Denník N

Výskumníčka Valkovičová: Pre vysoké školy je neraz dôležitejší dobrý imidž než utrpenie mladých ľudí

Veronika Valkovičová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Veronika Valkovičová. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Sexuálne obťažovanie zažívajú aj muži, ale zásadne ovplyvňuje najmä kvalitu života žien,“ hovorí pedagogička a výskumníčka Veronika Valkovičová zo Sociologického ústavu SAV, ktorá sa venuje oblasti verejných politík a sociálnych hnutí.

Skúma najmä sexuálne obťažovanie v akademickom prostredí a v zamestnaní. Výskum, na ktorom sa v posledných dvoch rokoch podieľala, preukázal, že až tri štvrtiny študentiek a študentov slovenských vysokých škôl sa počas štúdia stretli so sexuálnym obťažovaním. K riešeniu nahlásených prípadov došlo len v jednom percente prípadov.

Valkovičová v rozhovore hovorí aj tom,

  • prečo sa študenti zdráhajú sťažovať,
  • čo je grooming a ako sa prejavuje vo vysokoškolskom prostredí,
  • ako slovenské vysoké školy pristupujú k téme sexuálneho obťažovania
  • a čo v téme obťažovania ukázala „kauza“ Maroša Kramára.

Bol to pre vás očakávaný výsledok, keď ste zistili, že až tri štvrtiny študentov a študentiek vysokých škôl zažívajú sexuálne obťažovanie?

Do istej miery nás to prekvapilo. Výskum sme modelovali na základe výskumu, ktorý sa uskutočnil pred asi desiatimi rokmi v Česku. Očakávali sme, že prejavy znevažovania mužov a žien pre ich sexualitu, sexistické vtipy či zdieľanie sexuálneho materiálu budú pomerne časté, ale neočakávali sme, že až tak veľmi.

Slovenský výskum bol teda prekvapujúci najmä v tom, ako často sa s takýmto správaním mladí ľudia stretávajú. Dodať však treba to, že sme nezohľadňovali len skúsenosť študentov a študentiek s prístupom pedagógov, ale aj iných študentov. Napriek tomu, že zo strany spolužiakov a spolužiačok bolo takéto správanie časté, nás priam ohúrili negatívne skúsenosti zo strany vyučujúcich. Bolo ich naozaj veľa.

Čím to je?

Faktorov je veľa, no jedným z nich je určite aj ten, že školy túto tému odmietajú. Stretli sme sa s tým aj vtedy, keď sme oslovovali fakulty, aby sa zapojili do prieskumu. Dostali sme rôzne zamietavé odpovede, zväčša bez relevantného argumentu. Prišla nám aj odpoveď, že „fakulta sa téme venuje, a preto chodiť nemusíme“.

Niektoré školy skrátka odmietajú zisťovať, či tam dochádza k sexuálnemu obťažovaniu, iné odmietajú priznať, že sa to naozaj deje, a odmietajú aj zodpovednosť za riešenie sexuálneho obťažovania, hoci im to spolu s prevenciou nariaďuje zákon. Ak má vedenie školy takýto odmietavý postoj, tak zväčša práve v týchto prípadoch to môže znamenať, že k obťažovaniu dochádza a je to verejným tajomstvom. Nechcú to však priznať, lebo sa boja, že by ich škola prišla o prestíž.

Ako reagovali študenti a študenti, keď ste za nimi prišli? Majú povedomie o tom, čo všetko spadá pod sexuálne obťažovanie, a sú ochotní o tom hovoriť?

Všimli sme si veľmi vysoké povedomie o tom, že sexuálne obťažovanie je zakázané zákonom a že sa môžu obrátiť na súd. To je však na samostatnú debatu, keďže tá druhá informácia im je užitočná.

Pýtali sme sa na rôzne situácie, v ktorých sa mohli ocitnúť a ktoré napĺňali definíciu sexuálneho obťažovania. Predpokladám, že mnohí si možno až spätne uvedomili, že to, čo zažili, patrí k prejavom sexuálneho obťažovania. No zažila som aj situáciu, z ktorej som na základe reakcie pochopila, že som sa stretla s človekom, ktorý sa zrejme sexuálneho obťažovania dopúšťal, a počas vypĺňania dotazníka mu došlo, že to, čo robil, nebolo v poriadku. Bol to študent a začal po mne kričať niečo v tom zmysle, že „sme predsa mladí a je okej robiť také veci.“

Kde je teda jednoznačná hranica medzi tým, čo je v poriadku, a tým, čo už spadá pod sexuálne obťažovanie?

