Hvoreckého knižnica: Láska ruská ako pirohy a vodka. Ako dnes čítať ruského velikána?

V zime roku 1978 Viktora Šklovského v Moskve viackrát navštívila talianska slavistka Serena Vitale. Nahrávala s ním na audiokazety dlhý rozhovor o živote a literatúre. Keď sa klasika ruskej literárnej vedy opýtala, prečo ho mladí Moskovčania považujú za príslušníka sovietskeho kultúrneho establišmentu, urazil sa tak, že ju vyhodil do treskúcej zimy.

Nebol to jej jediný incident, o pár dní neskôr ju na ulici prepadli agenti KGB a zmlátili ju tak, že jej zlomili dve rebrá. Šklovskij vedkyni odporučil, aby sa radšej urýchlene vrátila domov. Našťastie, nahrávky sa zachránili a prepis neskôr vyšiel knižne pod názvom Svedok epochy. Šklovskij mal so ZSSR po šesťdesiatich rokoch bohaté skúsenosti, koniec-koncov, patril k mladým intelektuálom, ktorí režim pomáhali nastoliť.

Jeden z najsčítanejších bádateľov za svoju dlhú a plodnú kariéru vytvoril ohromujúco rozsiahle dielo. Veľmi mladý spísal teoretické základy formalizmu, priekopnícke eseje o kinematografii, neskôr vytvoril rozsiahle beletristicko-interpretačné životopisy filmára Sergeja Ejzenštejna či románopiscov Tolstého aj Dostojevského.

Živil sa aj scenármi pre medzivojnové snímky Pudovkina a iných režisérov, najmä propagandistických dokumentov o budovateľských rokoch Sovietskeho zväzu. Serene Vitale v interview tvrdil, že jediné, čo za celý život nepísal, bola poézia a udania. Hlavne to druhé však bolo medzi sovietskymi intelektuálmi častým javom.

Jeden z jeho životných súpútnikov, ale aj protivníkov, slávny jazykovedec Roman Jakobson, pôsobil podľa novších historických výskumov ako tajný agent najmenej dvoch mocností. Aj Šklovskij nadobudol s hrôzami diktatúry bohaté skúsenosti, dvoch bratov mu zavraždili a sestra zahynula počas petrohradského hladomoru v občianskej vojne.

Mnohí kamaráti skončili v gulagoch,