Do školy v Prešove prišlo vyše 130 detí z Ukrajiny. Ľudia im zaplatili desiate, skrinky aj úbory, peniaze od štátu ešte nedostali
Spojená základná škola Tarasa Ševčenka v Prešove je jediná škola s ukrajinským vyučovacím jazykom na Slovensku. Prijala doteraz najviac ukrajinských žiakov utekajúcich pred vojnou, a to až 136 detí. Je to, akoby sme vytvorili novú školu, opisuje riaditeľ Igor Andrejčák. Doteraz mali asi 280 žiakov, teraz ich majú vyše 430.
Ľudia škole ponúkli obrovskú pomoc, dokopy až vo výške 60-tisíc eur. „Jedna firma mi dodáva bagety na desiaty. Majiteľ povedal, že chce pomôcť adresne. Takže viac ako 130 desiat mi vozia každý deň a bude to fungovať až do konca mája. Kúpili navyše 5-tisíc malých džúsov,“ hovorí riaditeľ.
Od štátu zatiaľ peniaze nedostal, pritom napríklad len spotreba vody v škole stúpla o tretinu.
Aký máte za sebou mesiac?
Najhoršie boli prvé dva týždne, pred školou stáli húfy ľudí. Každý deň som počúval toľko ťažkých životných príbehov, že som potom doma nemohol zaspať. Mal som toho plnú hlavu, zvýšený adrenalín. Ťažko sa s tým vyrovnáva. Jedna matka mi v kancelárii povedala: „Včera mi v Charkive zabili muža.“ Ďalšia mi ukázala fotky svojho zbombardovaného domu, ktoré jej poslala suseda. Človek v takej chvíli nemá slová. Všetko sa v tej chvíli zdá nevhodné.
Ako sa vaši žiaci teraz majú?
Rôzne. Deti, ktoré k nám prichádzali z Ukrajiny predtým, sa na to pripravovali. Rodičia im vysvetlili, že sa rodina sťahuje za prácou alebo sem prišli mladí gymnazisti preto, že chceli študovať na Slovensku na vysokej škole a chceli sa naučiť slovenčinu. Tieto deti však prišli z večera do rána. Ešte sa s tým psychicky nevyrovnali.
Deti si prirodzene začínajú zvykať na slovenčinu. Tie, ktoré prišli začiatkom marca, už rozumejú po slovensky. Tí starší, 16- a 17-roční, zatiaľ nechcú rozprávať, pretože sa hanbia za zlú gramatiku. Menšie deti sa už osmelia, ráno vám zakričia „Dobré ráno!“. Tí najmenší zvládli prechod jednoduchšie – sú s rodičmi a medzi deťmi z Ukrajiny, rýchlo si zvyknú. Problém majú deti v 8. a 9. ročníku. Už mali doma vytvorené kamarátstva, možno prvé lásky. Nechápu, prečo boli z toho vytrhnutí.
Koľko detí k vám už prišlo?
Je tu zapísaných 136 detí. Sedem detí už odišlo, niektorí šli do Česka, iní ďalej. Napríklad jedno malé dievčatko, druháčka, mi prišlo s rodičmi odovzdať kľúče od skrinky, pretože odchádzajú do Česka. Bola smutná, už si pomaly začínala zvykať a našla si kamarátov. Chápem, že mama asi dostala lepšiu ponuku, možno na bývanie, možno na prácu. Máme aj žiakov, súrodenecký pár, ktorí mi oznámili, že idú do Portugalska. Chápem, že nemajú na výber. Dnes sú tu, zajtra sa ich rodičom ozve kamarát z vysokej školy z Barcelony a povie im, že sú tam lepšie príležitosti.
Pred pár týždňami pred vašou školou stáli rady ľudí. Ešte je to tak?
Už nie, na dvere sme nalepili nápis, že máme plné kapacity. Na začiatku vojny sme boli prví, kam rodičia prichádzali. A to najmä príbuzní našich žiakov, ktorých sem zavolali do bezpečia. Občas sa niekto aj teraz príde opýtať, či nemáme voľné miesta. Minulý týždeň prišla pani z Mariupola, ktorá si na internete našla, že sme jediná ukrajinská škola na Slovensku. Povedal som jej, že bohužiaľ,
