Denník N

Ruské geopolitické fantazmagórie

Ilustračné foto – Rossija 1
Ilustračné foto – Rossija 1

V ruskom myšlienkovom chaose sa dnes antihumánne denné snívanie mieša s politickým extrémizmom propagovaným štátnymi médiami.

Autor je prekladateľ a literárny vedec

V deň štátneho pohrebu ruského pravicového ultranacionalistického politika Vladimira Žirinovského, na ktorom sa začiatkom apríla v moskovskom Chráme Krista Spasiteľa zúčastnil ruský prezident Vladimir Putin, neprejavili Rusi záujem o mŕtve telá vlastných vojakov, ktoré im chcela vydať bojujúca ukrajinská strana. Išlo o vojakov, ktorí položili životy za geopolitické fantazmagórie tak Putina, ako aj Žirinovského. Dnes už sa Putin poučil. Jeho režim dáva pochovávať obete vlastnej agresie s vojenskými poctami a vyznamenaniami in memoriam. A vyhlasuje ich za obete údajného ukrajinského fašizmu.

Už pred začiatkom ruskej agresie na Ukrajine sme vedeli, že vo fantáziách, ktoré spriadali ruskí politici a ideológovia, niet miesta pre hodnotu ľudského života. Od začiatku ruskej agresie si však uvedomujeme, že ruské geopolitické fantazmagórie nie sú len výplodom nihilistického denného snívania bezmocných, ale že v mysliach Rusov – tak ako kedysi hitlerovská ideológia v mysliach Nemcov – tak účinne nahradili realitu, že vytvorili priamy precedens na páchanie, legitimizáciu, no zároveň aj popieranie a prekrúcanie najstrašnejších zločinov proti ľudskosti. A že tento spôsob snívania, úplne cudzí súčasnému západnému politickému mysleniu, je evidentne hlbšie zakorenený v ruskej mentalite.

Na otázku, odkiaľ sa u bežných ľudí berie potreba deštruktívnych fantázií, možno odpovedať odkazom na kompenzačný mechanizmus, ktorým sa hlboko frustrované, zranené či v spoločnosti nedocenené indivíduum usiluje ochrániť osobnú integritu a presadiť ju aspoň pomyselne v prostredí, ktoré považuje voči svojej osobe za hostilné. Tento mechanizmus glorifikuje vo fantázii vlastné Ja na úkor okolia a toto okolie – rovnako vo fantázii – podriaďuje svojej vôli.

Je to mechanizmus vyplývajúci z neschopnosti pozitívne a v spolupráci s druhými meniť vonkajšiu skutočnosť, meniť ju s ohľadom na iných a pre dobro celku. Ruské dejiny ideí sú okrem iného dejinami frustrovaných snívajúcich subjektov, ktoré sa z nemožnosti pozitívne meniť anachronickú realitu uchyľujú ku kompenzácii myšlienkovými konceptmi naplnenými nenávisťou a agresiou voči údajným vonkajším nepriateľom.

Traumatické spomienky na obdobie postsovietskej ekonomickej biedy z Jeľcinovej éry, ktorá vtrhla s divokým kapitalizmom do spoločnosti ako smršť, umožnili mnohým Rusom v otvorenom a dynamickom svete plnom životných rizík poľahky prijať akúkoľvek ideologickú absurditu, ktorá sľubovala, že zabráni možnosti návratu takejto katastrofy.

Predstavy vonkajších nepriateľov ohrozujúcich blahobyt (ten si však užívali len obyvatelia veľkých miest), ako aj fantázie o ich zničení, ktoré mali tvoriť záruku nezvratnej spoločenskej stability a individuálneho bezpečia, skladal Putin zo zvyškov fantómových obrazov, ktoré sa mu usadili v mysli počas pôsobenia v KGB, no ideologickú prácu prenechával z politickej vypočítavosti okrem iného takým „opozičným“ politikom, akým bol populista Žirinovskij. Ten s obľubou a beztrestne viedol velikášske reči o ruskom znovuzískaní Aljašky, o nukleárnom údere na Nemecko a o zabratí Ukrajiny. Tieto reči sprevádzali detinské, no bezostyšné, ahistorické a fantazijné prekresľovania mapy Európy.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie