Reportér Českého rozhlasu: Viac než ruské bombardovanie ma desili mlčiaci ľudia hľadiaci do steny
Spravodajca Českého rozhlasu Martin Dorazín zažil vojnu na Ukrajine od jej samotného začiatku. Teraz sa na pár dní vrátil, ale už o dva týždne plánuje cestu späť.
Sirény počuje dodnes, hoci je momentálne vo Varšave a tam sa žiadne neozývajú.
V rozhovore vraví aj o tom, ako psychicky zvláda pohľad na trpiacich Ukrajincov, prečo ho mlčiaci ľudia desia viac ako samotné bombardovanie a v čom ho sklamali bývalé ruské spolužiačky.
S akými pocitmi ste opúšťali Ukrajinu, kde ste boli od začiatku vojny?
Bol som tam s fotografkou Ivou Zímovou od druhej polovice januára, pretože sme tušili, že sa k niečomu schyľuje. Nikto si však asi nedokázal predstaviť, aké hrozné to nakoniec bude. A to sme možno ešte len na začiatku.
Nevieme, aké sú ďalšie plány Putina a tej kremeľskej bandy. Ale podľa toho, čo teraz hovoril na kozmodróme s Lukašenkom, v tom nemieni prestať. Čiže sme odišli v prvej tretine celej vojny, ak to pôjde dobre. A keď to pôjde zle, sme ešte len na začiatku celej hrôzy. Odchádzal som odtiaľ s pocitom, že sa budem musieť rýchlo vrátiť. Ale už sa to tam nedalo tak dlho ťahať. Je to veľmi vyčerpávajúce.
Fyzicky aj psychicky?
Fyzicky ani nie. Keď človek nelezie rovno na východ alebo do Charkiva, kde je ostreľovanie, nie je úplne bezprostredne ohrozený. Aj keď je pravda, že na Ukrajine nie je bezpečné miesto nikde. Lieta to tam všade a môže sa stať čokoľvek od východu na západ a od severu na juh. Od Odesy po Černihiv.
S Ivou sme sa jednoducho zhodli, že už potrebujeme prestávku. A v práci odo mňa už tiež chceli, aby som odišiel, ale ja som mal stále pocit, že tam človek musí zostať, pretože tie udalosti sú vo vývoji a vyvíjali sa k horšiemu či skôr k najhoršiemu scenáru.
Vedeli sme, že sa bude meniť ruská stratégia, a chceli sme počkať, akým spôsobom to Putin zmení. Cesta domov bola tiež dosť strastiplná a dlhá, pretože hovoríme o krajine vo vojnovom stave.
Hovorila som si – a možno sa pletiem –, že keď človek odchádza z oblasti, kde sa dejú také zverstvá, má pocit akejsi zrady, že má kam odísť a kde žiť, kde bývať a za kým ísť. Mali ste nejaké také výčitky svedomia?
Áno. Boli sme dlho na jednom mieste, v Dnipre, bývalom Dnepropetrovsku, kde sme sa s ľuďmi v hoteli zžili.
Utečenci sa striedali, ale niektorí tam zostávali, nemohli nikam odísť. Boli to starostovia dedín či mestečiek, ľudia, ktorí sa starali o dodávky elektriny, vody a plynu, neustále jazdili tam a späť. Jeden deň odpočívali, na druhý vyrazili, priviezli utečencov a zase späť odvážali nejakú pomoc. Každý druhý deň riskovali vlastný život.
S týmito ľuďmi sme sa tam spoločne báli, pretože útoky sú tam v podstate nepretržite. Dnipro je jedným z hlavných cieľov Ruska.
V tejto hrôze sa nám podarilo vytvoriť rodinnú atmosféru, strach ľudí nesmierne zbližuje. A je ťažké ich opúšťať, pri našom odchode naozaj plakali, hlavne tie ženy. Všetci si mysleli, že nastane niečo horšie, podozrievali nás dokonca, že máme iné informácie ako oni.
Je pravda, že hneď po našom odchode sa tam začalo ťažké ostreľovanie letiska a situácia sa rapídne zhoršila. Odchádzal som s pocitom, že ich skutočne opúšťam, aj keď bolo jasné, že im svojou prítomnosťou nijako nepomôžem.
Oni mi však niekoľkokrát hovorili, že sa s nami neboja. Že majú lepší pocit a že sa cítia bezpečnejšie, keď sme tam s nimi. A že keď odídeme, bude to pre nich psychicky náročné.
Odchod pre vás teda musel byť ťažký. A keď potom Rusi zaútočili na letisko, asi ste si pripadali o to horšie, pretože si mohli v tej chvíli hovoriť, že ste vedeli naozaj niečo viac.
To mi hneď napadlo. Ako v každej vojne je tam špiónománia a
