Denník N

Chcete prežiť? Vezmite si za ženu pumpárovu dcéru

Foto – TASR
Foto – TASR

Pred tromi rokmi napísal do Dobrého anjela mladý muž. Jeho otec, keď umieral, prosil, aby ľudia nenosili na pohreb kytice, ale dali peniaze. Syn má zabezpečiť, aby sa tie peniaze dostali k nejakému dieťaťu, onkologickému pacientovi. I tak sa stalo.

Dôvod? „Chorý otec cestovával do nemocnice sanitkou. Cestovalo s ním aj malé holohlavé dievčatko. Tie cesty boli veľmi útrapné a otcovi bolo dievčatka ľúto. Chcel, aby, až zomrie, aspoň jedno dieťa vďaka tomu mohlo cestovať za prežitím v lepších podmienkach. Autom.“

Stovky kilometrov

Nechcem strašiť, ale ak sa vám stane, že ťažko ochoriete vy alebo váš blízky, nedajbože dieťa, povedzme na rakovinu, neznamená to, že musíte zomrieť. Ak ide o rakovinu, je v súčasnosti dokonca pravdepodobnejšie, že prežijete.

Musíte sa však podrobiť liečbe, ktorej súčasťou takmer isto budú stovky a tisícky precestovaných kilometrov. A na to potrebujete peniaze, ktoré, aj keď nebudete mať, od štátu čakať nemôžete.

Onkologicky chorý pacient navštívi lekára alebo zdravotníka v priemere päťkrát za mesiac. Dieťa s rakovinou navštevuje  päť odborných ambulancií, dospelý tri. Okrem onkológa je to očný lekár, neurológ, ortopéd, napríklad aj gynekológ, urológ aj psychiater. A k tomu cesty k lekárovi pre akútne stavy a večné kontroly. A to všetko nie pár mesiacov, ale roky.

1

V ankete medzi 723 rodinami, o ktoré sa stará aj Dobrý anjel, odpovedali rodiny aj na otázky o ceste za lekárom. Priemerná vzdialenosť onkológa od dieťaťa je 118 kilometrov, od dospelého 57 kilometrov. Rozdiel je spôsobený tým, že detské onkológie sú na Slovensku len tri (v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach), dospelí majú možností liečenia viac.

Niektorí za ním cestujú aj štyristo kilometrov, čiže cez celú republiku, a pravidelne. Ak ste na pobyte v nemocnici mesiac-dva, neuvidíte sa s manželom, otcom, bratom, so sestrou. A oni neuvidia vás.

2

Matúšovi diagnostikovali leukémiu v deň, keď sa mu narodila sestra. Otec s ním odišiel do sto kilometrov vzdialenej nemocnice. Matka nevidela takmer dva mesiace svojho syna a otec svoju čerstvo narodenú dcéru.

Priemerná rodina podľa ankety najazdí mesačne 600 kilometrov. Je niekoľko rodín, ktoré precestujú viac ako dvetisíc kilometrov za mesiac. Našli sme až päť rodín, ktoré za posledné dva mesiace prejazdili viac ako 6-tisíc kilometrov, čo je vzdialenosť medzi Bratislavou a New Yorkom.

314-ročný Paťo je z východu a cestuje do Banskej Bystrice, Bratislavy aj do Viedne. Aj v priebehu jedného týždňa. Denis zo Skalice zase cestuje denne na ožarovanie sto kilometrov, pretože pre jeho psychiku je cesta domov veľmi dôležitá.

Typické mesačné náklady na benzín pre cesty za lekárom sa tak v rodinách onkologických pacientov hýbu medzi 30 až 200 eurami.

Cestoval by som, ale niet za čo

Príjem takýchto rodín je veľmi nízky, pretože jeden rodič nepracuje a poberá (ak sa dočká) malú dávku od štátu (invalidnú alebo opatrovateľskú).

Celkový príjem 42 percent rodín z nášho zisťovania je menej ako 500 eur, respektíve 80 percent rodín má mesačný príjem menej ako 800 EUR. Rodina má v priemere štyroch členov, každá štvrtá rodina má len jedného rodiča.

