Nové demokratické spojenectvo nemusí vojnu na Ukrajine prežiť
Spojené štáty a Európa sa spojili, aby podporili Kyjiv, no už dnes sa prejavujú trhliny v ich solidarite.
Autor je britský historik
Rusko napadlo a devastuje Ukrajinu bez toho, že by ho susedná krajina akokoľvek provokovala. Väčšina krajín Severoatlantickej aliancie, chvalabohu, pod vedením USA (pred dvomi rokmi sme od Bieleho domu nemohli očakávať nič) sa pripojila k odsúdeniu agresie prezidenta Vladimira Putina. Niektoré poskytujú aj vojenskú pomoc.
Napriek tomu, pokiaľ ide o politickú reakciu, v Európe ani inde neexistuje nič ako jednomyseľnosť. Staré istoty studenej vojny, precízne pripravené plány na vytvorenie spoločných scenárov konfrontácie medzi Sovietskym zväzom a Západom už neexistujú.
Samé výhrady
Zdá sa, že Francúzsko bolo nebezpečne blízko k tomu, aby za prezidentku zvolilo Marine Le Penovú, ktorá otvorene obdivovala Putina a predminulý týždeň vyzvala na zblíženie s Ruskom, keď sa vojna na Ukrajine skončí. Pred druhým kolom volieb, v ktorom sa stretla so súčasným prezidentom Emmanuelom Macronom, údajne hovorila o vyvedení Francúzska z integrovanej armády NATO a odmieta tvrdenia Západu o ruských zverstvách na Ukrajine.
Novozvolený maďarský premiér Viktor Orbán ostro kritizuje kyjivskú vládu. Nemecko tvrdí, že podporuje akcie NATO, ale zatiaľ neposkytlo zmysluplnú vojenskú pomoc a financuje Putinovo vojnové úsilie tým, že pokračuje v nákupe jeho plynu a ropy.
Izrael sa nápadne dištancuje od NATO, pretože považuje svoj obranný vzťah s Ruskom za príliš dôležitý na to, aby riskoval. India nadšene nakupuje zľavnenú ruskú energiu a odmieta zaujať stanovisko po boku Západu, a to aj napriek jej údajnej podpore aliancie Quad pod vedením USA, ktorej cieľom je obmedziť dlhoročného rivala – Čínu.
Rovnako odmieta postoj NATO aj Pakistan, ktorý sa len zriedkavo zhodne s Indiou aj na tom, či je pondelok alebo utorok. Imran Khan, dnes už bývalý predseda vlády, sa dôrazne pýtal západných veľvyslancov: „Sme vaši otroci, aby sme plnili vaše rozkazy?
Južná Afrika bráni Rusko. Brazília a Mexiko sa odmietli pripojiť k uvaleniu sankcií, pričom mexický prezident ponúkol odôvodnenie, ktorého cieľom je nikoho neuraziť: „Chceme mať dobré vzťahy so všetkými vládami na svete“.
Čína, ktorá nie je ochotná rozísť sa s Ruskom, nikdy nezakolísala vo svojom deklarovanom záväzku použiť silu na presadzovanie základných národných záujmov.
Predvídateľnosť nečakajte
Starý globálny poriadok závisel od dvoch superveľmocí, ktoré mali vplyv na množstvo klientských štátov. USA mali veľký vplyv vo väčšine Latinskej Ameriky, rovnako ako Sovietsky zväz vo svojom východoeurópskom impériu i v niektorých štátoch Blízkeho východu. Až do konca 20. storočia sa aj také mocnosti strednej veľkosti ako Británia a Francúzsko mohli spoľahnúť na vlády mnohých bývalých kolónií, aby podporili ich zahraničnopolitické ciele. Dnes sa tento vplyv a dokonca aj možnosť dialógu drasticky znížili. De facto vládca Saudskej Arábie, odporný korunný princ Mohammed bin Salmán, je znechutený západnou kritikou jeho porušovania ľudských práv a odmieta zvýšiť produkciu ropy vo svojej krajine, aby tým zmiernil energetickú krízu.
Ďalší autokrat, turecký prezident Recep Tayyip Erdogan, podporil v OSN odsúdenie Ruska za inváziu na Ukrajinu, ale odmieta sa podieľať na sankciách. Čiastočne to, samozrejme, odráža zložité vzťahy Turecka s Ruskom v občianskej vojne v Sýrii i turecký nákup ruských rakiet zem – vzduch S-400.
Celá táto nejednoznačnosť ukazuje, že predvídateľné postoje z čias studenej vojny sa dnes čakať nedajú. Je, skrátka, ťažké predvídať, ktoré národy zaujmú aký postoj k danej medzinárodnej otázke.
Aj keď naši politici a médiá zdôrazňujú, že najnovšiu ruskú agresiu „svet“ odsúdil, oveľa väčšej časti národov, ako by sme radi priznali, sa toto odsudzovanie Ruska nepáči a pohoršujú sa nad údajnou aroganciou Západu. Niektoré sa nestarajú o Ukrajinu, ale obdivujú Putina za to, že vzdoruje západnej hegemónii, rovnako ako radi obchodujú s Čínou, napriek hroznému výsledku v oblasti ľudských práv.
Od prijatia Národnej bezpečnostnej stratégie Bieleho domu z roku 2002 sa svet posunul ďaleko, no nie smerom, ktorý väčšina z nás víta. Na tomto vrchole arogancie po studenej vojne USA vyhlásili, že existuje „jediný udržateľný model národného úspechu: sloboda, demokracia a slobodné podnikanie. Administratíva prezidenta Georgea W. Busha tvrdila, že podpora slobodných inštitúcií ponúka „najlepšiu šancu od vzniku národného štátu v 17. storočí na vybudovanie sveta, v ktorom veľmoci súťažia v mieri namiesto neustálej prípravy na vojnu“.
