Arnoldo The Lazaro

Posledný mail od Arnošta Wagnera, bývalého exilového novinára a po návrate v 90. rokoch programového riaditeľa Českého rozhlasu či člena Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie, ktorý zomrel cez víkend vo veku 83 rokov, som dostal ešte pred necelým týždňom.

Písali sme si často, a hoci v poslednom čase sa čoraz viac zdôveroval so zdravotnými problémami, nebolo to žiadne vyplakávanie, skôr drsno humorný opis toho, v čom ho jeho telo neposlúchalo. Nepochybne s tým súvisel aj jeho nový podpis Arnoldo The Lazaro, a takmer nikdy si neodpustil hravé skomolenie niektorých slovíčok, ktorým dominovali „prečáp“ a „zadubol“ som.

S Arnoštom sme sa zblížili asi pred piatimi rokmi, vídali sme sa síce už predtým najmä v divadlách, ale trvalo mi dosť dlho, kým som vypočul chválospevy na jeho adresu a požiadal som ho o rozhovor.

Potom to už išlo rýchlo, predo mnou sa odvinul pozoruhodný životný príbeh tohto bratislavského rodáka, ktorý po augustovej okupácii odišiel do Kanady, kde pracoval pre mesačník Západ, vydávaný manželmi Škvoreckými, a viedol exilovú televíziu zameranú na boj s československým totalitným režimom.

Paralelným „vojnovým“ frontom v exile však bol aj permanentný boj s tamojšími slovenskými separatistami, ktorý dokonca viedol až k žalobe na Arnošta Wagnera, pričom mu hrozil peňažný trest milión dolárov.

Pravda, on radšej spomínal na veselé historky, napríklad tú s prijímaním kanadského občianstva. Vtedy zo slova Heirs svojou zlou výslovnosťou urobil Hair, a tak namiesto dedičov prisahal na kráľovnine vlasy či chlpy, čo vyvolalo patričnú veselosť medzi váženými sudcami udeľujúcimi občianstvo.

Keďže portrét britskej panovníčky s jej vlastnoručným podpisom zdobí brniansky byt Wagnerovcov, pri mojej návšteve mi na otázku, či kráľovná o Arnoštovej bizarnej prísahe niečo vedela, domáci pán s úľavou i hrdosťou odpovedal: „Však ona obraz nevenovala mne, ale manželke Eliške, ktorá bola v čase kráľovninej návštevy v Česku šéfkou Najvyššieho súdu.“ Dodajme, že Eliška Wagnerová bola aj podpredsedníčkou Ústavného súdu ČR či senátorkou za Stranu zelených.

Apropo, manželka Eliška. Ich zoznámenie sa bolo ďalším galačíslom Arnošta Wagnera, ktorý v snahe zatraktívniť časopis Západ uverejnil v ňom recesistický zoznamovací inzerát: „Som starý, škaredý, chorý, tučný, nemožný, chudobný a hľadám ženu. Značka: Môže mať rada psa.“ Eliške, ktorá v tom čase pracovala v Mníchove v Rádiu Slobodná Európa, sa to zapáčilo a časom za ním prišla do Kanady.

A keď už ako manželia uvažovali po Novembri 1989 o návrate do vlasti, k ich rozhodnutiu prispela aj historka z Ottawy, kde sa konalo najväčšie stretnutie Interpolu. Keď Wagnerovci medzi stovkou bezchybne oblečených delegátov uvideli dvoch bradatých a vlasatých kovbojov v dlhých plášťoch a vo vysokých topánkach. z ktorých sa vykľuli Ján Langoš a Jan Ruml, povedali si, že keď to je československý minister vnútra a jeho námestník, tak tá krajina je už na poriadku a môžu sa do nej pokojne vrátiť.

Milý Arnoldo The Lazaro, prečáp, takmer by som zadubol ti poďakovať za ten skvelý čas s tebou. Škoda, že bol taký krátky.