Macron má teraz päť rokov na realizáciu svojej ambicióznej európskej vízie. Sám to však nedokáže

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

„Zvládli sme to. Premenili sme Európsku úniu na giganta, ktorý sa dokáže udržať vo svete gigantov, akými sú Čína a Spojené štáty.“ Bude si toto môcť povedať v lete 2027 francúzsky prezident Emmanuel Macron, keď sa pozrie na svojich desať rokov v úrade? Veľa bude závisieť od toho, koho zahrnie pod pojem „my“.

„Európska suverenita“ je Macronov výraz pre existenciu obra vo svete obrov. Strategická suverenita znamená nebyť závislý od Ruska, pokiaľ ide o energiu, od USA, pokiaľ ide o bezpečnosť, a od Číny, pokiaľ ide o firemné zisky. Znamená to mať dostatočne robustnú európsku zahraničnú a bezpečnostnú politiku, ktorá by odradila agresorov ako Vladimir Putin, a to aj keby si USA v roku 2024 znovu zvolili za prezidenta Donalda Trumpa. Taktiež to znamená nespoliehať sa úplne na iných, pokiaľ ide o mikročipy, umelú inteligenciu a digitálne platformy. Je to skrátka vec, ktorá je veľmi vzdialená tomu, kde sa Európa nachádza dnes.

Potrebuje Nemecko

Macron je v súčasnosti jediným veľkým európskym lídrom s víziou, ambíciou a so skúsenosťami, ktorý môže rozhodne posunúť Úniu týmto smerom, no prekážky, ktoré má pred sebou, sú obrovské. Jednu z nich bolo jasne vidieť v nedeľňajších prezidentských voľbách, ktoré charakterizoval vysoký počet nevoličov a tiež vysoká podpora Marine Le Penovej, Macronovej nacionalistickej a nativistickej oponentky.

Macron má svoje chyby. Nikdy som napríklad nevidel ľudskú bytosť s väčším odhodlaním, ambíciami, energiou a sebadôverou. Často sa však môže zdať arogantný, jupiterský, neonapoleónsky, čím irituje mnohých svojich krajanov i európskych spoluobčanov. Macronovo „my“ až príliš často znie ako kráľovské my – teda ja – na spôsob Ľudovíta XIV.: „L’Europe, c’est moi.“

Francúzsky prezident vie, že potrebuje Nemecko. Jeho prvá oficiálna návšteva po inaugurácii 14. mája povedie do Berlína. Európu má opäť viesť francúzsko-nemecký „pár“. V nemeckom kancelárovi Olafovi Scholzovi iste nájde ochotnejšieho partnera, než akou kedy bola Angela Merkelová. Scholz už urobil z posilňovania Európskej únie ústredný bod svojho programu.

Suchý, podceňovaný Scholz momentálne prechádza veľmi zlým obdobím, je zdanlivo neschopný nájsť slová, tón a nemá dostatočnú rýchlosť, čo sú veci potrebné na reakciu na najväčšiu vojnu v Európe od roku 1945. V tomto je jeho diametrálnym opakom ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj. Ten bol dosť neefektívnym mierovým prezidentom, no zmenil sa na skvelého vojnového lídra. Scholz sa, naopak, pripravoval na post prvotriedneho lídra v čase mieru. V prvých dňoch vojny sa zdal rozhodný a do angličtiny zaviedol nové nemecké slovo: Zeitenwende (epochálny obrat). Ale odvtedy ohľadom energetických surovín z Ruska a dodávok zbraní na Ukrajinu vždy zaostával.

Stretnutie s Macronom pre neho bude príležitosťou na európsky reset. Jednou z prvých vecí, ktoré by mali spoločne urobiť, je spoločná návšteva u Zelenského v Kyjeve.

