Cesta na západ: Z Kyjiva sa dá odísť, pred vojnou sa však utiecť nedá
Pri príprave knihy o Donbase som niekoľkým stovkám respondentov počas troch rokov zadával vždy rovnakú otázku: Ako sa pre vás začala vojna? Z ich svedectiev vznikla mozaika rôznych osudov, tém a časových súvislostí, ktoré som potom spracoval do príbehu celého konfliktu.
Od 24. februára 2022 som túto otázku začal klásť sám sebe.
Okolo pol šiestej ráno, tesne po prvých raketových útokoch na ukrajinské mestá, ma zobudila Olesia, moja prvá ukrajinská tlmočníčka. Z jej vydeseného kriku a explózií v telefóne som vyrozumel, že jej dom pri letisku v Hostomeli sa otriasa výbuchmi.
Potom nasledovali ďalšie správy, telefonáty, prosby o pomoc. Julka z Kyjiva s rodinou, Viky a jej syn, ktorí bývali v Irpini. Líza a jej štyri deti z Mariupola. Albína, Diana, Polisandra a okolo dvadsať ďalších.
Volalo mi aj množstvo mužských priateľov, ktorí sa snažili o útek na Slovensko. Tým som však nedokázal pomôcť. Na druhý deň po invázii vyhlásil ukrajinský prezident všeobecnú mobilizáciu a všetci ukrajinskí bojaschopní muži vo veku od 18 do 60 rokov mali zákazané opustiť hranice krajiny.
No všetky ich ženy, deti, rodičia, v priebehu najbližších hodín a dní nastúpili do áut, autobusov, vlakov a vydali sa na západ. Spolu s nimi státisíce iných, ktoré som nepoznal.
Odpoveďou na otázku, ako sa začala táto vojna pre mňa, boli preto obrazy utekajúcich žien. Rozmýšľam o tom o mesiac neskôr, keď na konci marca odchádzam z bombardovaného Kyjiva – tak ako ony, rovnakým smerom ako ony.
Na ceste
Utečenci sa pri putovaní za bezpečím snažili vyhýbať hlavným dopravným ťahom, pretože sa na nich tvorili dlhé kolóny. Dalo sa v nich uviaznuť v aute aj na niekoľko dní. Každý sa snažil uniknúť z okupovaných miest a každý smeroval na západ. Ľudia v prvé dni podľahli panike a mnohí verili, že veľká časť ich krajiny čoskoro upadne pod nadvládu Ruska.
Hlavným dôvodom preplnených ciest boli okrem exodu miliónov civilov aj čerstvo vznikajúce vojenské stanovištia, takzvané blokposty. Jednotky ukrajinskej armády a teritoriálnej obrany štátu ich narýchlo stavali na dopravných uzloch krajiny s cieľom udržať kontrolu nad cestnou infraštruktúrou. Vedľajším následkom tohto kroku však bolo masívne
