Ako sa z okrajovej myšlienky Eurázie stal Putinov kľúčový geopolitický a ideologický koncept
Autor je publicista
V sovietskych časoch Rusko stotožňovalo seba s celým Sovietskym zväzom. Kultúrne, civilizačne a tiež v rovine identity. Kým na jednej strane každá republika mala svoj príbeh, kultúrnu jedinečnosť a vlastnú identitu, na druhej strane Rusko svoju identitu spájalo so ZSSR. Ten mal zároveň svoje satelity východného bloku a bol svetovou veľmocou.
Po rozpade sovietskeho bloku a najmä po rozpade Sovietskeho zväzu dostala ruská identita a ruská hrdosť silnú ranu. Satelity sa vymanili spod ruskej nadvlády a aj bývalé sovietske regióny sa vrátili k svojej vlastnej identite. Tá ruská zostala akoby umenšená, zredukovaná len na daný geografický priestor a na prostredie ruských menšín v cudzine. Politická mapa bola prekreslená a zmenili sa aj kultúrne a geopolitické súradnice.
Všetky tieto rany sa ako traumy niesli prvými rokmi postsovietskeho Ruska. Tieto straty a túto nostalgiu za strateným svetom bolo potrebné nahradiť či vykompenzovať.
V tejto atmosfére silneli hlasy ruských nacionalistov a ultrakonzervatívcov odmietajúcich ruskú otvorenosť voči Západu. Oproti úvahám o začlenení Ruska do euroatlantických štruktúr presadzovali koncept Eurázie, ktorý by Rusku vrátil stratenú pozíciu dominantnosti a tiež hrdosť a sebavedomie. Kontinentálna hegemónia mala byť opozíciou proti (euro)atlantizmu. Za týmto účelom Rusko začalo posilňovať svoje vzťahy s Čínou.
Tento v tom čase okrajový a bezvýznamný koncept šíril najmä nacionalisticky až fašizoidne ladený časopis Deň. Práve pre fašizoidné myšlienky bolo jeho vydávanie v roku 1993 zakázané. Bol však premenovaný a vychádzal ďalej. Zástupcom šéfredaktora bol Alexander Dugin, radikálny ruský nacionalista, ktorý bol od začiatku jedným z najsilnejších zástancov tohto nového imperiálneho konceptu.
