Denník N

Na miesto v škôlke čakali roky, teraz im ho obsadili deti z Ukrajiny. Rodičia v Bratislave strácajú trpezlivosť

Nástenka z obrázkov, ktoré nakreslili v štátnom zariadení v Omšení deti z Ukrajiny. Foto N - Tomáš Benedikovič
Nástenka z obrázkov, ktoré nakreslili v štátnom zariadení v Omšení deti z Ukrajiny. Foto N – Tomáš Benedikovič

Solidarita je podľa mediátorky ako zamilovanie – skutočný vzťah sa začína, až keď pominie prvotný ošiaľ.

Mnohých rodičov v Bratislave pobúrilo, keď si prečítali príbeh utečenky Oleny z Ukrajiny, ktorá nevie nájsť v Bratislave škôlku pre svojho syna. Bez toho sa nevie zamestnať a postaviť na nohy v novej krajine. „Prepáčte, ale táto reportáž mohla byť rovnako dobre napísaná o mnohých slovenských bratislavských mamičkách a bola by to rovnako poburujúca pravda,“ napísala nahnevaná Martina.

S rovnakým pohoršením sa ozvali aj ďalší bratislavskí rodičia. Mnohí hľadanie škôlky v hlavnom meste opisujú ako „peklo“ a berú si dovolenky, aby skoro na kolenách prosili riaditeľky o prijatie. Veľká časť z nich sa aj tak dočká odpovede – máme plné kapacity.

Tri matky z Bratislavy hovoria, aké náročné bolo zháňanie škôlky v hlavnom meste. A prečo sa im zdá nefér, že preplnené materské školy v Bratislave prijali teraz zopár detí z Ukrajiny. „V mamičkovskom prostredí v Bratislave je napätá situácia. Roky sme sa snažili vybaviť si škôlky, ale nedalo sa. A odrazu príde Bratislava s tým, že hurá, máme miesta v škôlkach pre deti z Ukrajiny. To je trochu nefér,“ hovorí Zuzana.

Mnohí z týchto rodičov sa pritom zapájali do pomoci vojnou postihnutej Ukrajine – posielali peniaze, oblečenie, potraviny. Teraz ich solidarita narazila na svoj limit.

Nina: Neviem, kedy sa učiť, som nevyspatá a vyčerpaná

Nina sa môže pokojne porozprávať iba na detskom ihrisku. Akonáhle jej triapolročný syn uvidí pieskovisko, Nina má od neho aspoň na polhodinu pokoj. Aspoň kým sa nezobudí jej ďalší syn v kočíku, ktorý má ešte len tri mesiace.

Dvadsaťsedemročná matka na rovinu hovorí, aká nesmierne je vyčerpaná. Popri dvoch deťoch sa snaží vyštudovať fyzioterapiu na vysokej škole, práve ju čaká písanie bakalárskej práce. Nevie, kedy sa má učiť. Je nevyspatá, pretože každú noc vstáva dvakrát nadojčiť bábätko. Od šiestej ráno je už hore starší syn, ktorý ani na minútu nie je ticho.

Už pred polrokom, keď syn dovŕšil tri roky, ho chcela zapísať do škôlky. Tak ako veľa ďalších rodičov, aj ona dostala od všetkých negatívnu odpoveď. Skúšala materské školy v Starom meste a v Ružinove – v jednej mestskej časti má trvalý pobyt ona, v druhej manžel. Ani to im nezaručilo, aby miesto dostali.

Miesto nenašli ani v súkromných škôlkach. Navyše, po skončení pandemického rodičovského príspevku by si Nina s manželom túto škôlku už nemohla dovoliť – mesačne by ich stála 500 eur. „Nemáme šancu to utiahnuť. Je to obrovský zásah do rozpočtu. Človeku by potom neostalo ani na nájom,“ hovorí Nina.

Nina s manželom skúšajú hľadať ďalšie škôlky, ale postupne strácajú nádej. Trpí tým aj ich osobný život. „Veľa sa nehovorí o tom, v akej nepohode je matka na materskej. Veľmi veľa deťom obetuje, je vyčerpaná a môže sa odcudziť aj vo vzťahu s mužom,“ hovorí úprimne Nina.

„Človek pocíti krivdu – prečo to teraz zrazu ide? Doteraz boli plné kapacity a nikto to neriešil. A teraz počas krízy sa zrazu miesta našli?“ pýta sa Nina.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Zuzana si brala dovolenku a Katka si brala na súkromnú škôlku úver

Zuzana si vzala týždeň dovolenku, aby obchádzala riaditeľky materských škôl a „prosíkala“ ich o prijatie jej syna. „V jednej škôlke mi už praskli nervy a surovo som povedala: Čo vám mám ponúknuť? Čo chcete? Chcete nové ihrisko?“ Nakoniec Zuzana nosila do škôlky aspoň kancelársky papier.

Aj tak dostala zo šiestich škôlok negatívnu odpoveď a syn musel chodiť do súkromnej. Za ňu mesačne zaplatili okolo 600 eur. „To je pomaly druhá hypotéka. Máme známych, ktorí majú dvojičky a platia 900 eur za škôlku. Neviem, ako to zvládajú matky samoživiteľky,“ hovorí.

Zuzana má ďalšieho, iba ročného syna, pre ktorého hľadala detské jasle. Neostáva na materskej dovolenke, ale pracuje z homeofficu. Jasličiek je však v Bratislave veľmi málo a miesto našla iba v satelite pri Bratislave. Svoje obedové pauzy tak trávi v zápche cestou po dieťa.

Jedno miesto mala prisľúbené od mája v jasliach blízko jej domu, čo by jej zásadne uľahčilo život. Dozvedela sa však, že tam namiesto jej dieťaťa prijali dieťa z Ukrajiny. Aj keď chápe, že rodina zrejme potrebuje pomoc viac ako ona, zamrzelo ju to. „Prečo keď stále dostávame odpovede, že nie je kapacita, zrazu sa nejaké miesta našli. Kde? Nafúkli škôlku?“

Katka hľadala škôlku už pred ôsmimi rokmi a už vtedy to bol veľký problém. Vtedy sa o syna starala sama. No ani ako samoživiteľka sa v Ružinove nedostala do štátnej škôlky, v blízkom okolí ich pritom mala asi štyri. Musela však nastúpiť do práce, a tak si dokonca vzala spotrebný úver, aby zvládla platiť súkromnú škôlku. „Dostávala som plat v čistom asi 700 eur, z toho 400 som musela platiť škôlku. Jasné, že mi to nevychádzalo,“ hovorí Katka.

Do škôlky sa dostal až v predškolskom ročníku ako päťročný. „Všetci mi hovorili, že musím ísť cez známosti a ponúkať dary. A tak ja, slobodná mater, som škôlkam ponúkala sponzorské,“ hovorí rozhorčene. S mladším synom si potom o pár rokov prešla tým istým – ďalšie roky míňala na súkromné škôlky tisíce eur.

Pomôžme im, ale odtiaľ potiaľ

Problém s nedostatkom miest v škôlkach trvá už roky, najvypuklejší je v hlavnom meste. Len v tomto školskom roku sa nevyhovelo viac ako 19-tisíc žiadostiam o prijatie do škôlky na celom Slovensku. Najväčší nedostatok voľných miest bol v okresoch Bratislava II (2 707 žiadostí), Bratislava III (1 988) a Senec (1 901), opisuje analytik Michal Rehúš v Školskom týždni.

Väčšina utečencov z Ukrajiny pritom žiada o dočasné útočisko v Bratislave, z veľkej časti ide o ženy s deťmi. Škôlky v Bratislave zažívajú nápor. Ružinov dokázal do škôlky prijať navyše necelých sto detí, Petržalka iba dvadsať. Deti dokázali prijať aj preto, lebo regionálni hygienici umožnili počas krízovej situácie povoliť prísne hygienické podmienky a prijať vyšší počet detí.

Katka tvrdí, že je nefér, ak sa v škôlke zrazu nájde miesto pre ukrajinské deti. Podľa nej treba pomáhať, sama im poslala niekoľko tašiek oblečenia. „Ponúknuť základnú pomoc je v poriadku. Ale toto už nie je fér, lebo škôlok v Bratislave je katastrofálne málo. Ak chce Ukrajinec žiť v Bratislave, musí si byť toho vedomý,“ hovorí Katka.

Podľa nej si aj utečenec musí zažiť to strastiplné hľadanie škôlky. „Je to nespravodlivé voči rodičom, ktorí tiež nemôžu pracovať kvôli deťom. Zbytočne sa potom vytvára nervozita. Škôlky v Bratislave sú Achillova päta,“ hovorí Katka. „Chápem, že je nefér, že im zbombardovali byty, na ktoré mali hypotéky. Pomôžme im, ale odtiaľ potiaľ,“ dodáva.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Zuzana a Nina na rozdiel od Katky obe tvrdia, že ich problémy sa nedajú porovnať s ukrajinskými. „Ľudia sem prídu utrápení a ubolení. A ešte ich bude niekto obviňovať, že berú miesta v škôlke. Trhá mi to srdce,“ hovorí Nina.

Zuzana s kamarátmi nakúpila potraviny, oblečenie a drogériu, takisto ponúka zadarmo kočík pre dieťa. Nina zase pomáhala matke z Charkova, ktorá sa snažila z nemocnice dostať svoje predčasne narodené dieťa. „To sú tí najslabší ľudia, ktorí potrebujú našu pomoc. Chápem, že potrebujú miesto v škôlke, a chcem, aby patrilo radšej im než môjmu synovi,“ hovorí Nina.

Obe tvrdia, že sa nehnevajú na utečencov, ale na štát. Ten mal podľa nich už dosť času na to, aby riešil dlhodobý problém s chýbajúcimi škôlkami. „Cítim hnev na vládu – ako sme mohli dovoliť nechať zájsť situáciu tak ďaleko, že nevieme pomôcť ani týmto najslabším?“ hovorí Nina.

Obávajú sa však, že väčšina rodičov sa nedokáže hnevať na abstraktný štát, ale viniť budú Ukrajincov. Už teraz počujú sťažnosti na to, že po Bratislave sa preháňajú drahé ukrajinské autá. „Áno, ale možno to auto je jediné, čo má. Síce má Mercedes, ale v ňom dve deti a tri tašky,“ hovorí Zuzana.

Jej dcéra má spolužiačku z Ukrajiny a jedného dňa prišla domov nahnevaná, že všetky deti musia čakať v šlabikári na novú spolužiačku. Zuzana sa jej snažila vysvetliť, čím si prešla a prečo by mala byť trpezlivá a pomôcť jej. Podobné vysvetlenie by potrebovali aj dospelí, myslí si Zuzana.

Chceme, aby tí, ktorým pomáhame, ostali naveky nižšie ako my

Títo rodičia sa podľa mediátorky Zuzany Vasičak Očenášovej v skutočnosti hnevajú na štát, a nie na utečencov. Keďže však štát nie je zosobnený, Ukrajinci sa môžu ľahko stať náhradným adresátom. To je podľa nej nevýhodné nielen pre samotných Ukrajincov, ale aj pre rozhnevaných rodičov.

„S náhradnými adresátmi nášho hnevu je to ako s nesprávne uvedenou adresou na liste – zásielka sa znova a znova bude vracať k nám a vec ostane nevyriešená,“ pripomína Vasičak Očenášová, ktorá je členka podporného tímu Gymnázia C. S. Lewisa.

Podľa nej už pomaly prichádza zmena solidarity na frustráciu. Solidarita je podľa nej ako zamilovanie – „skutočný vzťah sa začína, až keď pominie prvotný ošiaľ“.

Schopnosť solidarity časom u každého narazí na svoj limit. Mediátorka hovorí o lietadlovej metafore – najprv potrebujem dať dýchaciu masku sebe, kým začnem zachraňovať iných. „Problém nastáva, ak prepadnem klamu, že niet dosť vzduchu pre všetkých – a tých, ktorí potrebujú moju pomoc, začnem vnímať ako konkurenciu v boji o zdroje,“ hovorí Vasičak Očenášová.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Na Slovensku je to podľa nej pomerne častý jav. „Je potom ,výhodnejšie‘ ani sebe nepriznať svoj dostatok a svoje privilégiá a o koľko sa mám objektívne lepšie ako vojnová utečenkyňa.“

Dôležité je, aby človek, ktorý pomáha, nechal danej osobe možnosť rásť. Niekedy si ľudia pri pomáhaní totiž hoja aj svoju pošramotenú sebaúctu, čo sa môže stať každému z nás. Napríklad, ak človeka irituje, že utečenkyňa nevyzerá dostatočne chudobne. „Vtedy je pre mňa dôležité, aby ten, ktorému pomáham, ostal naveky nižšie, ako som ja,“ tvrdí Vasičak Očenášová a odporúča v takej situácii siahnuť po podpore, napríklad cez rozhovor s odborníkom na pomáhanie.

„Keby som bola premiérka, alebo hoci aj suseda či kolegyňa frustrovaných ľudí, povedala by som: Prepáčte. V mnohom máte pravdu. Mali sme tie škôlky riešiť oveľa skôr pre naše deti,“ hovorí Vasičak Očenášová. Samozrejme, je dôležité, aby potom zodpovední predstavili riešenia, ako miesta v škôlke nájsť. „Buďme také a takí, akých hostiteľov by sme si pre seba a naše deti želali, ak by sme my sami raz nebodaj museli utekať,“ dodáva.

Ľudia by boli zhovievavejší, keby sa každý deň pozerali ukrajinským matkám do očí

Nedávno dostala riaditeľka materskej školy v Banskej Bystrici Michaela Vargová telefonát od matky, ktorá k nim chcela dať svoje dieťa. To už navštevovalo inú škôlku, ale nie sú s ňou spokojní. Vargová jej odpovedala, že sú plní a že rovnakú odpoveď dostane zrejme od ďalších škôlok, keďže prijímali deti utečencov. „Reagovala veľmi podráždene slovami, že je zaujímavé, že pre Ukrajincov sa miesto nájde a pre nich nie,“ hovorí Vargová.

„Pokojne som jej povedala, že oni miesto predsa majú. A že nemôže situáciu ľudí, čo utiekli pred vojnou a vraždením, opustili svoje domovy a sú nútení tisíc a viac kilometrov od domova, porovnávať so svojou. Som zvedavá, či sa ešte ozve,“ dodáva Vargová, ktorá je zároveň predsedníčkou Rady pre rozvoj materských škôl.

Podľa Vargovej je v mnohých mestách problém s kapacitami v škôlkach už minimálne desať rokov. Na nápor ukrajinských detí nebol nikto pripravený. „Mnohí zriaďovatelia však vybudovali, či budujú kapacity ‚tak akurát‘, teda na maximálny počet detí v triedach, a na rezervy sa proste nemyslí.“

Ľudia by podľa nej boli zhovievavejší, keby sa museli každý deň pozerať do očí matkám, ktoré utiekli pred vojnou. Vysvetľuje, ako deti nutne potrebujú pokračovať v doterajšom živote – hrať sa s rovesníkmi, spievať, naháňať sa. „No sú, bohužiaľ, medzi nami ľudia, ktorí im závidia aj toto a majú pocit, že ich vlastnému dieťaťu je týmto nejakým spôsobom uškodené.“

Únia miest Slovenska vyzvala ministerstvo školstva, aby pomohlo obciam s náporom detí z Ukrajiny. Materské školy majú na starosti obce, platia ich pritom z podielových daní. Ministra školstva Branislava Gröhlinga (SaS) vyzývali, aby urgentne predstavil plán, ako kapacity navýšiť.

Ten reagoval uvoľnením prísnych hygienických podmienok, ktoré škôlkam prikazujú počet detí vo svojich priestoroch. Takisto umožnil zakladať nové triedy pre ukrajinské deti aj v priestoroch, v ktorých by to doteraz nepovolil. Nejde však o dlhodobé riešenie kapacít, pretože na skolaudovanie škôlky aj naďalej platia prísne podmienky. Deti z Ukrajiny sú pritom do škôlok zaraďované iba dočasne, a to do konca júna. Čo bude ďalej, nevedia nielen samotné rodiny, ale ani materské školy.

„Súčasné navýšenie kapacít je len núdzové a dočasné, a hoci je možnosť mať v triede o 10 percent viac detí, dá sa to len tam, ak to priestorové kapacity umožňujú, a to rozhodne nie je všade. Trvalé riešenie by to určite nemohlo byť,“ tvrdí hovorkyňa Ružinova Tatiana Tóthová.

„Deti rodičov s trvalým pobytom v Ružinove sú do škôlok prijímané a deti z Ukrajiny sú (v prípade kapacitných možností) do škôlok len zaraďované, takže nijakým spôsobom neovplyvňujú prijímanie domácich,“ dodáva Tóthová.

„Je prirodzené, že je nahnevaný, frustrovaný a cíti sa týmto štátom oklamaný. Rodič si oprávnene kladie otázku, prečo to pri ukrajinských deťoch ide a pri našich vlastných nie?“ hovorí Mária Wagingerová, zástupkyňa primátora Pezinka a poradkyňa únie pre školstvo.

Podľa nej je otázne prijímať ukrajinské deti do bežných škôl vo veľkých počtoch, pretože to zvyšuje napätie. Mali by mať inú, systematickú podporu. „Prešli si traumami, o ktorých sa nám ani len nesníva, je tu jazyková bariéra, iný vzdelávací systém,“ hovorí. Tieto deti by sa mali podľa nej učiť v skupinách, kde by sa im venovali odborníci – poskytli by im aj psychologickú podporu. Až po nejakom čase by mohli nastúpiť do bežnej škôlky.

„Systém, ktorý je nastavený teraz, ubližuje všetkým deťom, aj našim, slovenským, aj ukrajinským,“ hovorí Wagingerová.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Branislav Gröhling

Školstvo

Vojna na Ukrajine

Slovensko

Teraz najčítanejšie