Namiesto práva cítim štipľavý zápach politiky

Ústavný súd odmietol návrh prezidenta na výklad ústavy v spore o nevymenovanie kandidátov na sudcov Ústavného súdu. Z odôvodnenia odmietnutia je namiesto príjemnej vône práva cítiť štipľavý zápach politiky, čo by sa pri rozhodnutiach na tejto úrovni nemalo stávať. Môj celkový dojem z toho odôvodnenia je taký, že na jednej strane tu bol záujem a vôľa poskytnúť určitý výklad ústavy, no zároveň tu bol záujem a vôľa z nejakého dôvodu vyhnúť sa meritórnemu prerokovaniu návrhu. Že by to bolo z obavy, že papier Zbierky zákonov, v ktorej sa výkladové výroky zverejňujú, by tie závery nemusel uniesť?

Rozhodnutie spočíva sčasti na závere, že medzi prezidentom a Národnou radou neexistuje spor ohľadom toho, či na tento prípad má alebo nemá byť aplikovaný predchádzajúci výklad ústavy v kauze Čentéš, t. j. právo prezidenta odmietnuť vymenovanie kandidáta zo závažných dôvodov, ak je to potrebné pre zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov.

Prečítajte si

Ústavný súd Kiskovi: Buďte spravodlivý a vymenujte ústavných sudcov

V odôvodnení sa uvádza, že tento spor už neexistuje preto, lebo o jeho podstate už bolo rozhodnuté v náleze o sťažnostiach tých troch kandidátov, o ktorých sa rozhodlo na jar tohto roku. V odôvodnení toho rozhodnutia sa uvádza, že prezident je povinný vymenovať polovicu z predložených kandidátov za sudcov Ústavného súdu. Tento nález však vykazuje viacero technických nedostatkov – napr. rozpor verejne vyhláseného odôvodnenia s písomným vyhotovením či výrok v znení, ktoré vyvoláva pochybnosti o jeho vykonateľnosti. Navyše tam išlo o rozhodnutie senátu Ústavného súdu vo veci individuálnej sťažnosti, ktoré je záväzné len medzi účastníkmi daného konania.

Pochopil som, že práve toto boli dôvody, pre ktoré sa prezident obrátil na Ústavný súd s návrhom na všeobecne záväzný výklad ústavy plénom Ústavného súdu, ktorý mal odstrániť akékoľvek pochybnosti ohľadom jeho ďalšieho postupu vo veci. Čiže podľa môjho názoru je existencia sporu celkom zrejmá, pričom viditeľným prejavom existencie tohto sporu sú už vyše roka dve prázdne stoličky na Ústavnom súde.

Pokiaľ ide o vecnú stránku tejto časti odôvodnenia, t. j. že výklad vo veci Čentéš je na túto vec nepoužiteľný, tak ako právnik ho musím formálne rešpektovať, lebo ide o rozhodnutie Ústavného súdu. Neviem sa s ním však vnútorne stotožniť, pretože ak by tento záver mal byť správny, potom by to muselo nevyhnutne znamenať buď (1) že sa povinnosť prezidenta zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov na Ústavný súd vôbec nevzťahuje (čo je už na prvý pohľad nezmysel, lebo by to muselo znamenať, že Ústavný súd nie je ústavný orgán), alebo (2) sa Ústavný súd medzi riadkami priznáva k tomu, že jeho výklad vo veci Čentéš bola len jednorazová a účelová záležitosť s cieľom skryte posilniť právomoci prezidenta a zabezpečiť „alibi“ vtedajšiemu prezidentovi, aby nemusel vymenovať Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora, a že po splnení tohoto účelu a prekvapivom výsledku prezidentských volieb by na toto rozhodnutie najradšej všetci zainteresovaní zabudli a tvárili sa, že vlastne neexistuje.

Osobne sa nazdávam, že v tomto prípade platí skôr tá druhá možnosť, a v takom prípade je to pekný spätný dôkaz toho, že so všeobecne záväzným výkladom ústavy je nebezpečné sa účelovo zahrávať, lebo sa to raz môže obrátiť aj proti tým, ktorým to najskôr vyhovovalo. K tomu dodávam, že aj ja by som na to rozhodnutie najradšej zabudol a tváril sa, že neexistuje. Ale snažím sa prechovávať úctu k právu, a aj keď je to niekedy ťažké, aj k rozhodnutiam súdov, a to zahŕňa povinnosť ich rešpektovať aj v situáciách, keď sa mi to nepáči a nehodí do kariet.

Okrem toho, Ústavný súd v odôvodnení uviedol, že aj dvaja kandidáti, ktorí svoje sťažnosti vzali späť, sú naďalej kandidátmi na sudcov Ústavného súdu. To už je nie že na tenkom ľade, ale dosť hlboko pod hladinou.

Rozhodnutia štátnych orgánov v právnom štáte, proti ktorým neexistuje opravný prostriedok s odkladným účinkom, požívajú bezvýnimočne prezumpciu zákonnosti a ústavnosti. To znamená, že sa považujú za právoplatné a záväzné pre ich adresátov, kým nie sú zákonným spôsobom zrušené. Jediná cesta k prípadnému zrušeniu uvedených rozhodnutí bolo v tomto prípade rozhodnutie Ústavného súdu o predmetnej sťažnosti, čo však daní kandidáti znemožnili, lebo vzali sťažnosti späť. Od práv priznaných trom kandidátom v náleze o ich ústavných sťažnostiach nie je v žiadnom prípade možné odvodzovať práva iných dvoch sťažovateľov, ktorí neboli účastníkmi daného konania a navyše svoje sťažnosti vzali späť.

Vo svete práva späťvzatie žaloby (sťažnosti), ktorou sa niekto domáha zrušenia rozhodnutia štátneho orgánu, znamená uznanie daného napadnutého rozhodnutia a jeho účinkov voči sebe. Takže ak existuje právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu (v tomto prípade prezidenta) o tom, že niekto nie je kandidátom, a toto rozhodnutie nebolo iným na to príslušným orgánom (v tomto prípade Ústavným súdom) zrušené, tak toto rozhodnutie je z titulu prezumpcie zákonnosti a ústavnosti právoplatné a záväzné. Toto isté platilo aj o rozhodnutí bývalého prezidenta Gašparoviča o nevymenovaní Jozefa Čentéša – kým nebolo zrušené, bolo napriek všetkému právoplatné a záväzné.

V tejto súvislosti dodávam, že ak by sme za kandidátov na sudcov Ústavného súdu v týchto súvislostiach považovali aj tých, ktorí svoje sťažnosti vzali späť a uznali tým účinky daných rozhodnutí voči sebe, potom by sme museli dnes za kandidáta na generálneho prokurátora naďalej považovať aj Jozefa Čentéša, v ktorého prípade bolo rozhodnutie prezidenta o jeho nevymenovaní právoplatne zrušené.

Z formálneho hľadiska bude toto rozhodnutie pre účastníka konania záväzné v okamihu, keď sa stane právoplatným, t. j. keď bude prezidentovi doručené. Ak sa bavíme o formálnej záväznosti, tú má iba výrok rozhodnutia, a nie jeho odôvodnenie. A výrok v tomto prípade znie tak, že návrh sa odmieta. To znamená, že vo výroku nie je uvedené nič, čím by sa adresát rozhodnutia mohol riadiť a byť zaviazaný. Bolo by to tak iba v prípade, ak by výrok obsahoval samotný výklad ústavy, o ktorý prezident žiadal.

Preto ak väčšina pléna Ústavného súdu mala v úmysle zaviazať prezidenta týmto rozhodnutím k nejakému konaniu, mala príslušné závery uviesť vo výroku rozhodnutia. To by si už však vyžadovalo prijatie návrhu na ďalšie konanie a nešlo by to urobiť v rámci predbežného prerokovania návrhu bez jeho riadneho meritórneho prejednania.

Necítim sa povolaný cez médiá ani inak hovoriť prezidentovi, čo by mal robiť. Ale môžem povedať, že ak by som ja bol v jeho pozícii, tak neviem, čo mám robiť. Je však celkom zrejmé, že väčšina pléna Ústavného súdu je prinajmenšom v tejto veci nastavená proti prezidentovi. Z toho rozhodnutia je cítiť, že nech by prezident predložil akékoľvek argumenty, tak s nimi neuspeje.

Podobný problém na Ústavnom súde má verejná ochrankyňa práv, ktorej Ústavný súd odmieta návrhy ako na bežiacom páse. O dôvodoch mi neprislúcha špekulovať. Je to pomerne zúfalá situácia, ale beriem ju ako fakt, čo iné mi ostáva. Treba si však uvedomiť, že pri rozhodovaní o takýchto kauzách je v hre jednak dôveryhodnosť Ústavného súdu ako inštitúcie a jednak naša budúcnosť.

Rozhodnutia Ústavného súdu vo významných veciach majú celospoločenský dosah a ovplyvňujú vývoj a charakter štátu na mnoho rokov a niekedy aj desaťročí dopredu. Škody napáchané prípadnými vecne zlými rozhodnutiami Ústavného súdu nie je následne možné napraviť inak než ústavnými zmenami. Toto je na tom to najnebezpečnejšie – že pre krátkodobú rozkoš z presadenia nejakého skupinového politického záujmu je niekto pripravený obetovať dlhodobú budúcnosť ústavnosti, ktorá je vecou verejného záujmu.