Tréning Keňanov nemá vedecký základ, hovorí americký expert a spisovateľ, ktorý sa k nim presťahoval

Americký spisovateľ a expert na beh Jason Karp trénoval bežcov už ako 24-ročný, o behaní napísal 12 kníh, ktorých predaj už presiahol milión kusov. V novembri 2021 sa presťahoval do Kene, aby tu ako prvý tréner z USA založil vlastnú tréningovú skupinu a vychoval nové bežecké talenty.

V Itene, centre svetového vytrvalostného behu, sme sa rozprávali v januári, keď mal za sebou prvé dva mesiace pobytu v Afrike. V rozhovore hovorí o tom, čo ho v Keni prekvapilo najviac, no venuje sa aj radám pre rekreačných športovcov. Dočítate sa tiež o tom:

• prečo chudnutie považuje za najjednoduchšiu súčasť behu;
• ako spolu súvisí sex a športovanie;
• aké komplikované je založiť si v Keni vlastnú bežeckú skupinu;
• aké sú hlavné mýty o Keňanoch;
• prečo si myslí, že by Keňania mohli byť ešte lepší.

Kedy ste začali o behu uvažovať ako o niečom vedeckom?

Už v puberte. Približne v čase, keď som nastúpil na strednú školu, som už v behu hľadal určité vedecké pozadie. Začínal som ako šprintér na 100 metrov a najviac ma fascinovala otázka, prečo sú najlepší šprintéri tmavej pleti. Pýtal som sa sám seba, ako je možné, že sa im my ostatní nedokážeme vyrovnať, a nadobudol som presvedčenie, že za tým musí byť niečo vedecké.

Ako by ste vedecky vysvetlili, že sú ľudia, ktorí behajú pre radosť?

Myslím, že to vychádza z toho, čím sme ako živočíchy. Behanie je pre nás také prirodzené, že ma neprekvapuje, keď behu toľko ľudí prepadne.

Prečo to tak nebolo pred 30 rokmi?

Myslím si, že je to publicitou. Napríklad ak hovoríme o maratóne, jeho popularite pomáha, že sa z neho stala skôr promenáda. V USA sa navyše ustálila predstava, že na maratón sa dá pripraviť za šesť mesiacov. Veľa ľudí sa preto postaví z gauča a povie si, že to za pol roka skúsi. V skutočnosti im nejde o beh ako taký, ale láka ich stanovený cieľ.

Nie je to chyba? Vstať z gauča a ísť bežať maratón?

Jednoznačne. Jedna z najväčších.

Aké sú tie ďalšie?

Mám pocit, že ľuďom chýba trpezlivosť, špeciálne v Amerike. Každý chce veci hneď teraz, bez čakania, okamžite. Nikomu sa nechce čakať dva roky, systematicky trénovať a potom zabehnúť maratón. To vedie k zraneniam aj k vyhoreniu. Zabehnú maratón a potom už beh nechcú ani vidieť, lebo to, čo zažili, nebolo práve príjemnou skúsenosťou. Ak by si dopriali čas a boli trpezliví, ich spomienky na maratón by boli podstatne príjemnejšie a aj výsledný čas by bol bezpochyby kvalitnejší. Oni by kontrolovali maratón, namiesto toho drží maratón kontrolu nad nimi.

Znie to paradoxne, no platí, že ľahšie tréningy môžu viesť ku kvalitnejším výkonom. Má to len jednu podmienku – trpezlivosť. Málokto však chce tréning, stačí mu žiarivá účastnícka medaila.

Veľa maratóncov tiež zabúda na tréning rýchlosti. Akoby to nebolo dôležité. Stačí sa však pozrieť na väčšinu elitných maratóncov. Takmer každý z nich začínal na kratšej trati. Napríklad Eliud Kipchoge bol skvelým bežcom na 5000 metrov. A aj vďaka tomu je dnes takým výnimočným maratóncom.

V minulosti ste povedali, že chudnutie je zo všetkých súčastí behu tá najjednoduchšia časť. Ako ste to mysleli?

Väčšina ľudí, ktorí schudli, hmotnosť získajú naspäť, pretože chudnutie vyžaduje systematickú a kontinuálnu zmenu návykov, čo však už nie je také jednoduché. V Amerike to považujem za veľký problém. Ľudia stále skúšajú nejakú diétu a aj sa im podarí schudnúť, no následne priberú, pretože zmena návykov musí byť celoživotná. Nie je nič ľahšie ako skĺznuť k starým zlozvykom. Ten moment, keď nájdete na stole koláčik, skôr či neskôr príde. Zjete ho?

Takže je to viac o jedle ako o pohybe?

Ak chcete schudnúť, strava je dôležitejšia ako cvičenie, ak si však chceme želanú hmotnosť udržať dlhodobo, cvičenie sa stáva stále dôležitejším. Podmienkou chudnutia je kalorický deficit, pričom pomocou stravy nemôžeme z prijatých kalórií uberať donekonečna. Skôr či neskôr sa dostaneme do štádia, keď bude potrebné zvýšiť kalorický výdaj. Napríklad cvičením.

Jedna z vašich kníh má názov Sexercise. Ako spolu súvisí sex a športovanie?

Knihu som napísal preto, lebo som si uvedomil, že nič podobné na trhu nie je. Pritom ide o vedecky takú fascinujúcu problematiku. Beh aj sex patria k dvom primárnym aktivitám, ktoré nás ako živočíchov definujú. Keď som skúmal, aká je medzi nimi súvislosť, našiel som veľké množstvo prepojení, väčšinou pozitívnych. Napríklad je dokázané, že športová aktivita zvyšuje libido a pozitívne tak vplýva na kvalitu sexuálneho života. Alebo ďalšie pozitívum, – prejavilo sa hlavne u žien –, je to, že fyzická aktivita pomáha k tomu, aby sme sa cítili lepšie a sebavedomejšie. Ženy veľmi často majú tendenciu byť prehnane kritické k svojmu telu a cvičenie im pomáha tento pohľad upraviť, aj keď môže ísť len o psychologický aspekt.

Samozrejme, našli sa aj negatívne následky, a to vtedy, keď je intenzita fyzickej aktivity prehnaná, išlo však o extrémne hodnoty. Rekreační bežci by sa toho rozhodne nemali báť. Opäť spomeniem ako príklad Eliuda Kipchogeho, ktorý behá ako málokto a má plnohodnotnú rodinu a vychováva deti.

Popri štúdiu a práci trénera ste navštívili veľa krajín aj kontinentov. V čom sa líši beh v USA, Kanade či v Austrálii?

Hlavne klímou. Napríklad len Severná Amerika je v tomto smere mimoriadne rozmanitá, ale beh je všade rovnaký. Dokonca aj v Kanade, kde som našiel veľmi silnú bežeckú komunitu, aj keď tam bola veľká zima a stále mrzlo – trénovali sme v olympijskom centre vedľa rýchlokorčuliarskeho oválu. Rovnaké zanietenie som našiel v New Jersey, kde som sa narodil, či v Kalifornii, kde som strávil niekoľko rokov života. Asi najkrajšie dojmy z behu som mal v Sydney, až kým som neprišiel do Kene.

V čom je Keňa iná?

Toto miesto je špeciálne, mimoriadne. Už len prostredím s červenými cestami, ktoré dopĺňajú stovky takých talentovaných bežcov.

Prečo ste sa sem presťahovali?

Prvýkrát som sem prišiel v roku 2019 kvôli sebe, aby som sa zlepšil v behu. Strávil som tu dva týždne a dostal nápad presunúť sa sem na dlhý čas, vytvoriť si tréningovú skupinu a fungovať ako tréner. Navyše, nenašiel som žiadnu zmienku o inom Američanovi, ktorý by sa doteraz na také niečo podujal. Dal som si to preto ako veľkú osobnú výzvu a dôležitú skúsenosť. Videl som v tom tiež príležitosť učiť sa od Keňanov, pričom oni by sa mohli učiť odo mňa.

Tréning pod vedením Jasona Karpa

Ste tu už dva mesiace, čo vás prekvapilo najviac?

Že založiť si vlastnú tréningovú skupinu nie je zďaleka také jednoduché, ako som dúfal. Celý proces sprevádza množstvo byrokracie a požiadaviek od Kenskej atletickej federácie. Všetko musí byť oficiálne registrované. Našťastie, veľmi mi pomohol kenský bežec žijúci v Amerike David Cheromei, brat skvelej kenskej atlétky Lydie Cheromei. Bez neho by sa mi takmer určite nepodarilo stať sa hlavným trénerom. Maximálne by som bol asistentom v už etablovanej bežeckej skupine.

Aké máte dojmy z vašich nových zverencov?

Viacerí z nich sú mimoriadne oddaní tomu, čo robíme. Myslím si, že vidia šancu dostať sa do zahraničia. Dokonca, keď sa mi už podarilo založiť tréningovú skupinu a na sociálnych sieťach zverejňujem videá z tréningov, píšu mi takmer každý deň noví bežci, ktorí by sa k nám radi pridali. Majú totiž predstavu, že s trénerom bielej pleti je cesta do zahraničia jednoduchšia. Musím preto byť aj ja opatrný pri výbere, aby do skupiny pribudli zo správnych dôvodov. Ak ste sa pred chvíľou pýtali, čo ma prekvapilo, tak toto je rozhodne jedna z vecí. To, aké nádeje vkladajú do nás, ktorí sme prišli zo zahraničia.

Na sociálnej sieti okrem iného vyvraciate mýty o Keňanoch. Môžete niektoré spomenúť?

Prvým mýtom je predstava, že Keňania behajú bosí. Doprial by som všetkým Američanom, aby sa prišli pozrieť na tunajšie cesty a rýchlo by pochopili, že je takmer nemožné behať bez obuvi. Viacerí si dokonca myslia, že Keňania behajú bosí dobrovoľne, lebo veria, že vďaka tomu budú lepší bežci. To však takisto nie je pravda. Ak miestni behajú bosí, je to preto, že si obuv nemôžu dovoliť. Ak by však mali takú možnosť, kúpili by si topánky a predpokladám, že by si vybrali tie s najväčším odpružením. Presne také potrebujú na ochranu pred ostrými kameňmi.

Ďalším mýtom je strečing pred tréningom. Keňania prakticky nestrečingujú a faktom je, že na zlepšenie výkonu to ani nepotrebujú. Stále totiž chýbajú jasné vedecké dôkazy, ktoré by potvrdili, že strečing pomáha k lepšiemu výkonu.

Výskumy dokázali, že pravidelný strečing znamená lepšiu flexibilitu, čo je nepochybne pozitívna vec, napríklad smerom k starnutiu a k lepšej mobilite vo vyššom veku. Strečing ako prostriedok k rýchlejšej regenerácii či k rýchlejšiemu behu nie je potvrdený.

Do tretice, Keňania nepraktizujú silový tréning. Nemajú na to zázemie a tiež si myslím – aj keď sa o tom s kolegami z Ameriky často hádam –, že silový tréning ani nepotrebujú. Dobrou alternatívou k silovému tréningu sú napríklad výbehy do kopca a tie Keňania praktizujú. Navyše je tu otázka možnej nadmernej únavy. Ak výkonnostný bežec behá 40 kilometrov týždenne, silový tréning by mu nemal ublížiť. Keď si však vezmete atlétov z Kene, ktorí behajú 150 až 170 kilometrov za týždeň, a pridali by ste im ešte silový tréning, bolo by to kontraproduktívne.

Keď sme sa nedávno rozprávali, hovorili ste, ako pomáha Keňanom genetika – štíhle nohy či špecifický metabolizmus. Je ešte iný faktor kenskej bežeckej dominancie, ktorý by ste vyzdvihli?

Určite motivácia. Nízka životná úroveň miestnych poháňa k tomu, aby si vďaka behu zabezpečili kvalitnejší život. Samozrejme, aj v USA máme deti žijúce v chudobných rodinách, tie však hľadajú iné spôsoby, ako utiecť pred chudobou. Tu je riešením takmer výlučne beh. Je to možno jediná šanca, ktorú majú. V USA tiež určite máme mnoho bežeckých talentov, ale rozpŕchnu sa medzi 50 rôznych športov. Tu je všetko zúžené len do jednej aktivity – vytrvalostného behu.

Kenský tréning je každý týždeň prakticky rovnaký. Čo si o tom myslíte?

Je to fascinujúce. Všetci žasneme nad tým, akí sú Keňania úspešní, a máme pocit, že lepší už byť nemôžu. No tunajšia skúsenosť ukazuje, že ich potenciál je ešte väčší. Pretože takýto tréning nie je ideálny, rozhodne nemá vedecký základ, dokonca ani nie je individualizovaný. Každý v skupine robí tú istú vec, ktorá sa každý deň v týždni opakuje. Tempo tréningu nie je prispôsobené individuálnym potrebám, pomalší bežci sa za každú cenu snažia udržať na chvoste skupiny, rýchlejší, naopak, tempo stupňujú. Nikto nerozmýšľa nad tým, prečo dnes trénujeme tento tréning a prečo je tempo také, aké je. To, samozrejme, nie je správne a preto si myslím, že bežecký potenciál Keňanov je ešte väčší.

Ľudia by mohli mať predstavu, že byť trénerom v Keni je jednoduché. Stačí ukázať prstom na talentovaného bežca a rýchlo z neho bude bežecká hviezda. Aká je realita?

Povedal by som, že je to presne naopak. Je tu vysoká konkurencia a ako prekážku vnímam aj už spomínané generáciami zakorenené tréningové návyky. Napríklad v tom, že ťažký tréning je na programe v utorok a vo štvrtok. Ale jeden deň – streda, nie je dostatočne dlhý čas na potrebnú regeneráciu. Je to niečo, čo by som rád zmenil, ale musím to robiť veľmi opatrne, pretože by bolo chybou prísť a radikálne všetko prekopať. Zatiaľ som sa preto k zásadným zmenám neodhodlal.

Ako ich plánujete urobiť?

Po každom tréningu sa zverencov pýtam na pocity a na to, ako veľmi sú vyčerpaní. Myslím si, že postupom času, keď začnú svoje telo citlivejšie vnímať, sami pochopia, že bude pre nich efektívnejšie nejsť po utorku ťažký tréning hneď vo štvrtok, ale neskôr.

Takže hlavným cieľom je predĺžiť čas oddychu?

Áno. Objem odbehnutých kilometrov neplánujem zásadne zmeniť, ale záleží mi na tom, aby oddychových behov bolo viac a aby boli veľmi, veľmi ľahké. Inak bežci nestihnú do ďalšieho tréningu zregenerovať.

Taktiež je chybou – a robíme ju aj my ostatní –, že tréningové plány uzatvárame do preddefinovaných cyklov a šablón. Napríklad plánujeme tréningový plán na sedem dní a konkrétny tréning má desať kilometrov, lebo je to okrúhle číslo. Čo ak však nášmu telu viac vyhovuje deväťdňový tréningový cyklus a beh dlhý sedem kilometrov a dvesto metrov?

Aj preto hovorím, že pri bežeckom tréningu nie je dôležitá vzdialenosť, ale čas. Naše telo nerozlišuje, či sme behali 10 alebo 8 kilometrov. Vníma len časový interval vykonávanej námahy a jej intenzitu.

Majú vaši zverenci potrebnú disciplínu?

Väčšina áno, ale našli sa aj takí, ktorým chýbala a museli skupinu opustiť. Napríklad neprišli na tréning a hovorili o iných povinnostiach, ale prekvapilo ma to, lebo ani jeden z nich nemal inú prácu, takže som mal pocit, že im chýbalo zanietenie pre beh.

Dá sa po pár týždňoch odhadnúť, či sa vám podarí dostať zverencov napríklad na preteky do USA?

Myslím si, že na to majú veľmi dobré predispozície. Sú talentovaní a je to otázka času, kedy zaujmú niektorého z bežeckých agentov. Ja to však sám nedokážem, som tréner, nie agent. Budeme poctivo trénovať a potom pretekať. Pretože preteky sú cesta, ako na seba upriamiť pozornosť.

Ako vyzerá celý proces, kým sa bežec z Itenu dostane na veľké preteky v zahraničí?

Bežci potrebujú potvrdenie od Kenskej atletickej federácie, že môžu pretekať v zahraničí, a zároveň potrebujú aj potvrdenie od organizátora pretekov, že s nimi počíta na štarte. Okrem toho potrebujú víza, peniaze na cestovanie či agenta, ktorý sa o nich postará. Takže je to pre nich dosť ťažká úloha.

Pripravujete svoju 13. knihu Trénovanie Keňanov. Čo si od nej sľubujete?

Ako som povedal, ešte nikto predo mnou nič takéto nepodnikol, čo by samo osebe mohlo byť zaujímavé. Navyše som tu našiel mnoho výnimočných príbehov. Jeden z mojich zverencov je utečenec z Etiópie. Má za sebou neuveriteľný životný príbeh. Celkovo prostredie v Keni je pre nás zo zahraničia len ťažko predstaviteľné. Poznáme Kipchogeho a pár ďalších veľkých bežcov a bežkýň, ale tisícky iných potenciálnych hviezd s veľkou bežeckou kvalitou žijú v nepredstaviteľnej chudobe. Len nedávno som stretol bežkyňu a pýtal som sa na jej osobné rekordy. Polmaratón zabehla za 72 minút. Tu to nič neznamená, no v USA by bola vynikajúca. Ozvali by sa jej sponzori a začlenila by sa do niektorej z elitných tréningových skupín.