Nepoznajú vlastný vek, žijú v chudobe a veria, že ich agent neoklame. Na vysnívané preteky v Európe sa dostanú len vybraní Keňania 

Čítate tretiu časť seriálu Behanie v Keni.

Keď sa bežcov v Keni spýtate, ako regenerujú, môžete očakávať len dve odpovede. Spánok alebo masáž. Iné formy regenerácie tu prakticky neexistujú, čo znamená, že tie, ktoré sú k dispozícii, sú mimoriadne populárne. Masérov tu nájdete desiatky a ich práca je medzi európskymi bežcami povestná pre intenzitu, s ktorou ju vykonávajú. Síce občas bolí, ale po náročných tréningoch na nespevnených cestách je vhodná aj užitočná.

Jedným z masérov je aj Stephen, na Keňana urastený, štíhly bežec, ktorý v súčasnosti pracuje aj ako taxikár na motorke. Spoznal som ho vďaka bežcom z Česka, s ktorými má, ako sa dozviete, úzke kontakty. Jeho príbeh vám chcem porozprávať preto, lebo dokonale ilustruje, ako veľa prekážok stojí Keňanom v ceste, kým ich uvidíme v Európe alebo v USA na čele masy bežcov.

Keď Stephen masíruje, zvyčajne je zamyslený a sústredí sa na prácu. V jednej chvíli však náhle prestane a nemôže sa ubrániť hlasnému smiechu. Ten rozveselí aj mňa a tiež sa smejem, hoci na mojej otázke nebolo nič vtipné. Stephena som sa len opýtal, či pozná svoj dátum narodenia.

Odpovedá po chvíli ešte stále s úsmevom na tvári. Dátum nepozná, dokonca – na rozdiel od iných Keňanov, ktorých som sa pýtal neskôr – nevie ani to, či sa narodil v období sucha alebo v období dažďov. Istý si je len v tom, že prišiel na svet v hlinenom vidieckom dome a rodičom určite ani len nenapadlo uvažovať nad návštevou nemocnice. Akoby aj áno, keď bola vzdialená niekoľko kilometrov. Rukou ukáže na závesy na okne a k svojmu narodeniu s položartom dodá: „Mama zobrala kus látky, zabalila ma doň a bolo hotovo.“

„Odhadujem, že mám 36 rokov, ale v skutočnosti mám možno 30 a možno 40. Nikdy nevieš,“ zamyslí sa nahlas a v spomienkach sa vráti k náročnému detstvu a k zložitej mladosti. Postupná zmena k lepšiemu prišla až pred desiatimi rokmi, keď sa zo vzdialeného vidieka presunul do Itenu a začal behať. Keďže mal talent aj kus šťastia, dostal sa do Európy a niečo si zarobil. A hoci sa jeho život odvtedy viditeľne zlepšil, stále prežíva z jedného dňa na druhý. Tak ako väčšina bežcov v Itene.

Mesiac v Afrike mi ukázal, že dostať sa na preteky v zahraničí sa podarí len hŕstke vyvolených. Je síce pravda, že stretnutie s väčšou či menšou bežeckou hviezdou je pri pohybe Itenom otázkou pár minút, na každého profesionála či každú profesionálku však pripadá niekoľko bežcov, ktorí nemali toľko šťastia či talentu. V praxi to znamená, že ich sen o tom, že raz odštartujú na zahraničných pretekoch, zostáva nenaplnený.

Práca už v predškolskom veku

Zrejme najpriamočiarejšia cesta medzi svetovú vytrvaleckú špičku vedie cez strednú Školu svätého Patrika, o ktorej som písal v predchádzajúcom texte. Študenti, ktorí sa zamerajú na atletiku, majú vysokú šancu, že sa z nich stanú profesionáli, čo potvrdzujú desiatky absolventov, z ktorých sa stali majstri sveta, svetoví rekordéri či dokonca olympijskí víťazi.

Štúdium na prestížnej škole v Itene si však väčšina nádejných vytrvaleckých hviezd nemôže dovoliť. Aj keď sa škola snaží o maximálnu sebestačnosť, aby cena školného nebola vysoká – robí to napríklad tak, že na školskom dvore chová kravy, prasatá, ovce či sliepky –, školné vo výške približne 340 eur na rok si väčšina kenských rodín nemôže dovoliť.

Potenciálni maratónci a potenciálne maratónkyne tak musia hľadať iný spôsob, ako sa presadiť. Navyše, mnohým Keňanom a Keňankám v tínedžerskom veku ani nenapadne, že o pár rokov budú na elitnom maratóne v zahraničí bojovať o miesta na pódiu.

To je aj prípad Stephena, dnes bežca, maséra aj taxikára na motorke, ktorý však má skúsenosť aj s prácou roľníka, traktoristu či strážcu dobytka. Práve náročnosť spomínaných prác a nekomfortný život ho prinútili uvažovať o behu. Tomuto rozhodnutiu však predchádzalo 26 rokov života. „Aj keď je to len odhad, že som mal vtedy 26,“ nezabudne ma upozorniť.

Ako už Stephen povedal, narodil sa v chudobnom vidieckom dome ďaleko od civilizácie a tomu zodpovedalo aj jeho detstvo. Rovnako ako väčšina jeho spolužiakov aj on dochádzal na základnú školu pešo, často si kráčanie spestril behom. Škola bola vzdialená od domu päť kilometrov. Základná škola je v Keni povinná, trvá osem rokov a štúdium financuje štát. Na strednú školu už Stephen nenastúpil, štúdium nie je povinné, stredné školy sú väčšinou súkromné a štúdium je spoplatnené.

Prvé pracovné povinnosti prišli pre Stephena už v predškolskom veku. Podieľal sa na chode domácnosti, nosil ťažké kanistre s vodou, a aj keď často nevládal, prísny starší brat mu nedovolil oddychovať. Jeho rozprávaniu nemám dôvod neveriť. Počas tréningov som často videl malé deti niesť na chrbte vodu, drevo alebo v šatke zabaleného mladšieho súrodenca.

Na vlastnú obživu si Stephen začal zarábať krátko po skončení základnej školy. Najprv pre farmárov strážil stádo kráv, neskôr jazdil na traktore a pomáhal pri poľnohospodárskych prácach. „Bol to ťažký život, od skorého rána do noci. Neustále som preto rozmýšľal nad zmenou.“

Šancu na kvalitnejší život mu priniesol beh, aj keď spočiatku len sprostredkovane. Jeden z jeho kamarátov športoval, a keď prišli prvé úspechy, začal rozmýšľať o masérovi. „Bola to dobrá príležitosť, hoci som nikdy nemasíroval, povedal som si, že to skúsim. Kamarát mal kvalitnejšiu regeneráciu, ja som sa učil a zlepšoval.“ Netrvalo dlho a k masírovaniu sa pridal aj beh. Stephen pochopil, že v ňom môže byť úspešný, a spolu s kamarátom – v tom čase už kvalitným bežcom – opustil vtedajší domov a vybral sa za lepšími bežeckými podmienkami. Ako inak, do Itenu.

Bez agentov sú stratení

Stephen cestoval do centra vytrvalostného behu s prísľubom, že sa môže pridať do rovnakej tréningovej skupiny ako jeho kamarát a venovať sa prioritne behu. Keď však spomína na túto časť života, tvár sa mu zamračí. „Cítil som sa podvedený, nepretržite som masíroval ostatných bežcov a na tréning mi nezostal čas ani energia. Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa to zmenilo.“ Keňan však priznáva, že nebyť práce, nemal by z čoho zaplatiť nájom ani stravu. V Itene si našiel lacné bývanie, malá izba bez vody a elektriny ho vyšla približne na 5,50 eura mesačne.

Vďaka postupnému tréningu sa z maséra stal plnohodnotný bežec, ktorý si v silnej itenskej konkurencii našiel svoje miesto. Výkonnosť potvrdil aj na domácich pretekoch, kde si ho všimol jeden z kenských bežeckých agentov, čím sa naplnil sen, ktorý má každý Keňan, ktorý sníva o úspešnej bežeckej kariére.

Bežeckí agenti majú v Keni dôležité postavenie, keďže rozhodujú o tom, ktorý z bežcov dostane šancu štartovať na pretekoch v zahraničí. Posledné slovo pri udeľovaní víz či pri súhlase so štartom má síce vplyvná Kenská atletická federácia, komunikácia medzi ňou a atlétom však prebieha práve prostredníctvom agenta. Ten si neskôr nárokuje na finančný podiel z prípadnej výhry, vďaka čomu sa z tejto práce stal výnosný a nie vždy férový biznis.

Viacerí kenskí bežci a viaceré kenské bežkyne hovorili o negatívnych skúsenostiach, najčastejšie sa spájali s bežeckými agentmi z Číny. Linah Chirchir, kenská bežkyňa, ktorá podobne ako Stephen prišla do Itenu zabojovať o pozornosť agentov, mi o jednom z nich povedala: „Komunikovali sme len cez email, zaplatil mi štartovné na maratóne v Ázii, no z peňazí, ktoré som neskôr vyhrala, mi neposlal nič. Na otázky nereagoval, ozval sa až po určitom čase s tým, že mám prísť na ďalšie preteky do Ázie a tam mi peniaze odovzdá. Letenku som si však mala zaplatiť sama. Samozrejme, že som to odmietla. Ako som mohla takému človeku dôverovať?“

Keňania agentom z Číny nedôverujú aj preto, že zvyčajne do Afriky nechodia osobne a prácu riešia sprostredkovane. Aj preto majú podstatne lepšiu skúsenosť s ľuďmi z Talianska či Holandska, veľmi dobre sa im spolupracovalo s Britmi, po Brexite je však situácia komplikovanejšia.

Pracoval aj v Česku

Stephen bežal svoje prvé európske preteky v Bulharsku a umiestnil sa v prvej desiatke – na maratóne v Sofii skončil šiesty. Elitná desiatka garantuje finančný zárobok a pre športovca aj agenta znamená hranicu medzi výhrou a prehrou. Vďaka peniazom si mohol dovoliť lepšie bežecké podmienky aj kvalitnejšie bývanie. Za dve izby platil mesačne približne 20 eur.

Neskôr mu pomohlo aj stretnutie s najlepším českým vytrvalcom Jirkom Homoláčom, ktorý bol v Keni niekoľkokrát na bežeckom sústredení. Stephen mu okrem masáže pomáhal aj ako bežecký vodič pri tréningoch a neskôr sa Homoláčovi podarilo vybaviť spoločnú cestu do Európy. Stephen si ako masér zarobil v Česku dostatok peňazí na to, aby si mohol dovoliť bývanie s 33-eurovým nájmom a kúpiť si tiež motorku, ktorú využíva na rozvoz ľudí po meste. „Posledné mesiace bojujem so zranením a vďaka motorke si môžem zarobiť aspoň na nájom a jedlo. Aj keď niekedy čakám na pasažiera aj dve hodiny,“ hovorí.

Aj keď už (zrejme) má viac ako 35 rokov, stále verí, že sa vráti k svojej najlepšej výkonnosti a vďaka tomu aj k veľkému zárobku. Ak by sa mu to podarilo, kúpil by si pôdu, postavil dom a choval dobytok. „Je to vysnívaný život, vďaka záhrade a zvieratám máš istotu, že budeš mať na druhý deň čo jesť,“ tvrdí.

Uvedomuje si však, že mu v ceste stojí mnoho prekážok. Napríklad sa už nemôže spoľahnúť na pomoc agenta, ktorý ho pred niekoľkými rokmi dostal do Európy. Ten doplatil na vlastnú nepozornosť a spolupracoval s dvoma bežcami, ktorí mali pre doping zákaz súťažiť. Údajne o tom nevedel a športovci ho oklamali, to však Kenská atletická federácia neakceptovala ako ospravedlnenie a zobrala mu licenciu.

Stephen sa napriek tomu nechce vzdať a o tom, že to so svojimi plánmi myslí vážne, som sa presvedčil už o pár dní neskôr, keď som ho ráno stretol počas behu na hlinených cestách za mestom. Zranenie ešte cítil, ale snaha zmeniť svoju budúcnosť k lepšiemu bola silnejšia.

O miesto v skupine treba bojovať

Bežecká elita, ktorú obdivujeme na svetových maratónoch, je však len špička pomyselnej pyramídy. Zvyčajne ju tvoria vytrvalci pripravujúci sa v etablovaných tréningových skupinách, ktoré majú vlastného agenta aj trénera. Takéto skupiny žijú spoločne, síce v jednoduchých úzkych domoch a so skromnou stravou, istota strechy nad hlavou a garancia teplej večere je však pre väčšinu kenských bežcov nadštandard.

S istotou viem len o jednej itenskej tréningovej skupine, v ktorej majú vybraní bežci stabilný zárobok. V ostatných elitných skupinách trénujú za jedlo a ubytovanie, prípadný zárobok tvorí výhra na pretekoch.

Navyše počet miest v skupinách je limitovaný a vytrvalci musia výsledkami aj snahou na tréningoch neustále dokazovať, že si miesto v tréningovej skupine zaslúžia. Ak s nimi tréner nie je spokojný, skupinu musia opustiť a na spomínanej imaginárnej pyramíde klesnú o stupienok nižšie.

Väčšina bežcov, ktorí stratili miesto v elitnej skupine, no stále majú snahu napredovať, hľadá ubytovanie po vlastnej osi a na tréningoch sa pridajú k niektorej „otvorenej” bežeckej skupine. Ide len o ilustračné označenie, pri ktorom mám na mysli také zoskupenia, ktoré síce majú trénera aj určitú štruktúru, športovci však nežijú v jednej komunite a bývanie aj stravu si zabezpečujú sami. Čiže podobný model, aký má u nás každý amatérsky športový klub. Členovia sa stretnú na tréningu v dohodnutom čase na dohodnutom mieste a po skončení sa každý vráti do svojho domu. Týchto skupín a takýchto bežcov je v meste niekoľko a patrí do nich aj spomínaný Stephen či maratónkyňa Linah. Z „otvorenej” tréningovej skupiny sa aspoň raz za kariéru dostane do zahraničia približne každý druhý bežec.

 

Mnohí sa bežecky nepresadia

Stále je tu však aj najnižšia a najširšia časť pomyselnej pyramídy, ktorú tvoria bežci neúspešne snívajúci o štarte v zahraničí. Do Itenu prišli s ambíciou bežecky napredovať a zarobiť si, mnohí z nich však nemajú potrebné kontakty ani výkonnosť na zaradenie sa do už etablovanej tréningovej skupiny. Hľadajú preto najlacnejšie ubytovanie a snažia sa zlepšovať na hromadných verejných tréningoch.

Skupinové tréningy, dostupné pre všetkých, sú špecifickou súčasťou bežeckého života v Itene, a keďže sa na nich niekedy zúčastní aj tristo bežcov, pre cudzincov vrátane mňa sú aj zaujímavým zážitkom. Hromadné tréningy fungujú na základe nepísaných dohôd a pravidiel, ktoré sa ustálili v priebehu rokov. Patrí k ním napríklad piatkový „voľný” beh, ktorý som čiastočne spomínal v prvom texte. Podobný tréning sa koná aj v stredu, v pondelok sú na programe výbehy do kopca, v utorok intervalový tréning a vo štvrtok fartlek (striedanie rýchleho a pomalého tempa).

Čas aj miesto štartu zostávajú roky rovnaké, napríklad v stredu a piatok sa začína o 6.20 v centre mesta pri čerpacej stanici, štvrtkový fartlek štartuje tri kilometre za mestom, výbeh je o 9.00. Práve fartlek je tréningom, na ktorom sa môžu noví bežci ukázať a často sa preto z neho stávajú preteky, ktoré nemajú veľa spoločného so systematickým tréningom. Práve to je jeden z dôvodov, prečo sa pokročilí bežci vrátane tých zo zahraničia skupinovým tréningom často vyhýbajú.

Spoločné tréningy sú pre nováčikov v Itene prostriedkom nielen na športové napredovanie, ale aj na získanie kontaktov. Pri ťažkých začiatkoch môžu byť existenčne dôležité. Nováčikovia totiž často len prežívajú, bývajú v najlacnejších nájmoch bez vody či elektriny a mnohokrát sa musia spoľahnúť na pomoc iných. Viacerí vôbec nepracujú, keďže by bolo ťažké kombinovať zamestnanie s tréningom. Jednou zo záhad, ktorá by si zaslúžila seriózny vedecký výskum, je to, ako dokážu Keňania pri takom nízkom energetickom príjme podávať také výnimočné výkony.

V lepšom prípade sa nový obyvateľ Itenu vďaka tréningom zlepší, vďaka kontaktom si nájde tréningovú skupinu a jeho športový rast môže pokračovať. Niektorí však už v začiatkoch pochopia, aká silná je kenská konkurencia, a sebakriticky uznajú, že nie je v ich silách dostať sa do zahraničia. Iten preto opúšťajú, prípadne si tu nájdu inú prácu. Podobne ako prepravca hliny – hlavná postava nasledujúceho príbehu.

Ako som už spomínal, v Keni som bol spolu s bratom Michalom, ktorému masér Stephen požičal bicykel. Len na doplnenie, bicykel mu darovala česká maratónkyňa a olympionička Marcela Joglová ako vďaku za pomoc pri tréningoch. Michal sa jedného dňa na bicykli pustil prudkým kopcom ďaleko do doliny a až tam vyhodnotil, že vzhľadom na náročnosť ďalších tréningových dní by bolo rozumnejšie vyhnúť sa ťažkému stúpaniu. Dostať sa do mesta nie je v okolí Itenu zložité, keďže – ako vysvetlím v ďalších kapitolách – taxikári na motorkách či v mikrobusoch tu pendlujú takmer nepretržite. Kto však vezme pasažiera spoločne s ťažkým bicyklom?

Problém po pár minútach vyriešil vodič Tatry s vlečkou plnou hliny. Takou plnou, že sa do nej bicykel ledva zmestil. Vozidlo pomaly, namáhavo stúpalo do kopca a šofér rozprával svoj príbeh. Aj on prišiel do Itenu v nádeji, že vďaka verejným tréningom nájde bežeckú skupinu, potom uspeje na domácich pretekoch, všimne si ho niektorý z agentov a pomôže mu vybaviť potrebné dokumenty na štart v zahraničí. Pre väčšinu Keňanov je práve tento krok najťažší. Umiestnenie v prvej desiatke na pretekoch v zahraničí je už potom viac-menej formalitou.

Budúci vodič nákladiaka však rýchlo pochopil, že nie je a zrejme ani nikdy nebude takým dobrým bežcom ako tí, s ktorými v meste súperil. Pri hľadaní finančného zabezpečenia objavil voľné pracovné miesto a súhlasil, že bude prevážať hlinu. Tú hlinu, ktorú preváža dodnes. Už päť rokov.

Jeho každodenná trasa meria 70 kilometrov, ak sú okolnosti priaznivé, stihne aj tri jazdy za deň a zarobí viac. Teraz absolvoval dve jazdy, no aj s tým je spokojný. Rovnako ako so svojím životom a rozhodnutím, ktoré urobil. Ako bežec sa síce nepresadil, no v Itene našiel život, ktorý ho napĺňa.

Keď sa ho Michal pýtal, či ho práca vodiča baví, odpovedal: „Nie, ja tú prácu milujem.“

„Do you like it?”

„No, I love it!”