Hlbší európsky problém

V dnešnej EÚ s 27 členskými štátmi však len francúzsko-nemecký pár nestačí. Európske „my“ nemôže byť len kombináciou francúzskeho nous a nemeckého wir. Našťastie majú po ruke niekoľko vynikajúcich kolegov. Taliansky premiér Mario Draghi na rozdiel od Scholza obratne prešiel z pozície mierového ekonomického manažéra k ostrejšiemu a odvážnejšiemu štýlu vedenia krajiny, aký si vyžaduje vojna. Predsedovia vlád ako Pedro Sánchez v Španielsku a Mark Rutte z Holandska či estónska premiérka Kaja Kallas sú vážnymi partnermi pre širšie európske „my“. Európska únia vždy funguje najlepšie, keď medzi národnými vládami existujú koalície ochotných, ktoré podporujú bruselské inštitúcie. (Ak by britská Konzervatívna strana konečne nazbierala slušnosť a odvahu a zbavila sa Borisa Johnsona, EÚ by mohla mať strategického partnera aj za Lamanšským prielivom, aspoň v otázkach bezpečnosti, energetiky a životného prostredia.)

Momentálne najdlhšie slúžiaci predseda vlády členských krajín EÚ, maďarský premiér Viktor Orbán je však problémom. Dobrou správou je, že maďarská silná ruka naďalej stráca podporu v strednej Európe. V deň francúzskych volieb Slovinsko zbavilo premiérskeho postu ďalšieho Orbánovho populistického spojenca Janeza Janšu. A Orbán súrne potrebuje eurofondy, ktorých prílev sa spomalil. Takže Macron, Scholz a ich kolegovia potrebujú len guráž, aby mu dali najavo, kam presne si môže schovať svoje veto, ktorým hrozí v otázke ďalších sankcií proti Rusku Vladimira Putina.

Za problémom slabej kolektívnej akcie, ktorému čelí novozvolený francúzsky prezident v Európskej únii, je hlbší problém jasne viditeľný v jeho vlastnej krajine. Dokonca aj tam, kde sú už konkrétne politiky európske, je politika stále národná. Vo väčšej či menšej miere všetkými západnými demokraciami zmieta nacionalistická, antiliberálna a anticentristická politika toho typu, aký vo Francúzsku predstavuje krajná pravica Marine Le Penovej a novinára Érica Zemmoura, ako aj krajná ľavica Jeana-Luca Mélenchona. (Mimochodom, títo traja kandidáti spolu získali v prvom kole francúzskych prezidentských volieb 52 percent hlasov). Ak spočítate 13,3 milióna ľudí, ktorí v nedeľňajšom druhom kole hlasovali za Le Penovú, 13,6 milióna ľudí, ktorí nehlasovali, a 2,2 milióna, ktorí predložili prázdne hlasovacie lístky, čo je forma protestného hlasovania, dostanete číslo zhruba o tretinu väčšie ako 18,8 milióna, čo je počet ľudí hlasujúcich za Macrona.

Nespokojnosť s centrom a Európou

Macrona čakajú v júni parlamentné voľby a dnes nie je ani zďaleka jasné, či jeho strana République En Marche dokáže získať fungujúcu väčšinu. Podľa aktuálnych prieskumov verejnej mienky v Taliansku by si medzi sebou pravicoví populisti zo strán Fratelli d’Italia a Lega mohli rozdeliť asi 38 percent hlasov a po parlamentných voľbách by potenciálne mohli zostaviť taliansku vládu.

Táto rozšírená nespokojnosť s liberálnym stredom a „Európou“ je výsledkom mnohých faktorov. Ide o dlhodobé sociálne a kultúrne následky globalizácie reprezentovanej EÚ; o skutočnosť, že po svetovej finančnej kríze v roku 2008 sa bohatí vo všeobecnosti stali bohatšími a chudobní chudobnejšími; o ekonomický dosah pandémie covidu; a najnovšie aj o vojnu na Ukrajine, ktorá tlačí ceny energií, a tým aj životné náklady ďalej prudko hore. To najhoršie však ešte len príde. Ak sa domáca politika len v niekoľkých členských štátoch EÚ opäť vydá zlým smerom, bude snaha dosiahnuť Macronovu európsku agendu ešte ťažšie uskutočniteľná.

Pri pohľade na tohto výnimočného muža si vždy spomeniem na hrdinský obraz Jacquesa-Louisa Davida, na ktorom Napoleon prekračuje Alpy na vzpínajúcom sa bielom koni s jednou rukou vystretou, aby ukazoval cestu vpred a nahor. Realitou však bude skôr nedisciplinovaná turistická skupina elektrických áut pomaly tiahnucich do kopca – a auto vpredu nebude vždy Renault.