Často sa pri vzdelávaní alebo v bežnej konverzácii stretávam s otázkou, či už dnes muž nemôže kolegyni ani len otvoriť dvere, lebo to bude obťažovanie – a sama tento príklad aj rada používam.

Na to, aby správanie napĺňalo definíciu sexuálneho obťažovania, musí ísť o správanie, ktoré je sexuálnej alebo sexualizovanej povahy, je neželané, nechcené, zasahuje do dôstojnosti človeka a negatívne ovplyvňuje kvalitu života a práce. Ak kolega alebo študent otvorí dvere svojej spolužiačke alebo kolegyni, je to správanie, ktoré nás ovplyvňuje skôr pozitívne a veľmi zriedkavo má sexuálny podtón. Stretla som sa síce aj s prípadom, keď muž otvoril dvere a postavil sa do nich spôsobom, že žena sa musela tesne obšuchnúť, aby nimi prešla, ale tam nebol problém v samotnom otvorení dverí.

Veronika Valkovičová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pojem sexuálne obťažovanie zvádza k predstave, že ide len o konanie, ktoré je fyzického charakteru. Zhoduje sa to s vašimi skúsenosťami, že sexistické vtipy či poznámky nepovažujeme za obťažovanie?

Áno, stretávam sa s tým, že sexuálne obťažovanie musí byť niečo opakované a fyzické. Lenže ak si napríklad šéf zavolá zamestnankyňu do kancelárie a povie jej, že sa s ním buď vyspí, alebo má výpoveď, tak tam naozaj nie je rozhodujúce, koľkokrát sa takáto situácia odohrá.

Aj zákon nám hovorí, že sexuálne obťažovanie môže byť slovné aj fyzické správanie, ktoré vytvára nepriateľské a zastrašujúce prostredie. Ale sú, samozrejme, aj situácie, keď je kľúčové práve to, že sa situácia odohráva opakovane – napríklad sexistické vtipy alebo poznámky na výzor človeka. Ak im človek v škole alebo v práci čelí denne, má to veľký vplyv na to, ako bezpečne a rešpektovane sa cíti. Medzi dôsledkami sexuálneho obťažovania pritom môžu byť psychické problémy, úzkosti a depresívne prežívanie.

Spomenuli ste, že študenti a študentky vedia, že sa môžu obrátiť na súd, ale nie je to veľmi užitočná informácia. Prečo? A aká informácia by bola užitočnejšia?

Užitočnejšie by určite bolo, keby vedeli, že v prvom rade sa má problém riešiť tam, kde vzniká, a že za riešenie situácie je zodpovedná škola. Antidiskriminačný zákon, v ktorom sa nachádza sexuálne obťažovanie a na ktorý by sa mohli odvolať, by mal byť až posledná inštancia.

Aj z pohľadu školy je nerealistické, aby od 20-ročných mladých ľudí očakávala, že keď zažívajú sexuálne obťažovanie, tak si nájdu právnika a podajú žalobu na svoju školu a pedagógov, ktorí sú pre nich autority. Práve preto je dôležité, aby si školy vytvorili systém, v ktorom sa študenti a študentky budú cítiť bezpečne, budú vedieť, že ich škola vypočuje a bude ich problém riešiť. To je zároveň jeden z najväčších problémov.

Prečo?

Keď sa dnes pozriete na personálnu štruktúru vysokej školy, nájdete tam zväčša garanta študijného programu, študijné oddelenie, vedúceho katedry, dekanku, študijného poradcu a ďalších ľudí, ktorí sú zodpovední za vaše štúdiu, ale komu z nich nahlásite skúsenosť so sexuálnym obťažovaním? Vedeli by ste?

Vôbec.

Minimum ľudí dokáže takúto situáciu vyhodnotiť. Z výskumu pritom vieme, ako veľmi záleží na tom, ako na takúto skúsenosť reaguje organizácia. To ovplyvňuje jednak to, či sa človek bude ďalej domáhať spravodlivosti, ale aj to, ako sa s touto skúsenosťou sám vyrovná.

