Za ropu platíme životmi
Druhá svetová vojna bola vysvetlená, poučili sme sa z nej a dokola zdôrazňovali, že nesmieme dopustiť, aby sa takéto hrôzy opakovali. Odrazu sa však veci opakujú.
Ešte donedávna sa dali čítať knihy o druhej svetovej vojne a holokauste s pohľadom poučeného generála. Historici odhalili jasné príčiny a dôsledky a k tomu sa čitateľovi natískala iba jedna desivá otázka – ako to mohol svet dopustiť?
Z ťaživej nostalgie, obopínajúcej medzivojnové príbehy o zániku meštianstva a nástupe autoritárskych režimov na mňa dýchala bezmocnosť radového občana meniť stav vecí. Pri pohľade späť cez niekoľko desaťročí mi vtedajší politici z demokratickej časti kontinentu pripadali hlúpi, ľahkovážni a zbabelí vo svojich žabomyších sporoch a v ustupovaní požiadavkám nacistického Nemecka. Temno visiace nad Európou včas rozoznalo niekoľko intelektuálov. Dlho pred vojnou o hrozbách písali Thomas Mann alebo Stefan Zweig a uvedomovali si ich aj vlády, no zvolili naivnú politiku appeasementu, ktorá mala zachrániť svet pred apokalypsou. História nám dokázala nezmyselnosť takéhoto postoja. Druhá svetová vojna bola vysvetlená, poučili sme sa z nej a dokola zdôrazňovali, že nesmieme dopustiť, aby sa takéto hrôzy opakovali. Odrazu sa však veci opakujú a sledujeme genocídu v priamom prenose. Zažívame reprízu a napriek skúsenostiam sme zaskočení.
