Sme ako ľudia z Buče
Všetci tí mŕtvi, zmrzačení, znásilnení, vyhnaní sú ľudia ako my a my môžeme byť na ich mieste.
Modrý bicykel ležiaci vedľa mŕtveho tela staršieho muža mi akosi nejde vymazať z mysle. Rovnaký bicykel mal môj dedko. Tiež chodil v tmavej prešívanej bunde a mal trochu prepadnuté líca. Na bicykli zvykol chodiť na futbalové zápasy miestnej ligy, no ktohovie, kam mal namierené dôchodca z Buče?
Staršej žene, ktorá si na jednej z fotografií zakrýva ústa pri pohľade na troch mŕtvych susedov, zas spod bundy vykúka modrá zástera s fialovými kvietkami. Presne takú istú nosila moja babka, bola to každodenná súčasť jej odevu bez ohľadu na počasie a príležitosť. Žena stojí na dvore, ktorý je rovnaký ako dvory na našich dedinách, okolo cestičky kamene, vinič a prázdne zaváraninové poháre pri stene domu. Možno pod nimi schovávali pred mrazom ruže alebo do nich nakladali uhorky. Susedia sú mŕtvi, ktohovie, ako sa podarilo prežiť tejto žene a či je za to vôbec vďačná?
Aj mladá žena, ktorej spod hromady hliny vyliezajú husté čierne vlasy niekoho pripomína.