Lenže komu to povedať? Čo ak to poviete nesprávnej osobe? Čo sa potom bude diať? Čo ak sa začne vaša skúsenosť šíriť ďalej a vy nad ňou stratíte kontrolu? Navonok sa môže zdať, že v prostredí vysokých škôl je veľmi jednoduché sťažovať sa, ale v rámci hĺbkových rozhovorov s ľuďmi, ktorí zažívali sexuálne obťažovanie, sme sa veľmi často stretli so silnou nedôverou voči vedeniu. Títo ľudia majú pocit, že nikto nie je na ich strane.

Vo výskume ste zisťovali aj to, či školy riešili sťažnosti, ktoré k nim prišli. Čo z toho vyšlo?

Pamätám si to číslo presne, bolo to dvanásť prípadov, v ktorých sa sexuálne obťažovanie reálne riešilo, čo bolo len jedno percento z celkového počtu. Ukazuje nám to, že sexuálne obťažovanie je normalizované správanie. Stretli sme sa aj so skúsenosťou, že si študentky a študenti odovzdávali informácie typu „pozor na tohto človeka“ z ročníka do ročníka.

Výsledok výskumu nám v tomto smere hovorí to, že školy podnety neprijímajú alebo sa k nim ani nedostanú. Často sa stretávam s argumentmi typu: „My nemáme sťažnosti, takže sa sexuálne obťažovanie nedeje.“ Lenže to je veľmi naivný postoj. Školy by sa mali zamyslieť nad tým, či vôbec majú vytvorený systém, ktorý dovoľuje študentom a študentkám prísť a podať sťažnosť.

Koľko vysokých škôl na Slovensku takýto systém má?

Málo. Mnohé školy síce majú základné nástroje, ale nevyužívajú ich. Na viacerých školách existujú etické kódexy, ktoré zväčša odkazujú na antidiskriminačný zákon, no zďaleka nie všetky obsahujú explicitne pomenované sexuálne obťažovanie. Na etický kódex zvykne nadväzovať funkcia etickej rady alebo etického výboru, ktorý má podnety prijímať a preverovať, čo je už slušný základ, na ktorom môže škola stavať. Jedna vec je však mať efektívne nástroje, druhá vec je informovať o nich, aby každý vedel, ako fungujú a čo sa s ich sťažnosťou bude diať.

Minulý rok vysoké školy na Slovensku začali intenzívnejšie riešiť tieto povinnosti aj pod vplyvom Európskej komisie a výskumného fondu Horizon Europe, čo je asi najlepší výskumný program, do ktorého môže byť fakulta alebo katedra zapojená. Už pred štyrmi rokmi fond stanovil podmienku, že pracovisko, ktoré chce žiadať peniaze na výskum od roku 2022, musí mať plán rodovej rovnosti. Jednou z očakávaných súčastí tohto plánu je aj eliminácia sexuálneho obťažovania a násilia. Posledné dva roky som sa preto často stretávala s ľuďmi z českých univerzít, ktoré tieto plány zavádzali. Na jeseň minulého roka sa prebudili aj slovenské univerzity, hoci máme aj zopár pozitívnych výnimiek, ktoré mali plán rodovej rovnosti už v minulosti, napríklad Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

Čo školy najviac odrádza od toho, aby mali pojem sexuálneho obťažovania priamo v etickom kódexe? Obávajú sa, že potom by ho aj museli riešiť?

Stretla som sa aj s argumentom, že ak dajú definíciu sexuálneho obťažovania do etického kódexu, tak to môže poukazovať na to, že sa u nich sexuálne obťažovanie deje, prípadne to ľudí môže aj motivovať. Tento postoj by som asi najlepšie prirovnala k hasiacim prístrojom – neviem, či by ich umiestnenie v budove niekto zakázal pre to, aby sme neupozorňovali na to, že už niekedy horelo alebo by mohlo.

Pre mňa je to príklad toho, že školy si neuvedomujú, aké problematické je sexuálne obťažovanie a že reálne vedie k tomu, že ľudia odchádzajú zo školy, lebo nevidia iné riešenie.

Spomínali ste, že mladí ľudia na školách sa zväčša nesťažujú, lebo necítia dôveru vo vedenie. Čo ďalšie ich od toho odrádza?

Veľmi silným dôvodom je neistota – neistota toho, na koho sa obrátiť, až po to, aký výsledok to prinesie. Stretla som sa s prípadom, keď sa škola snažila problém riešiť tým, že pedagóga a študentku posadili za jeden stôl, nech si to vydiskutujú. Neviem si predstaviť, že by sa študentka mohla v takejto pozícii cítiť bezpečne a hovoriť o svojom prežívaní.

Ďalším zo silných dôvodov je strach. Existujú výskumy, ktoré zisťujú, čo si o sexuálnom obťažovaní myslia ľudia, ktorí ho nezažili. Keď sa majú vcítiť do príbehu a pozície osoby, ktorá je vystavená obťažovaniu, najčastejšie spomínajú pocit hnevu. Je to najčastejšie očakávaná reakcia, že keď sa človeku deje nejaká neprávosť, tak je nahnevaný. Lenže zvlášť pri sexuálnom obťažovaní je mimoriadne silnou emóciou práve strach, ktorý ľudí blokuje v tom, aby svoju situáciu riešili.

Strach z čoho?

Z rôznych vecí, od toho, či človeka vyhodia alebo mu „nedajú štátnicu“, až po to, či sa to s ním bude ťahať aj po vysokej škole a či to ovplyvní celú jeho kariéru. Je to strach o to, čo si o nás ostatní budú myslieť. Neverili by ste, ako často počúvam tie isté veci, ktoré ľudí odrádzali: „Čo si o mne pomyslia moji spolužiaci, keď sa budem sťažovať? Čo si o mne budú hovoriť iní vyučujúci? Nechcela som byť za hysterku/Nechcel som byť za divného.“

Snaha udržať si imidž samostatnej, suverénnej osoby, ktorá sa dokáže so všetkým vyrovnať, je pre nás nesmierne dôležitá. A keď sa ocitneme v situácii, v ktorej cítime bezmocnosť, môže nás to totálne zablokovať. Častým riešením v takejto situácii je potom stratégia vyhýbania sa alebo odchodu zo školy. Neraz sme v rozhovoroch so študentkami počuli: Neviem, čo budem robiť, chcem z katedry odísť a ísť študovať inam.

Viackrát som sa stretla s tým, že aj ženy, ktoré sú dnes úspešné a rešpektované, sa boja o skúsenostiach so sexuálnym obťažovaním hovoriť, lebo majú obavu z toho, že sa to napokon otočí proti nim a že už navždy budú mať nálepku „obete“. Akú úlohu v celom tom procese zohráva pocit zlyhania?

Spomínam si na rozhovor s jednou ženou, ktorá nám povedala: Nechápem, ako sa mi to mohlo stať, veď som asertívna, profesionálka, dokážem riešiť množstvo vecí, ako je teda možné, že toto som vyriešiť nedokázala?

Dnes kladú aj niektoré smery feminizmu veľký dôraz na to, že ženy sú schopné uspieť v akejkoľvek situácii. Lenže pritom trochu zabúdame na to, že stále existujú aj situácie a podmienky, v ktorých je veľmi ťažké obstáť, nech je žena akákoľvek asertívna a schopná poradiť si. A je ťažké priznať si svoju zraniteľnosť, najmä pre ženy, ktoré majú pocit, že sa im nič také nemôže stať.

Aj preto je veľmi dôležité zdôrazňovať, že o sexuálnom obťažovaní by sme nemali hovoriť len ako o individuálnych zlyhaniach, ale poukazovať na to, že často je to systémový a rodovo podmienený problém v organizáciách či komunitách, čo situáciu robí ešte náročnejšou. Ak vás šéf pravidelne potľapkáva po zadku a vám je to síce nanajvýš nepríjemné, ale celý tím vám hovorí, že on je predsa taký, a od vás očakáva, že vy budete profesionálka a nie „hysterka“, že sa s tým vyrovnáte na úrovni, tu už naozaj nejde len o individuálne zlyhanie.

V nadväznosti na výskum teraz pracujete na hĺbkových rozhovoroch s ľuďmi, ktorí na školách zažili sexuálne obťažovanie. Je niečo, čo ich skúsenosti spája?

To, čo všetkých ľudí zažívajúcich sexuálne obťažovanie spája, je pocit, že to nechcú zažívať. Nechcú, aby sa im to dialo, nepotrebujú to v živote. Prišli niekam študovať alebo pracovať a nie zažívať obťažovanie.

To, ako sa k tomu kto postaví, je rôzne. Niekto sa zverí svojmu partnerovi, partnerke, niekto ide na študijné oddelenie, ale veľmi častou je už spomínaná stratégia vyhýbania sa. Je to však dlhodobo neudržateľné, najmä, ak je ten pedagóg napríklad školiteľom ich záverečnej práce.

Spomínali ste, že tieto rozhovory robíte iba so ženami. Prečo nie aj s mužmi?

Našu výzvu sme smerovali k mužom aj ženám, ale prihlásili sa nám iba ženy. Vysvetľujeme si to tým, že mužov od toho, aby hovorili o sexuálnom obťažovaní, blokujú rôzne spoločenské faktory a očakávania, akí by mali byť, čo by mali zniesť a čo by im malo alebo nemalo byť príjemné.

Aj výskumy zo zahraničia nám ukazujú, že pre mužov je ťažšie hovoriť o týchto skúsenostiach pre rodové stereotypy. Celkovo je však iba malé percento ľudí, ktorí sa so skúsenosťou so sexuálnym obťažovaním niekomu zveria – bez ohľadu na pohlavie. Vo výskume sme zistili, že iba 21 percent ľudí, ktorí obťažovanie zažili, sa niekomu zverili, najčastejšie blízkym a spolužiakom. A z toho len jedna tretina boli muži. Sexuálne obťažovanie teda zažívajú aj muži, ale zásadne ovplyvňuje najmä kvalitu života žien.

Vnímate nejaké špecifiká či rozdiely medzi prípadmi obťažovania na školách a v zamestnaní?

Áno, vo vysokoškolskom prostredí sa stretávame s takzvaným groomingom, ktorý pôvodne ako termín vznikol v oblasti sexuálneho násilia na deťoch. V prostredí zamestnania sa s ním nestretávame často, ale na vysokých školách už ide o zásadný problém, ktorý aktívne riešia napríklad viaceré vysoké školy v Česku.

O čo ide?

Ide o situáciu, v ktorej pedagóg alebo pedagogička, teda človek, ktorý je starší a hierarchicky vyššie, vytvára zámerne prostredie dôvery. Snaží sa so študentom alebo študentkou vytvoriť vzťah, ktorý je veľmi otvorený, dôverný a starostlivý. Výsledkom groomingu je však sexuálny záujem, nie starostlivosť.

Môže sa to začať veľmi nenápadne: pedagóg školí vašu záverečnú prácu a navrhne, aby ste si vymenili čísla. Mne ako pedagogičke už bliká pri takomto postupe červené svetlo, ale študent alebo študentka to tak vôbec nemusia vnímať. Majú pocit, že pedagógovi na nich záleží, že ho zaujíma ich práca, že sa s nimi chce stretávať mimo školy, pozýva ich na kávu, na obed. Pre mladých ľudí je v tomto štádiu veľmi ťažké uvedomiť si, že to nie je v poriadku, až kým to nie je veľmi vážne. V rozhovoroch sme sa viackrát stretli s tým, že to takto šlo čoraz ďalej, až kým už napokon vôbec nešlo o štúdium alebo prácu, ale o výsostne súkromný vzťah, v ktorom napríklad pedagóg študentke hovoril, aký je nešťastný v manželstve a ako dobre sa cíti v jej spoločnosti. Keď to chcela zastaviť, pedagóg ju začal vydierať.

Ako sa takýto prípad zväčša končí?

Pre mladých ľudí je veľmi ťažké vyjsť z tejto situácie bez toho, aby sa obviňovali. Často sa pýtajú sami seba: Prečo som mu dala svoje číslo, prečo som s ním išla na obed? Lenže v tej chvíli, keď sa to deje, si ťažko ako študent uvedomíte, o čo ide a že sa to môže končiť sexuálnym nátlakom.

Študenti a študentky sa aj o týchto skúsenostiach boja hovoriť, lebo majú pocit, že im nikto neuverí, obávajú sa, že sa to otočí proti nim, lebo pedagóg ich obviní, že mu predsa sami dali číslo a šli s ním na kávu.

Sú prípady, v ktorých obete o sebe navzájom nevedia a myslia si, že sa to deje iba im, ale sú aj prípady, keď je obťažovanie zo strany pedagóga priam verejným tajomstvom, o ktorom vie množstvo ľudí. Ako je možné, že sa to ani v takýchto prípadoch často nerieši?

Vztiahla by som to na prípad Larryho Nassara, lekára amerických gymnastiek. Doposiaľ ho zo sexuálneho násilia a obťažovania obvinilo viac ako 360 žien. Keď o tom prípade čítate, tak je neuveriteľne zarážajúce, koľko dospelých ľudí vedelo, že niečo nie je v poriadku, lebo mladé dievčatá rozprávali, ako sa ich dotýkal a čo im hovoril, ale nechávali si tieto informácie pre seba. Dôvodom, prečo to tak bolo, sa javí najmä to, že bol veľmi uznávaný a oceňovaný vo svojej práci. Ľuďom sa zdalo neuveriteľné, ako by mohol niekto, kto má takú prestíž, robiť niečo zlé. Bolo jednoduchšie uveriť, že tie 15-ročné dievčatá si vymýšľajú.

Ak by sme to vztiahli na školy, v ich prípade zohráva v riešení či neriešení prípadov sexuálneho obťažovania veľkú úlohu aj snaha udržať si dobrý imidž a prestíž, ktoré sú pre školu neraz dôležitejšie než individuálne utrpenie mladých ľudí. Ako argument som už viackrát počula vetu, že predsa riešia závažnejšie problémy, vzdelávajú budúcich právnikov, budúcich lekárov, tak prečo s nimi chceme riešiť nejaké sexuálne obťažovanie?

Čo zažívajú ľudia, ktorí na obťažovanie v prostredí školy upozornili, a škola to aj naozaj riešila?

Keďže tých prípadov je tak veľmi málo, viem povedať skôr to, ako sa cítili tí, ktorí problém nahlásili, a škola to neriešila. Viackrát som sa stretla s takzvaným konceptom inštitucionálnej zrady. Dochádza k nej vtedy, keď organizácia, ktorá sa má postarať o človeka a chrániť ho, svojím konaním, respektíve nekonaním situáciu ešte zhorší.

S týmto javom sa v prostredí vysokých škôl stretávame často, keď sa deje sexuálne obťažovanie. Študentky a študenti podajú sťažnosť, ale nedostanú žiadnu pozitívnu odozvu ani podporu. Vieme, že v takýchto prípadoch sú dôsledky na ich psychické a fyzické zdravie rovnaké, ako keď dôjde k interpersonálnej zrade, teda keď ich dôveru zradí človek, ktorému sa zveria, a on koná opačne, než si to situácia vyžaduje. Čiže napríklad ich začne obviňovať z celej situácie alebo situáciu začne zľahčovať, že sa nič vážne nestalo a treba to pretrpieť. Skúsenosť s univerzitou, ktorá sťažnosť ignoruje, je veľmi podobná.

Pre ľudí, ktorí zažili sexuálne obťažovanie, je mimoriadne dôležité, aby mali vo svojom okolí podporu. Je to veľmi stigmatizujúca téma a nie je zriedkavé, že na svoju adresu počúvajú obviňujúce argumenty alebo bagatelizáciu toho, čo zažili. Preto treba, aby tento človek mal vo svojom okolí aspoň niekoho, kto uzná, že to, čo zažil, nebolo v poriadku.

Čo by mali robiť školy, ak chcú k obťažovaniu pristupovať správne?

Kľúčové je vzdelávanie. Každá organizácia, ktorá chce aktívne riešiť obťažovanie a prijať zaň zodpovednosť, by mala začať vzdelávaním – lebo mnohí dodnes nepoznajú základné pojmy ani proces, ako situáciu riešiť. Potom by mala uvažovať o tom, ako má nastavený systém sťažností, či je funkčný a či o ňom všetci v organizácii dobre vedia. Môžete mať aj ten najlepší systém, ale ak o ňom dostatočne neinformujete, je zbytočný. Niektoré školy dnes zavádzajú aj kariérne a psychologické poradenské centrá, čo je takisto dobrá cesta. Mnohí ľudia sa potrebujú dôverne porozprávať, uistiť sa, či to, čo zažívajú, je v poriadku alebo nie je.

