Denník N

Hanebné dni Západu

Ukrajinskí vojaci a záchranári v centre Charkiva počas ruského útoku. Foto - TASR/AP
Ukrajinskí vojaci a záchranári v centre Charkiva počas ruského útoku. Foto – TASR/AP

Dokedy necháme masakrovať našich susedov? 

Autor je spisovateľ

Pred pár dňami som doma počúval vystúpenie investigatívneho novinára Arkadija Babčenka na konferencii PutinCon v New Yorku v marci 2018. Arkadij, ktorý z Ruska pred pár rokmi odišiel z obavy o život, na nej hovoril, ako sa zmenila situácia v jeho krajine prakticky okamžite po príchode súčasného vládcu federácie k moci.

Po prehre v prvej čečenskej vojne, teda od roku 1996, sa v Rusku viedli skôr pacifistické reči. Vravelo sa o tom, že vojna bola chybou, že Čečenci si zaslúžia nezávislosť a že bojovať nie je vôbec nevyhnutné. Po Putinovom nástupe došlo k radikálnemu obratu v rétorike. Úrad prezidenta vydal publikáciu s názvom Biela kniha, v ktorej Čečencov obvinil z únosov, mučenia a vraždenia ruských občanov. Začalo sa hovoriť, že Čečenci sú vyvrheli, teroristi, vrahovia, jednoducho nepriatelia, ktorých treba zničiť. Začala sa dehumanizácia celého jedného národa.

Arkadij v čečenskej vojne slúžil ako vojak. Velitelia mu vraveli, že akýkoľvek muž vo veku od desiatich do šesťdesiatich rokov je bandita, ktorého je nutné zničiť. Zabíjanie sa stalo normálnou vecou. Organizácia Spojených národov označila hlavné mesto Čečenska za najzničenejšie miesto na Zemi. Prvú genocídu spáchal Putin na území vlastného štátu.

Oficiálnou ruskou politikou sa stalo šírenie nenávisti. A na zoznam postupne pribúdali noví a noví nepriatelia. Fašistický režim sa bez toho nezaobíde. Brutálna propaganda pomaly dvadsaťtri rokov pôsobí na mysle bežných Rusiek a Rusov. Putin dostal už dvakrát viac času ako Hitler, aby svoju krajinu dostal do stavu šialenstva.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie