Denník N

Volá mi Kirill z bratislavskej univerzity, čo chcel v prvý deň vojny utiecť. Teraz má zbraň a je pripravený zabíjať

Kirill so svojím otcom. Zdroj - Kirill
Kirill so svojím otcom. Zdroj – Kirill

Príbeh 19-ročného študenta, z ktorého vojna spravila vojaka.

Keď mi Kirill neodpovedá na esemesku, začínam byť nervózna. „Zdravím vás, dúfam, že ste v poriadku. Ak nemáte čas odpovedať, len mi dajte vedieť,“ píšem mu niekoľkokrát.

Doteraz sa snažil odpovedať mi na správy čo najskôr, preto ma niekoľkodňové mlčanie vydesí. Ozve sa mi ešte?

„Dobrý deň. Len teraz som dostal do tohto telefóna. Môžeme zavolať,“ odpíše Kirill trochu krkolomnou slovenčinou a mne spadne kameň zo srdca.

Ešte donedávna sme si vykali. Až pri našom šiestom telefonáte navrhujem tykanie. Kirill je úctivý 19-ročný mladý muž. Vždy sa poďakuje za pomoc od Slovákov a zakaždým mi zaželá veľa šťastia, aby som ja a všetci Slováci zostali v bezpečí.

Telefonujeme si už od začiatku vojny a ja sledujem, ako sa za posledný mesiac veľmi zmenil. Z mladého študenta, ktorý sa doteraz trápil s tým, ako napíše bakalársku prácu, sa stal vojak, ktorý hovorí o tom, že je dobrý v strieľaní na terč a dúfa, že raz bude mať možnosť zabiť ruského vojaka.

Posledné spomienky na bezstarostný vysokoškolský život zanechal Kirill v Buči. Na vlastné oči videl diery v hlavách mužov, žien a detí. Pomáhal tam odpratávať trosky a hľadať ďalšie mŕtve telá. „Keď som sa odtiaľ večer vrátil, rozmýšľal som, ako žiť ďalej. Nemyslím si, že niekedy budem normálne reagovať na Rusov. Nebudem.“

Nepriestrelné vesty, ktoré poslali Kirillovi kamaráti z Európy. Zdroj – Kirill

25. február: Som ešte mladý na smrť

S Kirillom sme sa ešte nestretli osobne a pravdepodobne sa nám to najbližšie tri roky ani nepodarí, pretože sa stal oficiálnym členom teritoriálnej obrany, ukrajinsky terobrony. Sú to ozbrojené jednotky obyčajných mužov a žien, ktorí dobrovoľne bránia svoje mestá. Kirill sa terobrone zaviazal na najbližšie tri roky. Nemôže opustiť Ukrajinu ani pokračovať v štúdiu.

Keď sme si telefonovali prvýkrát, vojna na Ukrajine trvala ešte len necelých 30 hodín. Bol piatok 25. februára a ja som ho zastihla pri tom, ako si vo svojom rodnom byte v Kyjive balí veci. Len dvesto metrov od jeho domu padla časť lietadla na vedľajší panelák. Vtedy zažil asi najväčší strach v živote. Výbuch zobudil všetkých obyvateľov, ktorí sa z okien bezmocne pozerali na rozbité poschodia vedľajšieho domu.

„Mám ešte len 19 rokov, ešte nie som dosť starý na to, aby som zomrel,“ hovoril pred mesiacom Kirill do telefónu. Videl vojnu zblízka a premkol ho strach. Nemohol ani len tušiť, že prejde pár týždňov a on si na výbuchy zvykne. Že bude v Kyjive nakladať humanitárnu pomoc do dodávky, a keď padne bomba niekoľko sto metrov od neho, už nebude utekať. Len zrýchli tempo práce a potom si pôjde dať čaj.

V druhý deň vojny ešte túžil utiecť k normálnemu životu. „Všetci chcú odísť, lebo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Mladí

Vojna na Ukrajine

Slovensko

Teraz najčítanejšie