou. „Talent v mladosti nedokážeš nikdy plnohodnotne rozoznať. Vidíš síce fyzické atribúty, to je jednoduché, vidíš mladého človeka vyhrať preteky, ale to je len veľmi malá základná informácia, všetky ostatné prichádzajú postupne.“ Budúceho svetového rekordéra a dvojnásobného olympijského víťaza si tréner všimol, keď mal 14 rokov, a zaujalo ho, aké má odhodlanie. „Pamätám si tiež, že už vtedy bol poriadne vysoký,“ žartuje.
Práve 189-centimetrová postava bola pri Rudishovi spočiatku problémom, hlavne z pohľadu bežeckej techniky. Podľa trénera bolo otázkou rokov, kým sa v tomto smere dopracoval k želanému výsledku. Podarilo sa to vďaka rôznym balančným, posilňovacím či strečingovým cvičeniam. Tie v Keni dlhé roky zanedbávali a mnohí aj stále zanedbávajú, v športovom programe brata Colma sa však vždy snažili byť progresívni a zhodou okolností v čase, keď Rudisha začínal, prijali do tímu odborníka. Je ním fyzioterapeut a kondičný tréner, ktorý len pred chvíľou prerušil náš rozhovor. Má skúsenosti aj z oblasti gymnastiky a pod jeho vedením prebiehajú všetky tréningy mimo behu.
Výsledkom cvičení bola Rudishova dokonalá bežecká technika, pričom tréner je presvedčený, že aj ona zohrala úlohu v tom, prečo spomínané olympijské finále v Londýne 2012 verejnosť tak ohúrilo. „Napriek vysokej postave bežal dokonale ľahko, elegantne, uvoľnene a koncentrovane.“
Tak ako mnohí odborníci aj Colm O’Connell považuje londýnske finále za jedny z najväčších pretekov v histórii stredných tratí. „Tlak na Davida bol obrovský, keďže už vtedy mal svetový rekord a bol hlavný favorit. To, že prekonal vlastné maximum, nebolo v jeho prípade nové, ľudí však ohromil – a preto si ho dodnes tak pamätajú –, spôsob, akým víťazstvo dosiahol. Hlavne z pohľadu taktiky, ako dominantne poňal a kontroloval preteky. Navyše fantasticky bežali aj ostatní finalisti.“
Pod takým veľkým tlakom a pri takých okolnostiach nebolo veľkým rizikom bežať od začiatku na čele? Dohodli ste sa na tejto taktike pred štartom? „Taktika bola jasná – ja aj on sme presne vedeli, ako bude bežať vo finále. Zmeniť taktiku na poslednú chvíľu? To by som nikdy neodporúčal,“ hovorí Colm a hneď aj vysvetľuje Rudishovo rozhodnutie.
Na majstrovstvách sveta v roku 2009 v Berlíne v semifinále taktizoval a napokon nepostúpil do finále, aj keď už vtedy mal na podujatí najvyššie ambície. „Bol z toho taký sklamaný, že sme sa od toho dňa rozhodli, že zmeníme taktiku a budeme sa pripravovať tak, že bude bežať od štartu na prvej pozícii. Platilo to v roku 2010, keď prekonal svetový rekord prvýkrát – mimochodom, predošlý rekord patril tiež môjmu zverencovi (Wilson Kipketer držal svetový rekord od roku 1997, pozn. red.) –, a platilo to aj na olympiáde v Londýne.“
Rudisha neskôr vyhral aj olympiádu v Riu a dvakrát sa stal majstrom sveta (2011, 2015). Olympiádu v Tokiu pre zranenie vynechal, v januári 2022 však Colm O’connell potvrdil, že David Rudisha je už zdravotne v poriadku a vo veku 33 rokov má stále vysoké ambície.
Zmeňte seba aj ľudí okolo vás
Výsledky Davida Rudishu sú však len zlomkom toho, čo sa misionárovi pôvodne s nulovými bežeckými vedomosťami podarilo dosiahnuť v Itene a jeho okolí. Podľa štatistiky z roku 2019 brat Colm vychoval 32 majstrov sveta, ktorí vytvorili desiatky svetových rekordov a len medzi mužmi získali šesť zlatých olympijských medailí.
Navyše uvedené čísla nie sú konečné. Colm O’Connell aj vo veku 74 rokov naďalej vedie študentov aj vrcholových atlétov, k tým najznámejším patrí okrem Rudishu napríklad Rhonex Kipruto, ktorý od roku 2019 drží svetový rekord v cestnom behu na 10 kilometrov. K študentom školy patrí napríklad aj Emmanuel Korir, ktorý na olympiáde v Tokiu vyhral beh na 800 metrov, či v bežeckom svete mimoriadne populárny Paul Chelimo, ktorý reprezentuje USA a v Tokiu získal na 5000-metrovej trati bronz.
Kedysi vidiecka usadlosť Iten je dnes vďaka misionárovi 12-tisícovým mestom, ktoré sa stalo svetovým centrom vytrvalostného behu. „Myslím, že si si to tiež mohol všimnúť. Ako niečo veľmi malé môže vyústiť do niečoho takého veľkého,“ hovorí mi a vyjadruje presvedčenie, že mesto bude napredovať aj naďalej. Svojich študentov a zverencov totiž učí, že šport by nemal byť len o medailách či o víťazstvách. „Záleží tiež na tom, kam vďaka športu posuniete samého seba a komunitu okolo vás.“
Vzmáhajúci sa Iten je ukážkovým príkladom, že jeho filozofia funguje.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
