Keď som v marci 2011 išiel ako reportér po cunami a po Fukušime na zdevastované pobrežie Japonska, noc pred odletom som priam zhltol postapokalyptické sci-fi Cormaca McCarthyho Cesta (2006). To preto, aby som naďalej nepodliehal ilúzii, že fikcia je desivejšia ako realita.
História sa teraz môže opakovať.
Tak ako sa na začiatku Rusko prepočítalo v odhade schopností Ukrajiny brániť sa, tak sa dnes Ukrajina – a s ňou podstatná časť sveta – môže mýliť v odhade schopností Ruska naďalej a ešte silnejšie útočiť. Napriek statočnému a sofistikovanému odporu „papierovo“ výrazne slabšej Ukrajiny, napriek doterajšiemu priam katastrofálnemu výkonu ruských síl na bojiskách a obrovským stratám na životoch a technike, napriek krížniku Moskva, ktorý šiel ku dnu, nič nenasvedčuje tomu, že by Rusi nadobro uviazli.
Vojna po necelých dvoch mesiacoch od vypuknutia, čo je čas jej trvania, ktorý iba málokto na začiatku predpokladal, ukazuje aj podstatný sémantický rozdiel medzi slovesami „nemôže“ a „nesmie“. Každé z nich znamená úplné iný druh motivácie a odhodlania.
Agresor Putin z definície povahy svojho vládnutia nemôže ťaženie skončiť skôr, než občanom Ruska „predá“ pocit víťazstva. Akéhokoľvek. Nemôže prehrať, či už pôjde o minimálny, alebo maximálny variant.
Ten prvý predstavuje Donbas v dnešných hraniciach samozvaných republík, prepojený pozemne cez Mariupol s Krymom. No a ten druhý variant zodpovedá ovládnutiu celého Donbasu a juhu. Teda úplné odrezanie Ukrajiny od oboch morí, Azovského aj Čierneho, k tomu dobytie Odesy a prepojenie so separatistickým Podnesterskom v Moldavsku. (Tretiu možnosť, ovládnutie ešte väčšieho územia, nebodaj celej Ukrajiny, či dokonca expanziu ďalej do Európy, neradno ani spomínať.)
Komentátor The Washington Post Fareed Zakaria píše o pochmúrnej vízii premeny Ukrajiny na neživotaschopný vazalský štát. K tomu by došlo v prípade naplnenia maximálneho variantu (on hovorí o pláne B, teda ovládnutí juhu, po zlyhaní ruského plánu A na severe). Ako Zakaria dodáva, to sa nesmie stať a Ukrajinci urputne bojujú, aby tomu zabránili.
Každým ďalším dňom tejto vojny je pritom jasnejšie, že Putin nemá nijaké limity správania ani zábrany. Netreba sa hrať na psychoterapeuta, aby sme pochopili, že ho tak rýchlo nezlomia ani tvrdé sankcie, nehovoriac o prehratých konvenčných bitkách. Naopak, ako pes zahnaný do kúta je odhodlaný zúrivo nasadiť svoj posledný tromf – zbrane hromadného ničenia.
Napokon, presne to Moskva posledné dni naznačuje. A doteraz vždy povedala, čo urobí, len bolo treba lepšie počúvať.
Na druhej strane, Ukrajina vojnu prehrať nesmie. Neznamenalo by to nič menej ako jej zánik. Zánik štátu, v najtragickejšom prípade aj zánik národa. Napriek kataklizme Mariupola, tu a teraz, prezident Zelenskyj naďalej deklaruje, že neurobia voči agresorovi žiadne územné ústupky. Ak k tomu pripočítame čoraz väčšie odhodlanie (doteraz v tejto otázke váhajúceho) Západu dodávať Kyjivu tanky a iné ťažké zbrane, vyzerá to na pekne dlhú vojnu.
Bývalý najvyšší veliteľ spojeneckých síl NATO James Stavridis nalieha na agresívnejšiu reakciu Západu na všetkých frontoch. Dajte Ukrajine bojové lietadlá, systémy protivzdušnej obrany, rakety na potopenie ruských lodí, napísal na Twitteri.
Toto všetko – predpoklad dlhej vojny – platí pritom iba do chvíle, keď Putin v zúfalstve z toho, že boje nenapredujú podľa jeho predstáv, nasadí taktické alebo nebodaj strategické jadrové zbrane. Čo bude potom, nevie nikto na tejto zemeguli. Najpresnejšie sa k tomu možno priblížil vo svojej knihe spomínaný McCarthy.
Ešte k tej otázke z titulku: vidíte tu v takom prípade niekoho, kto vyhrá?
Aby sme však neskončili celkom pochmúrne, je tu aj teoretická možnosť, že Putin dostane stratégiu úniku a minimálne zisky „predá“ doma ako víťazstvo potrebné na ukončenie vojny.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
Andrej Bán




























