Máme nové údaje o Rómoch, vieme však, čo s nimi?

Autor je komentátor online magazínu Romano fórum

Výsledky nedávneho sčítania obyvateľstva hovoria, že na Slovensku žije 156-tisíc Rómov, z toho sa k samostatnej rómskej národnosti prihlásilo 67-tisíc ľudí a dvojakú národnosť si uviedlo až 89-tisíc osôb. Je teda zrejmé, že nová možnosť uviesť si aj druhú národnosť nielenže zvýšila počet príslušníkov ako rómskej, tak napríklad aj ukrajinskej menšiny, no tiež zreálnila celkový obraz etnickej diverzity Slovenska. Hlbšia diskusia o tom, ako s týmito údajmi v praxi pracovať, však u nás dlhodobo chýba.

Tvorba politík: kedy použijeme sčítanie a kedy Atlas?

Nie je napríklad jasné, či a ako budú tieto čerstvé údaje v nasledujúcich mesiacoch využívané na opatrenia ministerstva kultúry na zvýšenie a lepšie zameranie finančných dotácií na podporu a rozvoj kultúrnej identity národnostných menšín. Zároveň naďalej platí, že sčítanie založené na „sebaidentifikácii“ nebude a logicky ani nemôže byť presným podkladom na účely sociálnej politiky, ktorá má riešiť napríklad problémy chudoby a sociálneho vylúčenia.

Takéto štatistické údaje a presnejšie geografické zameranie chudobného rómskeho obyvateľstva by nám mal poskytovať Atlas rómskych komunít.

Čerstvé údaje z nedávneho sčítania by mali byť podkladom aj pre tvorbu školskej politiky. Najmä ak vezmeme do úvahy, že až 100-tisíc osôb si ako materinský jazyk uviedlo rómsky jazyk, čo nie je zanedbateľné číslo.

Na Slovensku však stále platí, že rómskych žiakov vnímame prevažne ako sociálnu skupinu, menej už ako národnostnú menšinu, ktorá má tiež právo rozvíjať svoju identitu v národnostných školách. Zaujímavé je, že kým ostatní príslušníci menšín využívajú právo vzdelávať sa v maďarskom, bulharskom, nemeckom alebo rusínskom jazyku, rómsky jazyk sa u nás vyučuje iba ako predmet a aj to iba v súkromných školách.

Rómčina je jazyk, pre ktorý chýbajú učitelia

Navyše, novela školského zákona z augusta 2021 cestu k rómskym národnostným školám ešte viac zarúbala. Po novom totiž platí, že za národnostnú školu je možné považovať iba takú školu, ktorá v jazyku príslušnej menšiny uskutočňuje celý výchovno-vzdelávací proces – a to v prípade rómskeho jazyka neplatí. Dôvody sú rôzne.

Ak sa rómčina vo vzdelávaní vôbec používa, tak iba ako „premosťovací“ jazyk pri upevňovaní slovenčiny. Chýbajú nám tiež učitelia, ktorí by ovládali rómčinu tak, aby v nej dokázali zároveň odborne učiť. Ak by sme dnes spustili vyučovanie v rómskom jazyku, znamenalo by to, že mnoho rómskych žiakov by sa ho pre nízku slovnú zásobu muselo učiť od základov.

Netreba tiež zabúdať na to, že rómsky jazyk bol na Slovensku štandardizovaný až v júni 2008, a to na základe východoslovenského (lebo najpočetnejšieho) nárečia. Stále však nemá pravidelnú inštitucionálnu podporu a jeho používanie a distribúcia prostredníctvom kníh, učebných textov či slovníkov sú natoľko slabé, že prakticky nemá šancu dať o sebe vedieť vo vzdelávacom prostredí.

Azda najdôležitejšie je vedieť, že o týchto dilemách, problémoch a výzvach sa dnes nehovorí v žiadnych vzdelávacích stratégiách ministerstva školstva. Odborná diskusia o návrhoch riešení nie je v súčasnosti zastrešená žiadnou zo štátnych vzdelávacích inštitúcií. Bez vyriešenia aspoň týchto spomenutých problémov by spustenie štátnych národnostných škôl pre Rómov len prehĺbilo segregáciu žiakov a výrazne by poklesla kvalita ich vzdelávania.

Chystá sa historický zákon na podporu menšín

Výsledky sčítania by mohli byť hlavným podkladom aj pri tvorbe a presadzovaní historicky vôbec prvého samostatného zákona o podpore príslušníkov národnostných menšín, ktorý otvára aj diskusiu o kultúrnej alebo školskej samospráve. V praxi to znamená, že zvolení zástupcovia (v príslušnej komisii) z národnostnej menšiny budú mať kľúčové rozhodujúce právomoci vo vzťahu k štátu pri určovaní napríklad obsahového a finančného smerovania škôl a príslušných kultúrnych inštitúcií tak, aby čo najviac zastávali alebo ďalej rozvíjali práva a identitu národnostnej menšiny. Hoci táto požiadavka môže vyznieť pre mnohých toxicky, v prípade maďarskej menšiny si takúto možnosť „spravovania vlastných vecí“ osobne viem predstaviť.

Súčasne som však presvedčený o tom, že v prípade rómskej menšiny by takáto možnosť bola v praxi často zneužívaná na prehlbovanie jej segregácie napríklad v oblasti inštitucionálneho vzdelávania. Je preto dobré začať brať do úvahy nielen nové výsledky sčítania, ale aj skutočnosti, ktoré môžu v dôsledku emancipačných ašpirácií jednej menšiny nezamýšľane uškodiť inej menšine.

Po sčítaní obyvateľstva by bolo preto vhodné zamerať v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch pozornosť nielen na politiky ministerstva kultúry či školstva. Ale napríklad aj na Úrad splnomocnenca vlády pre národnostné menšiny, ktorý spomínaný zákon pripravuje.