Denník N

Prečo utekajú práve teraz, prečo toľkí a prečo do Nemecka

Utečenecký tábor Zaatari je od hlavného mesta Ammán vzdialený sto kilometrov. Foto – NRC/Christopher Herwig
Utečenecký tábor Zaatari je od hlavného mesta Ammán vzdialený sto kilometrov. Foto – NRC/Christopher Herwig

O sýrskych utečencoch toho vie dosť. Petr Kostohryz riadi utečenecký tábor v Jordánsku a zodpovedá za 300-tisíc Sýrčanov

Málokto pozná situáciu sýrskych utečencov tak dobre ako Čech PETR KOSTOHRYZ. Pol roka s nimi pracoval v južnom Turecku a v severnej Sýrii. Posledný rok a pol sa o nich stará v Zaatari. V najväčšom utečeneckom tábore pre Sýrčanov, ktorý leží na území Jordánska. Má pod sebou zhruba 1500 zamestnancov a ročný rozpočet okolo 37 miliónov eur. Nórsky výbor pre utečencov, ktorého pobočku v Jordánsku vedie, sa momentálne stará o viac ako tristotisíc Sýrčanov na úteku. Skúsený humanitárny pracovník tvrdí, že kľúčom k zastaveniu migračnej krízy sú Turecko a ukončenie bojov v Sýrii. V nasledujúcom rozhovore hovoríme výhradne o vojnových utečencoch zo Sýrie. Takzvaní ekonomickí migranti, ktorí prúdia do Európy aj zo zištných dôvodov, sú iný príbeh.

Migračná vlna je v tomto roku rozhodne najsilnejšia. Vlani a predvlani toľko ľudí do Európy neodchádzalo?

Existenciu talianskeho ostrova Lampedusa mnohí zaregistrovali už pred štyrmi rokmi. Vlani sa cez more do Európy dostalo asi 220-tisíc ľudí. Nie je to nový jav, len je tento rok nebývalý rozsahom migrácie. Je to dané najmä tým, že sa otvorila staronová cesta do Európy cez Balkán.

Čo prinútilo utečencov vyraziť práve tento rok? Frustrácia z toho, že sa situácia v Sýrii nelepší? Správy z médií, že to ide? Príbehy iných, že to zvládli?

Ide o kombináciu faktorov. Situácia v Sýrii sa naozaj nelepší a život v okolitých krajinách sa stáva čoraz zložitejším, pretože ľuďom dochádzajú úspory a legálne si zarábať nemôžu. Humanitárne potreby každým rokom rastú a objem humanitárnej pomoci sa zmenšuje. Veľká časť utečencov odchádza priamo zo Sýrie, kde pred pár týždňami napríklad vláda oznámila, že nebude púšťať cez hranicu ľudí, ktorí doteraz nikdy neboli v zahraničí.

Potom však vláda tento nápad stiahla.

To síce áno, ale viedlo to aj tak k tomu, že si mnoho Sýrčanov povedalo, že musia odísť teraz alebo nikdy. Takisto vieme, že donedávna tradičné cestovné kancelárie v Damasku predávali poukazy na cestu do severolibanonského Tripolisu a odtiaľ po mori do Turecka. Keď som bol pred pár týždňami v Libanone, opisovali mi kolegovia, ktorí sa práve vrátili zo Sýrie, že je každý deň na hranici minimálne desať autobusov. Začiatok ruského bombardovania, ktoré cieli primárne na územia kontrolované umiernenou opozíciou, tiež pocitu bezpečia nepridá a motivuje na odchod množstvo ľudí.

Sýrska vláda zároveň začala hromadne v zjednodušenej procedúre vydávať pasy. Je aj to dôvodom migračnej vlny?

Jeden z mnohých. Príslušné úrady doteraz fungujú po celej Sýrii s výnimkou dvoch provincií, ktoré sú pod kontrolou Islamského štátu. Pasy sa hojne vydávajú aj v okolitých krajinách, veľvyslanectvo v jordánskom Ammáne ich denne údajne vystaví až päťsto a vybavenie žiadosti trvá len niekoľko dní. Takže na jednej strane existuje veľa priamych aj nepriamych impulzov, cesta sa stáva pre niektorých ľahšia, čo sa týka dokumentov. Na druhej strane je však najdôležitejším faktorom skutočnosť, že sa toľko utečencov do Európy už dostalo.

Ostatní to nemali v pláne?

V Jordánsku bola do jari drvivá väčšina utečencov rozhodnutá, že sa vráti do Sýrie, len čo to bude možné. Ale s každým príbuzným, susedom či známym, ktorý zavolá z Nemecka, že je na mieste, si nejeden utečenec v Jordánsku povie, že variant skorého návratu nie je asi najlepšie riešenie. Ide takmer o psychologickú vlnu, keď si čoraz viac Sýrčanov kladie otázku: „Nerobím niečo zle, keď čakám na návrat domov a nesnažím sa dostať do Európy ako ostatní? Možno vedia niečo, čo ja neviem?“

Petr Kostohryz je manažérom tábora sýrskych utečencov v Jordánsku. Foto - NRC/Christopher Herwig
Petr Kostohryz je manažérom tábora sýrskych utečencov v Jordánsku. Foto – NRC/Christopher Herwig

Akú majú utečenci predstavu o živote v Európe? Čo si od nej sľubujú?

Neviem, akú má kto predstavu o Európe. Veľkou témou medzi ľuďmi, s ktorými hovoríme, je túžba po pokojnom živote a budúcnosti pre deti. Nemám pocit, že by si niekto budoval dlhodobé plány. Skôr počujem odpovede typu: „Dorazíme, uvidíme, horšie ako tu to určite nebude.“ Pred pár dňami som sa rozprával s našimi sýrskymi učiteľmi v tábore a samozrejme sme sa bavili aj o migrácii. V podstate sa naša debata točila okolo dvoch tém: možnosti práce a vzdelania.

Prečo práve Nemecko? Pre ústretové gesto, že sa o nich postará?

Väčšinou podobné procesy fungujú tak, že ľudia, ktorí sa do Európy dostali, informujú tých ďalších. Sýrske sociálne siete sú plné veľmi podrobných návodov, ako sa kam najľahšie dostať, ako prebiehajú azylové konania a podobne. Jedným z významných faktorov je aj možnosť, respektíve rýchlosť procesu znovuzjednotenia rodiny. Väčšina rodín posiela najsilnejšieho a najschopnejšieho jedinca, pretože cesta je nebezpečná a na viacerých členov rodiny nemajú peniaze. Veľká časť z nich odchádza v nádeji, že len čo prejdú azylovým konaním, budú môcť pozvať zvyšok rodiny.

A to Nemecko?

Dlhodobo prijímalo najviac Sýrčanov a oni to, samozrejme, vedia. Vedia aj to, že druhou najústretovejšou krajinou bolo Švédsko, ktoré je doposiaľ druhou najpopulárnejšou destináciou. Osobne nepovažujem nemecký odkaz, že sa postarajú o všetkých, za najšťastnejší, pretože okrem iného priam nabáda na to, aby sa ľudia vydali na nebezpečnú cestu, ktorú nemusia prežiť.

Vedia utečenci, aké sú azylové konania v jednotlivých krajinách EÚ? Majú podrobné informácie?

Podrobné informácie majú, aj keď by som sa nečudoval, keď sa azylové procesy budú pod náporom utečencov meniť, čo napokon vidíme už dnes na selektívnom uplatňovaní dublinskej zmluvy.

Nežije väčšina sýrskych utečencov v táboroch?

Vo všetkých krajinách okolo Sýrie žije väčšina utečencov v súkromí, kde si prenajíma byty, prípadne žije u príbuzných. Nie je nezvyčajné, že sa o jeden byt delia tri a viac rodín. V Jordánsku žije najviac utečencov, asi štvrtina z celkového počtu, v Ammáne. Je tam síce najdrahšie bývanie, ale na druhej strane aj najviac možností zárobku a relatívne ľahký prístup k školstvu a zdravotníctvu. Nakoniec má napríklad rodina na konci mesiaca podobnú maržu či stratu, akú by mala v tábore, ale kvalita života je v mestách neporovnateľne lepšia.

Prenájom bytov a domov je určite drahý a ľudia sa zadlžujú. Ako to chcú splácať?

Odhadujeme, že sa objem dlhov za posledný rok zdvojnásobil. Podľa našich prieskumov má dlh takmer 60 percent sýrskych rodín a priemerná výška dlhu presahuje tisíc dolárov. Väčšia časť sa zadlžuje nákupom bežných potravín a iných každodenností, ktoré nezriedka berú v miestnom obchode na dlh. Zhruba tretina utečencov dlhuje na nájomnom či elektrine. Len asi desať percent má stále nejaké úspory, z ktorých môžu nájom platiť. Dlhy sú, bohužiaľ, úplne bežným spôsobom, ako môžu ľudia prežiť v krízových situáciách kdekoľvek na svete. Momentálne je primárnou stratégiou prežiť a zabezpečiť rodine základné potreby, nie splácať dlhy.

Ako sa k utečencom stavia jordánska spoločnosť?

Asi ide o zmes súcitu a netrpezlivosti. Niekto vníma pomoc susedom ako povinnosť, iný na utečencov rád zvalí všetky problémy. Asi netreba dodávať, že také veľké množstvo utečencov dopadá na funkčnosť mnohých verejných sektorov, najmä školstva a zdravotníctva. Ale tiež na spo­trebu vody a energie, ktorých bolo vždy v Jordánsku nedostatok. Sýrčania sú tiež konkurenciou na pracovnom trhu.

Majú teda možnosť v Jordánsku pracovať?

Okrem utečeneckých táborov, kde medzinárodné organizácie vyrokovali systém, na základe ktorého môžu zamestnávať utečencov – my ich zamestnávame asi 1200 – sa na Sýrčanov vzťahujú rovnaké právne predpisy ako na iného cudzinca. Môžu teda pracovať, ak majú pracovné povolenie, ktoré je však v ich situácii takmer nemožné získať. Práca je pre nich teda napospol ilegálna, a aj keď mnohí pracujú, hrozí im vyhostenie z krajiny alebo v lepšom prípade presídlenie do jedného z utečeneckých táborov. Napriek tomu vláda odhaduje, že v krajine pracuje 140- až 160-tisíc Sýrčanov. Väčšina z nich len krátkodobo, deň, dva v týždni, a za minimálnu mzdu. Vidíme pracovať stále viac detí, pretože ich rodiny predpokladajú, že k nim polícia pri prípadnom odhalení nebude rovnako represívna ako k dospelým. Jedným zo zaujímavých argumentov, ktorý neoficiálne počúvam od rôznych vládnych úradníkov, je, že Sýrčania sú vzdelanejší, pracovitejší a šikovnejší a že by v prípade legalizácie pracovných príležitostí Jordáncov jednoducho z trhu práce vytlačili.

Úspory sa musia ľuďom logicky časom vyčerpať. Čo potom?

Veľká časť Sýrčanov sa snaží privyrobiť si občasnou nelegálnou prácou, ale úroveň chudoby rastie geometricky a stále viac utečencov sa uchyľuje k takzvaným negatívnym stratégiám prežitia. V prvom rade sú to dlhy, ale aj detská práca, žobranie alebo napríklad aj manželstvo neplnoletých.

V tábore bežia aj vzdelávacie programy pre deti. Foto - NRC/Christopher Herwig
V tábore bežia aj vzdelávacie programy pre deti. Foto – NRC/Christopher Herwig

Majú deti možnosť chodiť do škôl?

Možnosť chodiť do škôl majú a zhruba polovica aj chodí, čo však stále znamená, že asi 90-tisíc detí sa v školách neučí a s každým zameškaným rokom je možnosť návratu do vzdelávacieho systému ťažšia. Veľa sýrskych detí prišlo o rok a viac školskej dochádzky ešte skôr, než sa dostali do Jordánska. Vzdelávací systém je navyše aj napriek významnej medzinárodnej podpore preťažený. Mnoho škôl učí na dve zmeny, prvá je jordánska a druhá sýrska. Je nedostatok kvalifikovaných učiteľov, hodiny boli v mnohých školách skrátené na 35 minút. Odhadujeme tiež, že v zhruba tridsiatich percentách sýrskych rodín v Jordánsku deti pracujú a asi v polovici z nich je detská práca hlavným zdrojom príjmu rodiny.

Do Európy prišla zatiaľ len malá časť sýrskych utečencov. Tí, čo zostávajú, veria, že sa situácia zlepší? Alebo je otázkou času, kedy odídu tiež?

Záleží, ako sa bude vyvíjať situácia v Sýrii, ako dlho bude súčasná utečenecká vlna pokračovať, respektíve aké ľahké bude dostať sa do Európy. Z veľmi povrchných prieskumov máme dojem, že zhruba polovica rodín zvažuje, či cesta do Európy nie je tým najlepším riešením. Väčšina na to nemá prostriedky a veľká časť dúfa, že budú mať možnosť pripojiť sa legálne k členovi rodiny, ktorý sa do Európy už vydal.

Varuje ich niekto pred cestou do Európy?

Rozhodnutie, či odísť alebo nie, väčšinou záleží na správach od iných, ktorí cestu podnikli. Zaregistroval som aj kampane dánskej vlády v libanonských a maďarskej vlády v jordánskych médiách, ktoré ich mali od cesty do Európy odradiť. Nie som si istý, nakoľko boli účinné.

Hľadajú si mafie prevádzačov svojich „klientov“ už v táboroch v Jordánsku?

Takéto informácie nemáme. Návodov, ako sa dostať do Európy, je na sociálnych sieťach dostatok a bežné trasy sú napospol známe. Od ľudí, ktorí sa na cestu vydali, vieme, že len čo dorazia do tureckého Izmiru, prevádzači si ich sami nájdu.

Vracia sa dnes niekto do Sýrie?

Vzhľadom na ťažkú situáciu v Jordánsku sa do Sýrie vracia asi 100 – 150 ľudí denne. Menšia časť z nich pravdepodobne s cieľom dostať sa ďalej do Európy, vrátane takých, ktorí sa vracajú do Sýrie, aby predali majetok a mohli ísť ďalej. Som presvedčený, že keď sýrska vláda a jej spojenci prestanú bombardovať civilné ciele, veľká časť sa do Sýrie vráti natrvalo.

Na začiatku roka odchádzali hlavne mladí muži, teraz sú to celé rodiny. Čo sa zmenilo?

Pokiaľ viem, stále odchádzajú najmä najsilnejší členovia rodín. Cesta sa však vďaka tisícom ľudí, ktorí ju zvládli, demýtizovala a stala v očiach mnohých adeptov reálnejšia. Zároveň sa podľa našich informácií aj zlepšili, ak sa to dá tak povedať, služby prevádzačov. Zaregistrovali sme napríklad, že v Turecku už funguje systém, podľa ktorého utečenec neplatí prevádzačom, ale zloží kauciu u poisťovacieho agenta. Ten ju prevádzačom vyplatí až potom, keď utečenec zavolá z Grécka dohodnutý kód, že sa na druhú stranu bezpečne dostal.

Máte možnosť s utečencami hovoriť. Ako si život v Európe predstavujú? Majú konkrétne plány?

Nepočujem od nich konkrétne plány, okrem toho, že chcú normálne žiť a zabezpečiť budúcnosť pre svoje deti. Mnoho utečencov má nepochybne naivné či idealistické predstavy, ktoré pre mnohých pravdepodobne nebudú naplnené. Mimochodom, vo frustrácii z nenaplnenia predstáv spočíva asi najväčšie nebezpečenstvo momentálnej migračnej vlny.

Myslíte si, že sa chcú raz z Európy vrátiť domov?

Nepochybujem o tom, že sa väčšina vrátiť chce.

Existuje dnes vôbec oblasť v Sýrii, kde ešte funguje infraštruktúra?

Nepoznám detailne všetky časti Sýrie, takže nedokážem presne odpovedať. Každá provincia, každý okres funguje inak. Záleží, kto ju kontroluje a nakoľko bolo dané územie dejiskom bojov alebo cieľom bombardovania. Ceny základných potravín niekoľkonásobne vzrástli. Všade sú obrovské problémy s elektrinou a vodou, aj preto, že vláda škrtí dodávky do miest, ktoré nie sú pod jej kontrolou. Cena benzínu a nafty stúpla asi desaťkrát a od nafty závisí aj vodná sieť, kúrenie či poľnohospodárstvo. Územia pod kontrolou Islamského štátu sú viac-menej funkčné, pretože sa ISIS snaží vytvoriť akúsi štátnu pseudoštruktúru s ministerstvami a podobne. Má na to veľa prostriedkov, pretože kontroluje väčšinu sýrskej ropy (ktorú nakupuje aj Asad, ale napríklad aj pašeráci v Turecku) a obilia.

Foto - NRC/Christopher Herwig
Foto – NRC/Christopher Herwig

Prichádza pomoc od EÚ pre utečencov v Jordánsku, Libanone či Turecku neskoro?

Pomoci je veľa, ale vzhľadom na to, ako sa zhoršujú životné podmienky v Sýrii aj v okolitých krajinách, jej nie je dostatok. A asi nikdy nebude. Zároveň si nemyslime, že humanitárna pomoc postačí na to, aby mal človek pocit dôstojnosti, zmysluplnosti života a viery v nejakú budúcnosť. Pomoci nikdy nebude dosť a jediné riešenie spočíva v nastolení mieru v Sýrii a v návrate k normálnemu životu.

Chýba však politické riešenie situácie v Sýrii. Aké by mohlo podľa vás byť?

Nie som politológ, respektíve mi úplne neprináleží sa k podobným témam vyjadrovať. Samozrejme, že vlastný názor mám, pretože poznám celkom podrobne rôzne zoskupenia, ktoré sa v konflikte angažujú. Mám aj prehľad o tom, kto koho financuje a aké majú regionálne mocnosti záujmy. Politické riešenie nepôjde vynútiť silou, je potrebné konať. V prvom rade by naozaj stačilo, keby vládne lietadlá a helikoptéry prestali bombardovať civilné ciele. Asadova vláda tvrdí, že sa angažuje v boji proti terorizmu, ale jej definícia terorizmu je „ktokoľvek je proti nám.“ Minimálne deväťdesiat percent barelových bômb, ktoré majú popri mučení na svedomí najviac civilných obetí, dopadá na územie kontrolované umiernenou opozíciou.

Ako zamiešala kartami vojenská akcia Ruska?

Veľmi zásadne. Rusko sa angažuje s cieľom podporiť pozemnú ofenzívu primárne proti umiernenej opozícii, ktorú povedú vládne vojská spolu s iránskymi revolučnými gardami. Zdá sa, že táto ofenzíva má za úlohu konsolidovať územie pod kontrolou vlády a deštruovať jedinú silu, ktorá by potenciálne mohla byť v západných očiach variantom k Asadovej vláde. Následne napríklad bude možné aj navrhnúť rokovania, v ktorých nie sú okrem existujúcej vlády žiadne prijateľné alternatívy. Mnohí analytici sa domnievajú, že Asadova vláda bola pred ruským vstupom do vojny na pokraji krachu. Rusko má, samozrejme, primárne záujem o rozširovanie vlastného geopolitického vplyvu a ochranu svojich záujmov, ako je napríklad vojenská prítomnosť na brehoch Stredozemného mora. Rusko zároveň veľmi dobre vníma, že Západ v otázke Sýrie významne tápe a že iné regionálne mocnosti ako Turecko, Saudská Arábia či Egypt majú svojich problémov dosť.

Čo vás najviac štve, frustruje?

Pripadám si, že opakujem dookola jedno a to isté. A to, že naozaj najhoršie je vedomie, že môžeme pracovať iba s následkami krízy, zatiaľ čo jej príčiny nikto príliš nechce riešiť. Riešenia pritom nepochybne existujú, nehľadiac na rôzne, často protichodné záujmy regionálnych veľmocí. Priznávam, že aj mňa máličko frustruje česká nedebata na tému utečenci, migrácia, islam či situácia v Sýrii. Uznávam, že mnohým veciam nerozumiem, ale nad nekvalitou až hlúposťou niektorých súkromných či verejných príspevkov mi často zostáva rozum stáť. A to nekomentujem agresívne internetové diskusie či občasné, bohužiaľ príliš často populistické príspevky našich politikov.

Poznáte Sýrčanov. Väčšina českej spoločnosti sa obáva moslimov, ich návykov, kultúry. Čo by ste im odkázali?

Strach z neznámeho považujem za úplne legitímny. Dôležité je, ako sa so strachom vyrovnáme. Asi by sme mali začať tým, že sa o neznámom, v tomto prípade o moslimoch, pokúsime niečo dozvedieť. To nás nevyhnutne dovedie k poznaniu, že jednotná definícia toho, kto je moslim, neexistuje. Sýrčan sa chová inak ako Afganec. Traktorista z dediny má iné hodnoty a priority ako doktor žijúci v meste. Predstava, že pol druha miliardy moslimov reprezentujú jednotné návyky či kultúra, je smiešna. Podobná trebárs predstave, že všetci protestanti sú členmi Ku Klux Klanu. V českej spoločnosti je, bohužiaľ, veľmi málo ľudí, ktorí o islame a o obyvateľoch rôznych moslimských krajín aspoň trochu niečo vedia. Verejnú debatu ovládajú napospol neinformovaní manipulátori, ktorí sa strach z neznámeho snažia pretvoriť vo vlastný prospech. Aj preto mám osobne najväčšie obavy zo smerovania spoločnosti, ktorá sa namiesto dialógu uchyľuje k agresii. Namiesto toho, aby sa snažila analyzovať svet okolo, tak progresívne hlúpne. Nechcem znieť nabubrelo, ale myslím si, že práve v neschopnosti vyvracať prvoplánové mýty a formulovať spoločenskú debatu naši politici a médiá zlyhávajú najviac.

(autor je zahraničný spravodajca Českého rozhlasu)

Teraz najčítanejšie