štvrtok

Prečo utekajú práve teraz, prečo toľkí a prečo do Nemecka

O sýrskych utečencoch toho vie dosť. Petr Kostohryz riadi utečenecký tábor v Jordánsku a zodpovedá za 300-tisíc Sýrčanov

Utečenecký tábor Zaatari je od hlavného mesta Ammán vzdialený sto kilometrov. Foto – NRC/Christopher Herwig

Málokto pozná situáciu sýrskych utečencov tak dobre ako Čech PETR KOSTOHRYZ. Pol roka s nimi pracoval v južnom Turecku a v severnej Sýrii. Posledný rok a pol sa o nich stará v Zaatari. V najväčšom utečeneckom tábore pre Sýrčanov, ktorý leží na území Jordánska. Má pod sebou zhruba 1500 zamestnancov a ročný rozpočet okolo 37 miliónov eur. Nórsky výbor pre utečencov, ktorého pobočku v Jordánsku vedie, sa momentálne stará o viac ako tristotisíc Sýrčanov na úteku. Skúsený humanitárny pracovník tvrdí, že kľúčom k zastaveniu migračnej krízy sú Turecko a ukončenie bojov v Sýrii. V nasledujúcom rozhovore hovoríme výhradne o vojnových utečencoch zo Sýrie. Takzvaní ekonomickí migranti, ktorí prúdia do Európy aj zo zištných dôvodov, sú iný príbeh.

Migračná vlna je v tomto roku rozhodne najsilnejšia. Vlani a predvlani toľko ľudí do Európy neodchádzalo?

Existenciu talianskeho ostrova Lampedusa mnohí zaregistrovali už pred štyrmi rokmi. Vlani sa cez more do Európy dostalo asi 220-tisíc ľudí. Nie je to nový jav, len je tento rok nebývalý rozsahom migrácie. Je to dané najmä tým, že sa otvorila staronová cesta do Európy cez Balkán.

Čo prinútilo utečencov vyraziť práve tento rok? Frustrácia z toho, že sa situácia v Sýrii nelepší? Správy z médií, že to ide? Príbehy iných, že to zvládli?

Ide o kombináciu faktorov. Situácia v Sýrii sa naozaj nelepší a život v okolitých krajinách sa stáva čoraz zložitejším, pretože ľuďom dochádzajú úspory a legálne si zarábať nemôžu. Humanitárne potreby každým rokom rastú a objem humanitárnej pomoci sa zmenšuje. Veľká časť utečencov odchádza priamo zo Sýrie, kde pred pár týždňami napríklad vláda oznámila, že nebude púšťať cez hranicu ľudí, ktorí doteraz nikdy neboli v zahraničí.

Potom však vláda tento nápad stiahla.

To síce áno, ale viedlo to aj tak k tomu, že si mnoho Sýrčanov povedalo, že musia odísť teraz alebo nikdy. Takisto vieme, že donedávna tradičné cestovné kancelárie v Damasku predávali poukazy na cestu do severolibanonského Tripolisu a odtiaľ po mori do Turecka. Keď som bol pred pár týždňami v Libanone, opisovali mi kolegovia, ktorí sa práve vrátili zo Sýrie, že je každý deň na hranici minimálne desať autobusov. Začiatok ruského bombardovania, ktoré cieli primárne na územia kontrolované umiernenou opozíciou, tiež pocitu bezpečia nepridá a motivuje na odchod množstvo ľudí.

Sýrska vláda zároveň začala hromadne v zjednodušenej procedúre vydávať pasy. Je aj to dôvodom migračnej vlny?

Jeden z mnohých. Príslušné úrady doteraz fungujú po celej Sýrii s výnimkou dvoch provincií, ktoré sú pod kontrolou Islamského štátu. Pasy sa hojne vydávajú aj v okolitých krajinách, veľvyslanectvo v jordánskom Ammáne ich denne údajne vystaví až päťsto a vybavenie žiadosti trvá len niekoľko dní. Takže na jednej strane existuje veľa priamych aj nepriamych impulzov, cesta sa stáva pre niektorých ľahšia, čo sa týka dokumentov. Na druhej strane je však najdôležitejším faktorom skutočnosť, že sa toľko utečencov do Európy už dostalo.

Ostatní to nemali v pláne?

V Jordánsku bola do jari drvivá väčšina utečencov rozhodnutá, že sa vráti do Sýrie, len čo to bude možné. Ale s každým príbuzným, susedom či známym, ktorý zavolá z Nemecka, že je na mieste, si nejeden utečenec v Jordánsku povie, že variant skorého návratu nie je asi najlepšie riešenie. Ide takmer o psychologickú vlnu, keď si čoraz viac Sýrčanov kladie otázku: „Nerobím niečo zle, keď čakám na návrat domov a nesnažím sa dostať do Európy ako ostatní? Možno vedia niečo, čo ja neviem?“

Petr Kostohryz je manažérom tábora sýrskych utečencov v Jordánsku. Foto - NRC/Christopher Herwig
Petr Kostohryz je manažérom tábora sýrskych utečencov v Jordánsku. Foto - NRC/Christopher Herwig

Akú majú utečenci predstavu o živote v Európe? Čo si od nej sľubujú?

Neviem, akú má kto predstavu o Európe. Veľkou témou medzi ľuďmi, s ktorými hovoríme, je túžba po pokojnom živote a budúcnosti pre deti. Nemám pocit, že by si niekto budoval dlhodobé plány. Skôr počujem odpovede typu: „Dorazíme, uvidíme, horšie ako tu to určite nebude.“ Pred pár dňami som sa rozprával s našimi sýrskymi učiteľmi v tábore a samozrejme sme sa bavili aj o migrácii. V podstate sa naša debata točila okolo dvoch tém: možnosti práce a vzdelania.

Prečo práve Nemecko? Pre ústretové gesto, že sa o nich postará?

Väčšinou podobné procesy fungujú tak, že ľudia, ktorí sa do Európy dostali, informujú tých ďalších. Sýrske sociálne siete sú plné veľmi podrobných návodov, ako sa kam najľahšie dostať, ako prebiehajú azylové konania a podobne. Jedným z významných faktorov je aj možnosť, respektíve rýchlosť procesu znovuzjednotenia rodiny. Väčšina rodín posiela najsilnejšieho a najschopnejšieho jedinca, pretože cesta je nebezpečná a na viacerých členov rodiny nemajú peniaze. Veľká časť z nich odchádza v nádeji, že len čo prejdú azylovým konaním, budú môcť pozvať zvyšok rodiny.

A to Nemecko?

Dlhodobo prijímalo najviac Sýrčanov a oni to, samozrejme, vedia.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 102226 z vás dostáva správy e-mailom