A čo dajú nám? Po vlne empatie sa Ukrajinci na Slovensku začínajú stretávať s prvými náznakmi averzie – a bude toho viac
Zlom už nastal, len ho ešte nevidno vo verejnom priestore, ale je už prítomný v rodinách a súkromí, vraví sociológ Michal Vašečka.
Pani Zdena po vypuknutí vojny na Ukrajine poskytla útočisko pre dve mladé ženy z Ukrajiny, ktoré utiekli na Slovensko spolu s deťmi. Sama žije v Bratislave; utečenky ubytovala v dome v obci Zolná, ktorá patrí k Zvolenu a od mesta leží asi 10 kilometrov.
Keďže v Zolnej nie je ani len obchod, čas od času musia obe mamy cestovať do Zvolena prímestskou dopravou. Majú ju zadarmo, lebo štát umožnil odídencom z Ukrajiny využívať hromadnú dopravu – autobusy aj vlaky – na Slovensku bezplatne. Stačí im preukázať sa, že majú vybavené takzvané dočasné útočisko.
Viackrát sa im stalo, že jeden zo šoférov, ktorí na linke Zolná – Zvolen pravidelne jazdia, mal voči nim nepríjemné poznámky; i keď, pravda, nie všetkému porozumeli, lebo po slovensky sa ešte nestihli naučiť. No zostal v nich zlý pocit, pre ktorý s týmto vodičom neradi jazdia.
Čo utrúsil na jednej z posledných ciest, si však zapamätali dobre, keďže sa časť cestujúcich v autobuse vodičovmu komentáru zasmiala. „Aj tak je celá vaša Ukrajina v prdeli,“ povedal im, keď nastupovali do autobusu a preukázali sa dokladom odídenca.
Od narážok k útokom
Denník N oslovil SAD Zvolen