4

Ešte raz: Predstavte si, že štyria ľudia žijú spolu z maximálne 500 eur mesačne –  bývajú, jedia, študujú, rastú, obliekajú sa. Do toho diéty, vitamíny, maste, kvapky. A zaplatiť musia aj cestovanie.

Len pre pochopenie, ako môžu tieto rodiny vnímať súčasné medicínske kauzy: Z koncoročnej odmeny bývalého šéfa Všeobecnej zdravotnej poisťovne Marcela Foraia by sme dokázali takejto rodine zdvojnásobiť príjem na tri a pol roka.

Čo na to štát

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny poskytuje príspevok na pohonné hmoty 33 eur mesačne, ten však nie je určený na cestovanie za liečbou. Argumentácia na zamietnutie môže znieť aj: „Dokážete dvihnúť nohu do autobusu.“ V lepšom prípade: „Použite prepravu sanitkou.“

Áno, za liečbou sa dá cestovať sanitkou, ktorú ponúka ministerstvo zdravotníctva. To mu slúži ku cti, ale sanitka pre týchto ľudí naozaj nie je vhodná. Tu sú tri základné dôvody nevhodnosti, ktoré pacienti uviedli a s ktorými sa podľa skúseností z Dobrého anjela dá súhlasiť:

Prepravuje naraz veľa pacientov s rôznymi ochoreniami. Onkologický pacient, aj dieťa, tak neraz s nulovou imunitou zasadne medzi kašľajúceho starčeka a smrkajúcu paniu.

Cesta trvá aj niekoľko hodín, keďže sa pacienti zbierajú po mestách a dedinách a aj rôzne vystupujú (ledva žijete a 100 km môžete precestovať za štyri hodiny),

na sanitku sa čaká aj niekoľko hodín, napríklad v nemocnici na chodbe. Alebo od piatej ráno doma v kuchyni.

A to si k tomu ešte započítajme, že je vnútri sanitky neraz nedýchateľne a onkologický pacient má čo robiť, aby sa nepozvracal aj na čerstvom vzduchu.

Dá sa niečo zmeniť?

Viaceré skupiny ľudí (nejde len o onkologických pacientov) sa obracali na ministerstvo sociálnych vecí, aby pouvažovali, ako zmeniť túto sociálnu politiku, pretože pre nich je cesta za prežitím neraz to najzložitejšie počas liečby. Zatiaľ bezúspešne. A tak sa aj preto až 87 percent rodín zadlží.

5

Pre lepšiu predstavu hovoríme o rodinách s nezaopatrenými deťmi, ktoré pre šetrenie na liečbu a cestu veľmi pravdepodobne nemôžu chodiť na krúžky, či na lepšie školy.

20-ročný Matej ako dobrý žiak mal ambície, že pomedzi dvíhanie chorej mamy, keď odpadne, stihne študovať vysokú školu. Dnes už vykladá tovar do regálov, aby bolo na chlieb a cestovanie.

Záver

Nemyslím si, že štát má prispievať úplne na všetko. Ale keď je systém nastavený zle, tak na to treba poukázať. Počet najazdených kilometrov by sa dal znížiť pri dobre fungujúcom zdravotníctve, v ktorom by sme netrpeli nedostatkom odborníkov a nedostatkom kvalitných prístrojov. Okrem toho, ak sa dokáže týmto rodinám na príspevok 130 eur mesačne poskladať 168-tisíc ľudí v Dobrom anjelovi, tak by sa im mohlo nájsť 33 eur v rozpočte.

Ak by sa tie peniaze v rozpočte našli, my by sme radi oželeli takéto úprimné, no zúfalé poďakovania, ako je toto: „Dobrý deň, ste jediná inštitúcia v tomto štáte, ktorá sa na mňa a moje deti nevykašľala v tých najťažších chvíľach, keď som razom prišla o zdravie aj príjem. Po ukončení práceneschopnosti som ostala s dcérkou s príjmom 23 eur, čo sú rodinné prídavky na dieťa!! Po zdĺhavých peripetiách, ktoré skončili až na súde, mi priznali konečne 126 eur čiastočný invalidný dôchodok. Neviem slovom opísať, ako nesmierne si cením túto jedinú pomoc, ktorá sa mi v tomto štáte dostala! Stokrát ďakujem!!! 

Slovensko

Teraz najčítanejšie