Denník N

Tréning Keňanov nemá vedecký základ, hovorí americký expert a spisovateľ, ktorý sa k nim presťahoval

Jason Karp. Foto N – Peter Kováč
Jason Karp. Foto N – Peter Kováč

Americký spisovateľ a expert na beh Jason Karp trénoval bežcov už ako 24-ročný, o behaní napísal 12 kníh, ktorých predaj už presiahol milión kusov. V novembri 2021 sa presťahoval do Kene, aby tu ako prvý tréner z USA založil vlastnú tréningovú skupinu a vychoval nové bežecké talenty.

V Itene, centre svetového vytrvalostného behu, sme sa rozprávali v januári, keď mal za sebou prvé dva mesiace pobytu v Afrike. V rozhovore hovorí o tom, čo ho v Keni prekvapilo najviac, no venuje sa aj radám pre rekreačných športovcov. Dočítate sa tiež o tom:

  • prečo chudnutie považuje za najjednoduchšiu súčasť behu;
  • ako spolu súvisí sex a športovanie;
  • aké komplikované je založiť si v Keni vlastnú bežeckú skupinu;
  • aké sú hlavné mýty o Keňanoch;
  • prečo si myslí, že by Keňania mohli byť ešte lepší.

Kedy ste začali o behu uvažovať ako o niečom vedeckom?

Už v puberte. Približne v čase, keď som nastúpil na strednú školu, som už v behu hľadal určité vedecké pozadie. Začínal som ako šprintér na 100 metrov a najviac ma fascinovala otázka, prečo sú najlepší šprintéri tmavej pleti. Pýtal som sa sám seba, ako je možné, že sa im my ostatní nedokážeme vyrovnať, a nadobudol som presvedčenie, že za tým musí byť niečo vedecké.

Ako by ste vedecky vysvetlili, že sú ľudia, ktorí behajú pre radosť?

Myslím, že to vychádza z toho, čím sme ako živočíchy. Behanie je pre nás také prirodzené, že ma neprekvapuje, keď behu toľko ľudí prepadne.

Prečo to tak nebolo pred 30 rokmi?

Myslím si, že je to publicitou. Napríklad ak hovoríme o maratóne, jeho popularite pomáha, že sa z neho stala skôr promenáda. V USA sa navyše ustálila predstava, že na maratón sa dá pripraviť za šesť mesiacov. Veľa ľudí sa preto postaví z gauča a povie si, že to za pol roka skúsi. V skutočnosti im nejde o beh ako taký, ale láka ich stanovený cieľ.

Nie je to chyba? Vstať z gauča a ísť bežať maratón?

Jednoznačne. Jedna z najväčších.

Aké sú tie ďalšie?

Mám pocit, že ľuďom chýba trpezlivosť, špeciálne v Amerike. Každý chce veci hneď teraz, bez čakania, okamžite. Nikomu sa nechce čakať dva roky, systematicky trénovať a potom zabehnúť maratón. To vedie k zraneniam aj k vyhoreniu. Zabehnú maratón a potom už beh nechcú ani vidieť, lebo to, čo zažili, nebolo práve príjemnou skúsenosťou. Ak by si dopriali čas a boli trpezliví, ich spomienky na maratón by boli podstatne príjemnejšie a aj výsledný čas by bol bezpochyby kvalitnejší. Oni by kontrolovali maratón, namiesto toho drží maratón kontrolu nad nimi.

Znie to paradoxne, no platí, že ľahšie tréningy môžu viesť ku kvalitnejším výkonom. Má to len jednu podmienku – trpezlivosť. Málokto však chce tréning, stačí mu žiarivá účastnícka medaila.

Veľa maratóncov tiež zabúda na tréning rýchlosti. Akoby to nebolo dôležité. Stačí sa však pozrieť na väčšinu elitných maratóncov. Takmer každý z nich začínal na kratšej trati. Napríklad Eliud Kipchoge bol skvelým bežcom na 5000 metrov. A aj vďaka tomu je dnes takým výnimočným maratóncom.

V minulosti ste povedali, že chudnutie je zo všetkých súčastí behu tá najjednoduchšia časť. Ako ste to mysleli?

Väčšina ľudí, ktorí

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Behanie

Behanie v Keni

Radíme športovcom

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie