Denník N

Zápisky otca: Môj prvý mesiac na otcovskej – je to makačka

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Vladimír Čabák má 28 rokov a s 1,5-ročným synom Vilom je od septembra na rodičovskej dovolenke. Prežili sme s ním prvý mesiac, keď si zvykal na to, že nechodí ráno do práce, ale musí sa od rána venovať synovi.

Od začiatku sa ho všetci pýtali, prečo chce so synom ostať doma, hnevali ho otázky, či sa mu nechce pracovať. „Chcel som ísť na otcovskú dovolenku. Chcel som s ním byť v takom čase, keď ma naozaj potrebuje a dáva mi najavo, že ma má rád a že ho môžem niečo naučiť. A nie v pätnástich, keď už ma bude mať v paži,“ hovorí Vlado, ktorý predtým, ako ostal doma, pracoval v Nadácii otvorenej spoločnosti.

Aj počas otcovskej im pomáha s niektorými projektmi. Na otcovskej plánuje ostať sedem mesiacov. „Často počúvam, že veľa otcov pracuje do ôsmej alebo do deviatej večer, lebo chcú zabezpečiť rodinu, a s deťmi budú tráviť čas neskôr. Vtedy už však dieťa vôbec nemusí mať o tohto rodiča záujem,“ dodáva.

Chcel by mať viac detí, jedno je podľa neho málo.

1. týždeň

Pre Vila to bola väčšia zmena ako pre mňa. Nie je totiž s mamou, na ktorú je zvyknutý. Ráno sa mu chce vždy plakať, keď mama odchádza do práce, takže sa ho snažím zabaviť pohľadom na autá, holuby alebo knihou. Vždy zaberú holuby.

Aj pre moju ženu Katku to bola veľká zmena. Na začiatku si nevedela predstaviť, že by mala byť rok a pol doma s dieťaťom. Teraz ju však trocha mrzelo, že už musí ísť do práce, a hovorili sme aj o tom, že by si materskú možno predĺžila. Závidí mi, že môžem byť s Vilom.

Veľa ľudí sa pýtalo, prečo chcem ísť na otcovskú a či sú v tom peniaze. Peniaze neboli hlavný dôvod, hoci manželka zarába viac. Ale pokojne by sme dokázali žiť aj z mojich peňazí.

Zatiaľ to zvládame, aj keď občas neviem, prečo Vilo plače: musím vtedy skúsiť, či nie je hladný, smädný, či mu nie je teplo. Niečo z toho to vždy bude.

Jediné, čo dokáže pri starostlivosti o dieťa iba žena, je dojčiť. A v mojom prípade aj variť. Navarím si tak nanajvýš pre seba, ale jednoduché jedlá, ako zaliať kašu, zvládnem. Ak je Vilo hladný a nechce nič, čo máme, ideme do reštaurácie a objednám mu slepačiu alebo zeleninovú polievku. Nakŕmiť dieťa, keď už má 1,5 roka, nie je také ťažké, ako keď má štyri alebo päť mesiacov, keď ich matky musia postupne učiť na nové jedlá. Vilo po chvíli zistil, že mu síce neviem dať mlieko, ale inak to so mnou nie je až také zlé. Myslím, že ponorka ešte len príde.

Nemám v podstate s ničím problém, prebaľoval som ho už od pôrodnice, viem ho okúpať aj nakŕmiť. Špeciálne som sa na otcovskú nepripravoval, ani knihy o deťoch som veľmi nečítal. Stále sa na to chystám. Zatiaľ sa stretávam s novými ľuďmi. Či už na preliezačkách, alebo inde. Baví ma počúvať mamičkovské reči. Ale zatiaľ sa mi nestalo, že by ma niekto napomenul. Kamarátovi sa pravidelne stávalo, že mu hovorili, nech syna viac oblečie alebo lepšie obuje.

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

2. týždeň

Vilo rád vstáva skoro – o šiestej či siedmej. Ja som iný, skôr ponocujem a ráno si dlhšie pospím. Vilo aj ponocuje, a ráno skoro vstáva. V noci to ešte rieši manželka Katka, sem-tam ešte dojčí.

Našli sme spôsob, ako vyriešiť odchádzanie Katky do práce. Pozeráme sa na holuby oproti na streche. Má rád aj kosačky, traktory a knižky. A zbožňuje metly. V kaviarni schytí nejaký portviš a behá s ním po miestnosti. Fascinujú ho aj kladivá a motyky. Má rád, keď môže v aute sedieť na mieste vodiča a tváriť sa, že šoféruje.

Vilo ma už vníma inak. Predtým kričal len mama-mama-mama, teraz je to už rovnocennejšie. Volá ma tato. Často to znie ako traktor, (tie ho fascinujú), takže sa občas musím poobzerať, či niekde okolo nie je aj ten.

Ešte ma to baví, ale boli už aj kritické chvíľky, keď som si myslel, že ho roztrhnem. Krízové je, keď som nevyspatý ja aj on. Keď v takejto situácii odchádzala manželka, malý plakal za ňou, tak sme sa hrali, a potom som chcel, aby sme si ľahli. Vôbec sa mu nechcelo a riešil to tak, že čo chytil do ruky, tým ma mlátil. Tak som ho vzal von a tam zaspal. On si pospal, ja nie. Vtedy som si vravel, že je to strašný trest.

Ešte nemám dobrý časový manažment, neviem, kedy zaspí. Keď zaspí na ihrisku a ja sa ponáhľam domov, že ho uložím do postele, tak tesne predtým, ako prídeme domov, sa zobudí. Takže s ním nechodím poobede spať, ale chodil by som.

Musím si už dávať pozor na nadávky, Vilo všetko opakuje. Raz som sa pozabudol, a hneď to začal opakovať. Nezainteresovaný by mu ešte nerozumel, ale ja som vedel, čo hovorí.

Viac si všímam aj nové problémy – napríklad prebaľovacie pulty. V mnohých reštauráciách vôbec nie sú, a ak áno, tak na dámskych toaletách, nie v spoločných priestoroch. Prekvapilo ma aj to, že nie všade sú detské stoličky, a ak ich aj majú, veľmi sa o ne nestarajú a často vyzerajú hnusne. Všímam si viac aj chodníky a chýbajúce nájazdové hrany – je to des.

3. týždeň

Začínam pociťovať stereotyp – stretávam sa s tými istými, asi piatimi ľuďmi. Najhoršie je, že nemôžem robiť to, čo sa mi chce. Ale to asi zažíva každý, kto je za niekoho zodpovedný. Ani na záchod nemôžeš ísť, keď chceš.

Snažím sa chodiť niekam aj s kamarátmi, ktorí nemajú deti, aby som nebol len s ľuďmi v mojej bubline. Pomáha mi, že idem na pol dňa do práce, večer niekedy hrávam v klube, mám skúšky s kapelou. To je moja výhoda oproti matkám, ktoré majú menšie deti.

Myslel som si, že na otcovskej dovolenke budem premýšľať aj nad prácou, ale nedá sa to. Premýšľam hlavne nad tým, aby sa mu niečo nestalo. Vyhodnocovanie aktuálnej situácie, či treba vstať a rýchlo zasiahnuť alebo nie, mi zaberá asi 90 percent nášho spoločného času.

Teraz rozmýšľam nad výletmi a tým, čo budeme robiť, keď bude škaredé počasie, nechcem s Vilom chodiť po nákupných centrách. Mne by to doma vyhovovalo, ak by sa zahral sám a ja by som si mohol robiť svoje veci. Ale zatiaľ to tak nie je. Je ešte malý, tak nemôže stavať ani lego, ktoré by mňa bavilo. Má však  rád knižky, tak máme veľa kníh a čítame si ich. Pomenováva zvieratá a veci. Tým zabijeme veľa času, len si stále prechádzame tie isté knihy.

Hráva sa s mojimi cédečkami a dévedečkami. Odbaľuje ich, vyťahuje, chce si ich púšťať. Stále hrá na mojej elektrickej gitare. Príde k nej, pootáča všetkými gombíkmi, zahrá a ide ďalej. Keď má v rukách dve paličky, na všetko bubnuje. Aj rytmus vie udržať. Možno niečo podedil.

Hudobných nástrojov má dosť. Má svoju flautu, xylofón aj tamburínu. Ale tú si už prerazil. Keď ideme k susedovi, tak mu vždy rozladí nastavenie zosilňovača.

Trochu sa zmenil aj vzťah k manželke Katke. Vilo ju najskôr stále hľadal a pýtal sa na ňu, teraz sa Katka sťažuje, že si ju nevšíma. Je jej to ľúto, lebo s ním trávila čas najmä vtedy, keď ju ešte poriadne ani nevnímal. A teraz som už do toho zasiahol ja. Ale myslím si, že to máme vyvážené, keď môže, príde domov čo najskôr a s radosťou jej ho odovzdám, nech sa s ním hrá. Vilo ešte plače, keď Katka odchádza do práce. Stále ho dojčí, takže keď príde domov, Vilo povie: „Mama papať, tata pápá.

Začal som menej jesť. Tak sa teším, že ho nakŕmim, že aj zabudnem, že sa mám najesť aj ja. Variť som stále nezačal.

Dôležitá poznámka: Vilo nemá rád nič, čo je červené. Ak je niečo červené, tak to nezje. Nemá rád papriku a väčšinu zdravých vecí. Zlom nastal vtedy, keď sme mu dali kúsok čokoládového koláča a slaný praclík. Zdá sa, že mu to veľmi chutí. Ovocie doňho dostaneme ťažšie. Ak mu dáme jahodu, tak sa mu páči, ale nezje ju. Mrkvu aj jablko má však rád. A veľmi si pochutná na prílohách: ryži a zemiakoch.

Pri uspávaní naňho platia vianočné pesničky, napríklad Tichá noc.

Nočník zatiaľ neriešime. Už by sme aj mali. Myslel som si, že to stihneme, kým s ním ostanem sám. Často trávime spolu čas v kaviarni, ešte z letnej dovolenky má aj vlastné spojenie: káva-pivo-tato.

Sú veci, ktoré odmietam: rodičovský plurál a zdrobneniny – No čo, ideme papinkať? Na druhej strane je pravda, že Vilo tomu lepšie rozumie. Keď sa ho opýtam, čo chce jesť, tak len pozerá, čo chcem.

Kvôli Vilovi som prestal aj fajčiť. Keď bola Katka tehotná, tak sa mi to úplne nepodarilo, ale keď sa narodil, začal som to obmedzovať. Predtým som fajčil jednu škatuľku denne.

S mamičkami a babičkami som sa zatiaľ do konfliktu nedostal. Zistil som, že radšej chodím sám. Niekedy sa mi s nikým nechce baviť. A niekedy sa to ani nedá – držať myšlienku a naháňať ho po parku. Veľmi ma štve, že sa materská nevolá otcovská. Keď začnem písať blog, toto bude prvá téma.

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

4. týždeň

Je to makačka. Som unavený a ani neviem z čoho. Aj mi tá socializácia trocha chýba, ale nechce sa mi nikam ísť.

Za mesiac sa asi najviac zmenil náš vzájomný vzťah. Už ma berie ako plnohodnotného rodiča, ktorý ho vie aj nakŕmiť. Nie nadojčiť, ale nakŕmiť. Keď sa niečo stane, už nekričí len mama-mama, ale aj tato. Keď zaspáva, chce aj tata.

Kamarát si zo mňa občas robí srandu. Ak niekam ideme s jeho ženou, ktorá je na materskej s deťmi, tak nás pozdraví ako čaute, matky, čo ste dnes robili. Ale zoženštený sa necítim byť. Moja rodina sa mi neposmieva, oni práveže vítajú, že som s ním viac. Ostatné matky sa tiež tvária skôr nadšene.

Aj po mesiaci by som otcovskú odporúčal, ale nedá sa do toho nútiť. Ale či nám moja otcovská s manželkou zlepšila vzťah? Nemyslím, že sa tým niečo zmenilo. Možno som zmenil názor na matky na materskej. Nerozprávajú sa vždy len o deťoch, ale na ihriskách preberú aj biznis a normálne veci.

Čokoľvek robiť s Vilom na počítači je ťažké, lebo príde a začne všetko šťukať. Ak mám šťastie, tak mi len vypne program, ak nemám šťastie, vymaže mi všetko, čo som dovtedy urobil.

Ale nevymenil by som to.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie