Urbanista Jan Gehl: Aj sídliská potrebujú ľudskú mierku, zlepšime ich pre dnešnú dobu
Dôležité je, aby sa otvorenosť pre zmeny stala súčasťou kultúry mesta, tvrdí zástanca tézy o meste pre ľudí.
Prispel k tomu, že Kodaň sa môže chváliť titulom najlepšieho mesta na život. Skúmal kvalitu verejných priestorov v Londýne a podmienky pre cyklistov a peších v New Yorku. Hovorí, že mestá majú byť pre ľudí a mali by zodpovedať ľudskej mierke. Pohybovať by sme v nich mali ideálne pešo alebo na bicykli a na verejných priestoroch by sme mali mať možnosť stretnúť iných ľudí.
Ak ste čosi takéto už počuli, môže to súvisieť aj s tým, že dánsky architekt a urbanista Jan Gehl o tom hovorí už desiatky rokov. Jeho tézy môžu znieť jednoducho, no ich realizácia je často beh na dlhé trate. To je aj dôvod, prečo Gehl aj v pokročilom veku stále chodí rozprávať o lepšej budúcnosti miest po celom svete. Nedávno sa tak udialo na pozvanie Slovenskej komory architektov v Bratislave.
Dohodnutý začiatok rozhovoru sa musel trochu posunúť, pretože angažovaný urbanista sa ešte chcel prejsť mestom.
Keď sa prechádzate po cudzom meste, hneď začnete rozmýšľať nad tým, čo by sa v ňom dalo zmeniť?
Nie. Život ma naučil byť opatrný v tom, aby som sa po hodinovej prechádzke tváril ako expert. Na druhej strane, do každého mesta prichádzam s istým poznaním. A tu som už bol. Viem, že Bratislava bola dlho súčasťou východného bloku a existuje veľa vecí, ktoré majú mestá z tejto éry spoločné. Je to napríklad veľký rozdiel medzi historickým centrom a betónovými sídliskami, ktoré sú často dosť škaredé. Dnes tam už vyrástli stromy a nie je to také sivé ako kedysi. No stále tu pretrváva vnímanie mesta ako stroja. Všetko má byť efektívne.
Vašu prednášku v Bratislave ste začali fotografiami zničenej Ukrajiny. Spomenuli ste, že chcete aj osobne pomôcť. Ako?
Keďže som robil dlhodobý výskum a moje knihy vyšli aj na Ukrajine, poznám niektorých tamojších architektov. Snažia sa dať dokopy odborníkov z celého sveta, ktorí by mohli priniesť idey k tej obrovskej úlohe budúcej obnovy vojnou zničených miest. Ja som, samozrejme, hneď súhlasil. Malo by ísť o online prednášky pre kolegov a mladých ľudí na Ukrajine. Mám isté skúsenosti na poli mestského plánovania a predpokladám, že to ich zaujíma.
Ako môžu byť architekti a urbanisti nápomocní v tejto situácii?
V momente, keď sa prestane strieľať, bude tu obrovská úloha obnovy. Na fotografiách často vidíme zničené sídliská. Myslím si, že možno aj ľudia na Ukrajine to budú vnímať ako príležitosť na pozdvihnutie ich kvality. Poškodené sú najmä vyčnievajúce paneláky, niektoré sa snáď podarí zachrániť. Ale mnohé sa budú musieť zbúrať. Namiesto nich by mohli pribudnúť menšie budovy, čosi intímnejšie a krajšie, vhodné pre všetky generácie.
Podobne sme v Dánsku zaobchádzali s betónovými stavbami zo 60. rokov. Bolo medzi nimi príliš veľa priestoru a mierka bola príliš veľká. Preto sa niektoré bloky odstránili a pribudli nižšie radové domy. Vznikol tak oveľa lepší pocit pre život. V druhej svetovej vojne bola časť Dánska bombardovaná a za pomoci Švédska potom vzniklo veľa novej výstavby z dreva. Aj teraz by sa dali rýchlo stavať drevené budovy. A je to dnes aj vhodnejšie. Iné štáty by to mohli pripraviť, a poskytnúť tak Ukrajine rýchlu obnovu.
Ste známy vašou kritikou architektúry neskorej moderny, hlavne sídlisk, ktoré začali vznikať v 60. rokoch. Mohli by ste krátko zhrnúť váš postoj?
Na začiatku 20. storočia sme ešte budovali miesta, v ktorých mohol pulzovať život. Nosné boli pritom dva druhy priestorov – ulica, ktorá súvisela s pohybom nôh, a námestie, ktoré súviselo s tým, čo môžeme vidieť. V obidvoch prípadoch išlo o vzťah k ľudskému telu. V mestách väčšinou obľubujeme staré časti s ulicami a námestiami, ktoré boli vytvorené ľuďmi pre ľudí. Neskôr došlo k zmene. Už sme neboli homo sapiens.
Objavil sa moderný človek, nový druh, ktorý bol oveľa racionálnejší. Namiesto priestorov sa do popredia dostali budovy. Na ne sa vynakladali peniaze a bolo potrebné to robiť efektívne. Stratilo sa povedomie o ľudskej mierke. Areály okolo domov sa stali akýmsi zvyškovým priestorom. No a teraz zisťujeme, že v týchto priestoroch sa nežije dobre. Hovoríme, že sa chceme stretávať a podnikať rôzne veci, ale nemáme na to miesta. Žijeme v podmienkach, v ktorých je ťažké fungovať ako ľudský tvor.
Naozaj sa dá takto generalizovať? Keď sa ľudia sťahovali do nových sídlisk, často našli lepšie podmienky. Existovali sociálne projekty. A aj dnes je stále veľa takých, ktorí sídliská prijali a cítia sa tam dobre.
Ak sa opýtate ľudí