Hovorili sme najmä o pedagógoch, ale z vášho výskumu vyplynulo, že sexuálne obťažovanie na školách často prichádza aj zo strany rovesníkov. Čo to hovorí o našej spoločnosti – ani mladá generácia so skúsenosťou s #metoo nie je iná než tá staršia?

Často si ľudia myslia, že sexuálne obťažovanie sa deje od nejakej konkrétnej skupiny ľudí, ale to všetko sú stereotypy, predpoklady. Aj z výskumov vieme, že neexistuje žiaden jasný profil človeka, dokonca ani vekový, ktorý pácha sexuálne násilie. Rovnako sa nedá povedať ani to, že by napríklad staršia generácia bola voči sexuálnemu obťažovaniu tolerantnejšia.

To, čo sme zaznamenali u mladých ľudí v našom prieskume a čo považujem za znepokojivé, je, že rôzne prejavy sexuálne invazívneho konania sú súčasťou každodenného správania a nadväzovania kontaktov. Napríklad skúsenosti študentiek s tým, že im spolužiak posiela sexuálne explicitné materiály, sú veľmi bežné. To isté platí napríklad o opakovanom pozývaní na rande, aj keď žena jasne vysloví svoj nezáujem. Medzi mladými ľuďmi sú tieto prejavy správania normalizované.

Nie je takéto správanie normalizované aj preto, že na Slovensku máme pomerne málo verejne známych prípadov sexuálneho obťažovania, ktoré by mali nejaké dôsledky a ktoré by mohli korigovať aj spoločenské normy?

Je fakt, že len zriedkavo sa v našich médiách stretávame s tým, že niekto konkrétny zažil alebo páchal sexuálne obťažovanie, a to do veľkej miery ovplyvňuje naše predstavy o tom, aké bežné je sexuálne obťažovanie, ale aj o tom, že je zakázané zákonom.

Vidíme to aj vo výsledkoch mediálneho monitoringu Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ktorý zmapoval, ako sa na sexuálne obťažovanie pozerali slovenské médiá v roku 2020. Väčšina spravodajstva o incidentoch sexuálneho obťažovania prichádzala zo zahraničia a len menšia sa venovala slovenskému prostrediu. Spravodajstvo zo Slovenska sa však sexuálnemu obťažovaniu venovalo skôr všeobecne, bez pomenovania konkrétnych incidentov. Nechcem tým povedať, že si médiá nerobia dobre svoju prácu, iba to, aký skreslený obraz o sexuálnom obťažovaní to prináša. Nemôžeme sa tomu, samozrejme, čudovať. Málokto chce o svojej skúsenosti verejne hovoriť.

Vybavuje sa mi prípad, keď sa Maroš Kramár dotkol zadku maskérky. Čo si z neho slovenská spoločnosť odniesla?

Na úvod to poviem takto: To, čo sme videli na obrazovke televízie JOJ, nenaplnilo definíciu sexuálneho obťažovania, lebo osoba, ktorej sa to dialo, povedala, že jej to nebolo nepríjemné, a my to musíme rešpektovať. Sexuálne obťažovanie je obťažovaním vtedy, keď je to neželané a nepríjemné správanie.

Dôležité však bolo, že sa vôbec otvorila debata o tom, čo je sexuálne obťažovanie a ako sa človek môže brániť, zvlášť ak toto konanie prichádza od niekoho, kto má vysoký spoločenský status a je celebritou. To je téma, ktorá bola aj súčasťou #metoo – že ľudia sa môžu ocitnúť v podmienkach, ktoré prakticky nedovoľujú povedať, že niečo nie je v poriadku. Najmä ak sa boja o svoj príjem či o celú kariéru.

Maroš Kramár vtedy hovoril, že „je tu už dosť dlho na to, aby vedel, čo si môže a nemôže dovoliť“, ale čo muži, ktorí možno tiež roky mali spoločenský status, boli na čele firiem alebo katedier a nechceli nikomu vedome ublížiť, no dnes si nemôžu byť úplne istí, či by ich správanie obstálo aj v dnešných normách. Majú oprávnený pocit, že to voči nim nie je úplne fér?

