Denník N

Black Hawk: dobrá výnimka zo zlých pravidiel

Black Hawk pri doplňovaní paliva vo vzduchu. Foto - TASR
Black Hawk pri doplňovaní paliva vo vzduchu. Foto – TASR

Ministerstvo obrany tají koncepciu rozvoja vzdušných síl, preto je ťažké posúdiť, či sú pre nás najlepšou voľbou americké Black Hawky, alebo niektorý z ich konkurentov.

Pred niekoľkými dňami minister obrany za účasti amerického veľvyslanca informoval o plánoch na najväčší zbrojný nákup v modernej histórii Slovenska. Podľa jeho vyjadrení dostal počas cesty v USA od svojho amerického kolegu Chucka Hagela ponuku na nákup deviatich vrtuľníkov Black Hawk, ktoré by v prípade jej prijatia boli obstarané cez program americkej vlády Foreign Military Sales (FMS). Hoci údajne nie je ešte nič záväzne dohodnuté, minister odhadol hodnotu kontraktu na približne 300 miliónov eur.

V podstate okamžite sa v odbornej, mediálnej i laickej verejnosti objavili snahy posúdiť tento zámer či už z hľadiska technického alebo finančného. Hoci to nie je v tejto chvíli vôbec jednoduché, keďže  informácie o nákupe ostávajú pomerne obmedzené s argumentom, že ide len o ponuku, o ktorej sa bude ďalej rokovať.

Tento text sa tak snaží prispieť k debate, ktorá doteraz v detailnejšej podobe absolútne absentovala. Aj keď sa minister obrany dookola oháňa utajovanou Koncepciou rozvoja vzdušných síl schválenou pred približne polrokom a akousi fantómovou odbornou diskusiou pri jej tvorbe.

Poďme sa teda pozrieť na najdôležitejšie aspekty vrtuľníkového nákupu.

Tým najpodstatnejším je skutočná potreba obmeny vrtuľníkového letectva na Slovensku. Súčasné stroje Mi-17 boli zavádzané do výzbroje v rokoch 1987-88 a v súčasnosti sú na pokraji životného cyklu (končí v roku 2016).

Potrebu modernizácie tejto časti vzdušných síl uvádza ako jednu z priorít celý rad dokumentov, vrátane stanoviska vlády z roku 2007 k plneniu záväzkov NATO (takzvané Ciele síl), dokumentu Východiská strategického hodnotenia obrany SR z roku 2011, ako aj Bielej knihy o obrane z roku 2013.

Z tabuľkového  počtu 14 kusov je dnes dokonca formálne k dispozícii len 11, pretože tri ďalšie sú už po ukončení svojho technického života. Samotná akvizícia by tak nemala vytvárať pochybnosti, teda ak stále platí, že chceme udržiavať vojenskú spôsobilosť tohto typu.

Minimalizovať korupciu

Oveľa väčšiu pozornosť preto vyvoláva spôsob nákupu a súvisiace procesy, čo je vzhľadom na jeho finančnú náročnosť úplne pochopiteľné. V tomto prípade bude pravdepodobne zvolený nákup cez akvizičný program americkej vlády FMS. Ten je v podstate formou americkej pomoci iným krajinám, ale zároveň i jedným z kľúčových nástrojov zahraničnej politiky USA.

Celý proces formalizuje a upresňuje zákon o kontrole zbrojného exportu (Arms Export Control Act), ktorý okrem iného uvádza, že k obchodu na jeho základe medzi USA a ďalšou krajinou môže dôjsť len vtedy, ak prezident a Kongres uznajú, že dohoda posilní bezpečnosť USA a celkový mier vo svete.

Akokoľvek naivne to môže znieť, ide o to, aby sa americké zbrane nedostali do nesprávnych rúk. Medzi recipientov patria desiatky krajín po celom svete, vrátane takých ako Pakistan, Irak, či Saudská Arábia.

Čo je však z hľadiska slovenskej verejnosti momentálne podstatnejšie, v rámci FMS ide o dohody medzi jednotlivými vládami, ktoré by mali zabezpečiť nielen najnižšiu „garantovanú“ cenu daného amerického tovaru, ale predovšetkým minimalizovať priestor na možnú korupciu v prijímajúcej krajine.

Black Hawky sa predávajú dobre

V roku 2014 dosiahli všetky uzavreté kontrakty zo strany amerických zbrojárskych firiem hodnotu 34,2 miliárd dolárov, pričom práve cez FMS to bolo až 31,2 miliardy.

V predošlých rokoch bol percentuálny podiel FMS nákupov vo vzťahu k celkovým predajom podobný, pričom v roku 2013 to bolo takmer 24 miliárd dolárov a v roku 2012 až 64 miliárd.

Do Európy pritom posledné tri roky prúdila americká technika v hodnote približne štyri miliardy dolárov ročne.

Historicky má s FMS skúsenosti už aj Slovensko, keďže od roku 2001 sme využívali predovšetkým jeho inštitút priameho financovania (ide teda v podstate o dar zo strany USA) a to až do hodnoty takmer 80 miliónov dolárov.

Počas minulého roku došlo zo strany USA k viacerým dohodám, ktoré sa týkali aj Slovenskom posudzovaného stroja Black Hawk UH-60 z dielne spoločnosti Sikorsky. Brazília napríklad podpísala kontrakt na tri vrtuľníky za 145 miliónov dolárov, Tunisko na 12 vrtuľníkov za 700 miliónov, Mexiko na päť strojov za 225 miliónov a neskôr ďalších osemnásť za 680 miliónov a Rakúsko tri kusy za 137 miliónov dolárov.

Ešte predtým Black Hawky nakúpilo Švédsko, ktoré objednalo 15 strojov v roku 2011 a časť z nich už od začiatku roku 2013 využíva v Afganistane pri poskytovaní zdravotníckej podpory (dodávka bude ukončená v roku 2017).

Začiatok vyjednávania o nákupe tohto typu s USA avizovali v máji 2014 i Chorváti, ktorí chcú do roku 2017 taktiež obstarať 15 kusov.

Výhodný pomer cena/výkon

Model FMS v roku 2014 využil celý rad ďalších krajín na ďalšie akvizície: Brazília na obstaranie podpory pre svoje vrtuľníky Sikorsky S-70 vychádzajúce z Black Hawk za 150 miliónov dolárov, Thajsko na nákup deviatich ľahkých vrtuľníkov Airbus UH-72A Lakota za 89 miliónov, Grécko na desať vrtuľníkov typu Boeing CH-47D Chinook Helicopters (spolu s inými akvizíciami spolu za 850 miliónov dolárov), Austrália štyri lietadlá C-17A Globemaster III s podporou za 1,6 miliardy dolárov, či Estónsko na protitankové strely za 50 miliónov.

Z uvedeného je evidentné, že program FMS je celosvetovo vnímaný ako jeden z najefektívnejších spôsobov nákupu na svete, a to dokonca aj takými krajinami, v prípade ktorých asi nebudeme pochybovať, že korupcia sa pohybuje v rádovo nižších hodnotách ako u nás (Nórsko, Švajčiarsko, Švédsko).

Inými slovami, argument o tom, že verejná súťaž by nám mohla ukázať iné a možno i finančne výhodnejšie možnosti, je určite relevantný, nespochybňuje však výhodnosť priameho medzivládneho obstarania s USA.

Zjednodušene, je pravdepodobné, že pomer cena/výkon tohto nákupu bude najlepšia, k akej možno v súčasnosti prísť.

Dobrá výnimka zo zlých pravidiel

Z hľadiska boja proti korupcii či nastavovaniu transparentnejšieho prostredia pre vojenské (ale i iné) nákupy na Slovensku si však netreba robiť prílišné nádeje. Nákup, ak bude zrealizovaný, bude dobrou výnimkou zo zlých zabehaných pravidiel.

Motivácií môže byť niekoľko a možno ich nechať na fantáziu čitateľa, či už sú to blížiace sa voľby a vhodnosť „posvätenia“ zo strany najsilnejšieho aliančného spojenca, alebo niečo iné.

Preto vzhľadom na hodnotu plánovaného nákupu a vplyv na ďalšie vlády (táto vláda bude platiť len za prvé dva stroje, aj keď podiel platby bude v porovnaní s ďalšími asi najväčší, pretože treba hneď zaplatiť aj za výcvik a podporu) by bolo korektné pripraviť a vyjednať všetky podmienky, vrátane detailov o financovaní, technických špecifikácií počas roka 2015 a mať túto ponuku pripravenú pre nového ministra a vládu tak, aby mohla byť jedným z ich prvých rozhodnutí.

Benefity dobre pripraveného obchodu nielen z hľadiska okamžitých nákladov, ale hlavne dlhodobej udržateľnosti prezbrojenia vrtuľníkového vojska, by vyvážili stratený rok bez dvojice avizovaných vrtuľníkov.

Sú aj dôležitejšie veci než cena

Veľmi dôležitým, ba priam historickým aspektom celého procesu je jeho vplyv na mieru závislosti od Ruska. Tá u nás ostáva v oblasti vojenskej techniky jedna z najväčších v Európe, preto nahradenie ruských vrtuľníkov Mi-17 západnou technikou bude mať veľký vplyv na jej znižovanie.

To je hlavný argument proti tvrdeniu, že modernizovaný Mi-17 patrí k porovnateľne kvalitným a podstatne lacnejším variantom ako americký Black Hawk. Cena často nemôže byť jediným či hlavným indikátorom.

Rovnako tak nie je namieste špekulovať od stola o parametroch posudzovaného stroja a ich porovnaní s priamou konkurenciou. Túto ambíciu nemá ani tento text, pretože sa nedá zjednodušene a jednoznačne vybrať jediný konkrétny a najlepší typ.

Do tohto porovnania totiž vstupuje celý rad parametrov, ktoré sú mnohokrát kontradiktórne. Napokon aj pôvodný Black Hawk bol rozpracovaný do tridsiatky rôznych verzií a vo všeobecnosti asi nemožno spochybniť ich kvality a zásluhy pri množstve vojenských operácií, vrátane tých v Afganistane, na Balkáne, Iraku, Somálsku, Grenade, Paname či pri dolapení Usámu bin Ládina.

Dobrý výber, alebo zbytočný luxus?

Podstatne dôležitejšia je skutočnosť, ako a s akými zámermi sa k vrtuľníku Black Hawk došlo. Ak už spomínaná koncepcia vzdušných síl, ktorá je na rozdiel od iných štátov Aliancie nepochopiteľne utajovaná, určila operačné potreby zahŕňajúce i nasadenie v operáciách v zahraničí, je v absolútnom poriadku, ak uvažujeme o tomto type.

Ak túto ambíciu nemáme a reálne zvažujeme len použitie pri domácom krízovom manažmente, v tom prípade je možné Black Hawk najmä vzhľadom na počiatočné náklady hodnotiť ako priveľký luxus. Hoci netreba zabúdať i na potenciálne úlohy pri ochrane nášho teritória, čo je úloha, ktorá sa po ukrajinskej kríze znova javí ako relevantná.

Deväť nebude stačiť

Dobré je pripomenúť i to, že kúpa deviatich kusov nepokryje naše reálne potreby, ktoré boli v procese strategického hodnotenia obrany definované číslom 18. Už aj minister Glváč avizoval, že by malo ísť len o prvú fázu, na ktorú by bolo potrebné nadviazať ďalšou.

Lenže je dosť otázne, či sa v nasledujúcom zdrojovo napätom období, keď ministerstvo nemá zabezpečené financovanie ani toho, čo už bolo avizované, podarí budúcu vládu presvedčiť o vyčlenení ďalších povedzme 200-250 miliónov (niektoré počiatočné investície už nebudú potrebné) na ďalších deväť vrtuľníkov.

Taktiež je potrebné pamätať, že nové vrtuľníky znamenajú ďalšie dôsledky pre rozvoj miestnej vojenskej infraštruktúry. Práve teraz sa totiž rozhoduje o tom, kde budú vrtuľníky „sídliť“ a čo všetko bude potrebné dobudovať a pripraviť.

Toto je dôležité v kontexte debaty o prípadnom znižovaní počtu vojenských základní, ktorá sa priebežne objavuje v odborných kruhoch. Po ďalších investíciách do vrtuľníkovej základne v Prešove bude argument na jej zrušenie na dlhé roky irelevantný, čím sa možnosti ďalších alternatív v rámci tohto znižovania minimalizujú.

Nákup vrtuľníkov zároveň vytvára podmienky na rozvoj lokálnych kapacít obranného priemyslu, čo by nemalo byť zanedbané. Slovensko dlhodobo disponuje spôsobilosťami napríklad v oblasti výcviku pilotov (trenažéry) či technickej podpory. Preto je nevyhnutné, aby ministerstvo zvážilo všetky možnosti, ako slovenskému obrannému priemyslu procesom modernizácie vrtuľníkov, no nielen tých, pomôcť.

Opäť nevyužitá šanca na spoluprácu so susedmi

Napokon treba spomenúť ešte jeden aspekt celého procesu, a to zanedbanie využitia aspoň teoretického potenciálu regionálnej spolupráce v rámci V4.

O obstaraní multifunkčných vrtuľníkov dnes okrem nás uvažuje aj zvyšná trojica štátov regiónu. Poľsko plánuje nákup 70 kusov, na ktoré je pripravené použiť 2,8 miliardy dolárov. Koncom minulého roka sa do súťaže, ktorej hlavná časť prebehne v roku 2015, prihlásila trojica záujemcov: Sikorsky s typom S-70i Black Hawk, Airbus s typom EC725 Caracal a AgustaWestland s typom AW149.

Česi potrebujú obstarať 16 vrtuľníkov, ktoré by mali byť zavedené do výzbroje v rokoch 2016-2020. Minister obrany Stropnický už v tejto súvislosti informoval, že tender by mal byť vyhlásený počas tohto roka, pričom počíta s minimálnou sumou na jeden vo výške 15 miliónov dolárov.

Maďari síce minulý rok z Ruska kúpili trojicu použitých vrtuľníkov Mi-8T za deväť miliónov dolárov, uvažujú však o tendri na obmenu vrtuľníkového letectva v hodnote takmer 470 miliónov dolárov, ktorý bol zatiaľ odložený.

Hoci došlo medzi štvoricou krajín  k nejakým výmenám názorov na túto otázku na vysokej politickej i vojenskej úrovni, realita ukazuje, že ani tentoraz nebude potenciál spoločného postupu (nie nevyhnutne spoločného nákupu) dostatočne využitý. Aj keď už i typová podobnosť výzbroje by bola krokom k väčšej interoperabilite a výhodnosti prevádzky.

Zo všetkého uvedeného je zrejmé, že obstaranie vrtuľníkov je komplexný proces s rozsiahlymi dôsledkami pre budúcnosť Slovenska a jeho ozbrojených síl. Preto je obzvlášť dôležité, aby bol tento proces čo najtransparentnejší, bol posudzovaný s výlučne odbornými argumentmi a nestal sa predmetom politického boja. Inak skončí ako mnoho iných v minulosti, s veľkými finančnými záväzkami a mnohými nezodpovedanými otázkami.

Autor je analytikom Inštitútu pre stredoeurópsku politiku

 

 

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie