Čo prekladáš? Mária Ferenčuhová o aktuálnom dialógu s minulosťou v iránskom komikse
V pandemickom roku 2021 som trávila čas prekladom troch veľmi odlišných kníh – prvou bol francúzsky román pôvodom slovenskej autorky Andrey Salajovej Stúpajúc vyššie (filmotras, 2021), ktorý sa takmer easternovým spôsobom vracia ku kolektivizácii pôdy na Slovensku v 50. rokoch 20. storočia. Druhou bola básnická skladba Nicolasa Pesquèsa Severná strana vrchu Juliau, dvanásť (Skalná ruža, 2021). Tým posledným, ktorý čoskoro vyjde vo vydavateľstve BRaK, bol preklad komiksovej autobiografie iránskej kresličky, animátorky a dnes už aj filmovej režisérky udomácnenej vo Francúzsku Marjane Satrapiovej Persepolis.
Persepolis u nás vstúpil do povedomia ako animovaný film, ktorý Satrapi vytvorila spolu s Vincentom Paronnaudom v roku 2007. Získal cenu poroty na festivale v Cannes a v roku 2008 aj nomináciu na Oscara za najlepší animovaný film. Francúzska filmová akadémia mu udelila rovno dva Cézary – za najlepšiu filmovú adaptáciu a za najlepší debut.
Pôvodnú komiksovú verziu však autorka vytvorila už v rokoch 2000 – 2004. S ľahkosťou v nej hovorí o extrémne vážnych veciach: o iránskej revolúcii, ktorá vtrhla do života liberálnej teheránskej rodiny, o svojom detstve poznačenom vojnou a neskôr náboženskou totalitou, o emigrácii a o osamelom dospievaní v Rakúsku, ďaleko od rodičov a spočiatku aj bez znalosti nemčiny, o návrate do Iránu po maturite, o neslobode počas vysokoškolského štúdia, ale aj o svojom neveľmi vydarenom manželstve. V štyroch častiach a na pomerne malej ploche nám tak pred očami prebehne život bystrej Iránky od prvých školských rokov až po jej ranú dospelosť.
Marjane Satrapi má nevšedný dar