Verím, že ľudia majú schopnosť meniť sa a že vždy existuje šanca reflektovať svoje správanie a pozrieť sa na to, či to, čo bolo pred tridsiatimi rokmi profesionálne správanie, môže byť za profesionálne správanie považované aj dnes. Vždy je šanca postaviť sa k tomu čelom – a predovšetkým aktívne riešiť sťažnosti, ktoré prichádzajú.

Lebo ak niekto dostane sťažnosť a reaguje na ňu spôsobom, že to sú nejaké nové veci, ktoré tu kedysi neboli, to nie je ospravedlnením. To isté platí pre organizácie, na ktoré sa zákon pozerá veľmi kriticky, ak odignorujú sťažnosť napríklad preto, lebo tam má niekto pocit, že sexuálne obťažovanie je len nejaký trend.

Ako veľmi sa posunuli hranice toho, čo bolo v minulosti akceptované a čo by už dnes neprešlo?

Vidíme to napríklad na výskumoch z 80. rokov, ktoré sa robili vo vysokoškolskom prostredí v Spojených štátoch v oblasti sexuálneho obťažovania. Medzera medzi tým, čo študenti zažívali a čo dokázali pomenovať ako sexuálne obťažovanie, bola obrovská, a to napriek tomu, že šlo o situácie, ktoré túto definíciu napĺňali, ako napríklad sexuálny nátlak či neželané sexuálne vtipy. Pred štyridsiatimi rokmi teda sexuálne obťažovanie tiež zažívali, ale sami ho tak nepomenovali. V našom výskume sa ukázalo, že táto medzera sa dnes veľmi zúžila a študenti majú značné scitlivenie v oblasti obťažovania, najmä zo strany pedagógov. Zvyšuje sa aj celková spoločenská citlivosť na to, čo je obťažovanie a čo ním nie je.

Smeruje to všetko k nastaveniu nových spoločenských noriem, v ktorých sa nám bude lepšie žiť?

Myslím, že sa to mení a že sme citlivejší. V rámci výskumu som sa venovala aj rozboru diskusií na sociálnych sieťach pod článkami o prípade Maroša Kramára, ktorý sme spomínali. A bola som príjemne prekvapená, ako často som sa stretávala s argumentmi a príspevkami, ktoré sa nepozerali na to, či je sexuálne obťažovanie problém alebo nie, ale aj na to, prečo je také správanie problematické a prečo majú niektorí ľudia komplikovanú pozíciu, aby to riešili.

Myslím, že #metoo viedlo jednak k zvýšeniu povedomia o sexuálnom obťažovaní, ale jednak k tomu, že to nie je iba problém zopár „zlých jabĺk“, ale veľkú úlohu na zvyšovaní povedomia máme všetci – ako členovia organizácií, inštitúcií, ako členovia komunít, v ktorých žijeme.

Nemusí to nevyhnutne viesť k tomu, že na Slovensku budeme mať viac žalôb týkajúcich sa sexuálneho obťažovania, ale zdá sa mi, že sme sa už dokázali posunúť od toho, že sa to vôbec deje a dokonca často, čo preukázal aj prieskum európskej agentúry pre základné práva, z ktorého vyplýva, že na Slovensku zažije sexuálne obťažovanie každá druhá žena od 15 rokov. Dúfam, že teraz už budeme hovoriť viac o tom, ako máme nastavené zákony a ako k riešeniu prípadov pristupujú inštitúcie.

Veronika Valkovičová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Veronika Valkovičová

(1990)

je výskumníčka a pedagogička v oblasti verejných politík a sociálnych hnutí na Univerzite Komenského a na Slovenskej akadémii vied. Doktorát získala v spojenom doktorandskom programe na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského a na Fakulte sociálnych vied Univerzity v Antverpách. V Národnom projekte Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie na Inštitúte pre výskum práce a rodiny sa venovala oblasti sexuálneho obťažovania v akademickom prostredí a v zamestnaní.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Sexuálne zneužívanie

Slovensko

Teraz najčítanejšie