Macron má teraz päť rokov na realizáciu svojej ambicióznej európskej vízie. Sám to však nedokáže
Európske „my“ nemôže byť len kombináciou francúzskeho nous a nemeckého wir.
Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite
„Zvládli sme to. Premenili sme Európsku úniu na giganta, ktorý sa dokáže udržať vo svete gigantov, akými sú Čína a Spojené štáty.“ Bude si toto môcť povedať v lete 2027 francúzsky prezident Emmanuel Macron, keď sa pozrie na svojich desať rokov v úrade? Veľa bude závisieť od toho, koho zahrnie pod pojem „my“.
„Európska suverenita“ je Macronov výraz pre existenciu obra vo svete obrov. Strategická suverenita znamená nebyť závislý od Ruska, pokiaľ ide o energiu, od USA, pokiaľ ide o bezpečnosť, a od Číny, pokiaľ ide o firemné zisky. Znamená to mať dostatočne robustnú európsku zahraničnú a bezpečnostnú politiku, ktorá by odradila agresorov ako Vladimir Putin, a to aj keby si USA v roku 2024 znovu zvolili za prezidenta Donalda Trumpa. Taktiež to znamená nespoliehať sa úplne na iných, pokiaľ ide o mikročipy, umelú inteligenciu a digitálne platformy. Je to skrátka vec, ktorá je veľmi vzdialená tomu, kde sa Európa nachádza dnes.
Potrebuje Nemecko
Macron je v súčasnosti jediným veľkým európskym lídrom s víziou, ambíciou a so skúsenosťami, ktorý môže rozhodne posunúť Úniu týmto smerom, no prekážky, ktoré má pred sebou, sú obrovské. Jednu z nich bolo jasne vidieť v nedeľňajších prezidentských voľbách, ktoré charakterizoval vysoký počet nevoličov a tiež vysoká podpora Marine Le Penovej, Macronovej nacionalistickej a nativistickej oponentky.
Macron má svoje chyby. Nikdy som napríklad nevidel ľudskú bytosť s väčším odhodlaním, ambíciami, energiou a sebadôverou. Často sa však môže zdať arogantný, jupiterský, neonapoleónsky, čím irituje mnohých svojich krajanov i európskych spoluobčanov. Macronovo „my“ až príliš často znie ako kráľovské my – teda ja – na spôsob Ľudovíta XIV.: „L’Europe, c’est moi.“
Francúzsky prezident vie, že potrebuje Nemecko. Jeho prvá oficiálna návšteva po inaugurácii 14. mája povedie do Berlína. Európu má opäť viesť francúzsko-nemecký „pár“. V nemeckom kancelárovi Olafovi Scholzovi iste nájde ochotnejšieho partnera, než akou kedy bola Angela Merkelová. Scholz už urobil z posilňovania Európskej únie ústredný bod svojho programu.
Suchý, podceňovaný Scholz momentálne prechádza veľmi zlým obdobím, je zdanlivo neschopný nájsť slová, tón a nemá dostatočnú rýchlosť, čo sú veci potrebné na reakciu na najväčšiu vojnu v Európe od roku 1945. V tomto je jeho diametrálnym opakom ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj. Ten bol dosť neefektívnym mierovým prezidentom, no zmenil sa na skvelého vojnového lídra. Scholz sa, naopak, pripravoval na post prvotriedneho lídra v čase mieru. V prvých dňoch vojny sa zdal rozhodný a do angličtiny zaviedol nové nemecké slovo: Zeitenwende (epochálny obrat). Ale odvtedy ohľadom energetických surovín z Ruska a dodávok zbraní na Ukrajinu vždy zaostával.
Stretnutie s Macronom pre neho bude príležitosťou na európsky reset. Jednou z prvých vecí, ktoré by mali spoločne urobiť, je spoločná návšteva u Zelenského v Kyjeve.
