Behanie v takej výške? Bolesť hlavy aj zlý spánok. Našťastie som nedopadol ako Švajčiar, ktorý si nedal pozor
V Itene je to mix Keňanov – tých, ktorí sa z chudoby už vďaka behu dostali, a tých, ktorí v to dúfajú. Medzi nimi zazriete aj Európanov ako ja, ktorí prídu trénovať do prostredia s vysokou nadmorskou výškou.
Čítate štvrtú časť seriálu Behanie v Keni.
Prvý zahraničný bežec, ktorý sa mi v Keni prihovoril, bol mladý Švajčiar. Osobné rekordy mal podobné ako ja, a zrejme preto som si jeho meno nezapamätal. Skrátka, európsky podpriemer.
Nie je to nič chvályhodné, ak som mu nevenoval dostatočnú pozornosť len preto, že nemá také dobré čísla. Prostredie v Itene však zvádza k podobnému prístupu. Takmer každý rozhovor sa začína otázkou na maratónsky či polmaratónsky osobný rekord a jeho hodnota potom určuje smerovanie a často aj zapamätateľnosť rozhovoru. Ten so Švajčiarom mi však zostal v pamäti napriek nevýrazným osobákom.
Mladý bežec prišiel do Kene na niekoľko týždňov, no v čase, keď sme sa stretli, už vedel, že svoj časový plán nedodrží. O pár dní ho čakal predčasný odchod, sklamane sklopil hlavu a priznal: „Cítim sa úplne prázdny, vychudnutý a dehydrovaný. Vraciam sa domov.“ Dodal, že ho unavili nadmorská výška, ťažké tréningy aj limitované stravovanie.
Súcitne, no zároveň pravdivo som ho upokojil, že tiež prvé dni nezvládam dobre. Zhodli sme sa, že nie je prvý ani posledný, kto náročné kenské prostredie nezvládol, a rozlúčili sa s prianím zdravia a hlavne trpezlivosti. Bude ju potrebovať, plnohodnotný návrat môže pri podobných problémoch trvať aj niekoľko mesiacov.
Seriál Behanie v Keni:
Už publikované:
- ako som sa v prvých dňoch čudoval, na čom Keňania behajú;
- o írskom misionárovi, ktorý objavil kenský beh;
- o tom, ako kenskí bežci nepoznajú svoj vek.
V nasledujúcich týždňoch:
- čo si o vlastnej bežeckej nadvláde myslia Keňania a čo o nej hovorí veda;
- o americkom expertovi, ktorý si vytvoril bežeckú skupinu a vyvracia mýty o Keňanoch;
- ako som hľadal Kipchogeho a čo o ňom hovoria susedia;
- rozhovor s Patrickom Sangom, trénerom Eliuda Kipchogeho, najlepšieho maratónca histórie;
- že s lepším tréningom a bez korupcie by Keňania mohli byť ešte dominantnejší;
- ako mi mesiac v Keni pomohol bežecky, čo ma naučil a ako sa mi zmenil krvný obraz.
Obava z malárie
Príbeh švajčiarskeho bežca stelesňoval to, čoho som sa v Keni po športovej stránke najviac obával. Vysoká nadmorská výška vie byť užitočný sluha, ale aj zlý pán, ak ju športovec nemá pod kontrolou.
Podcenenie aklimatizácie bez pozvoľného stupňovania tréningovej intenzity môže ľahko viesť k pretrénovaniu a dlhodobej únave. Namiesto očakávaného nárastu počtu červených krviniek, a teda aj lepšej vytrvalosti, tak prináša stagnáciu, v najhoršom prípade aj komplikované zdravotné problémy a zásadný výkonnostný úpadok.
Moja obava vychádzala aj z toho, že som v podobnej výške nikdy netrénoval. Jediným „vysokohorským” sústredením boli pobyty na Štrbskom plese a v Juhoafrickej republike, v oboch prípadoch sa však nadmorská výška 1300 metrov s Itenom a 2400 výškovými metrami nedá porovnávať. A rozdiel som cítil od prvého dňa.
Bolesť hlavy a celková únava v prvých dňoch by sa dali
