Moja teta obhajuje Putina. Ako hovoriť s blízkym človekom, ktorý odmieta realitu?

Ako mnohé slovenské rodiny pred časom rozdeľovala téma očkovania, tak ich dnes rozdeľuje vojna na Ukrajine. Každý štvrtý Slovák aj po invázii na Ukrajinu vníma Vladimira Putina pozitívne, ukázal aprílový prieskum Globsecu, čo môže vyvolávať hádky s jemu blízkymi ľuďmi, ktorí to vidia inak.

Skúsenosť ukazuje, že značná časť fanúšikov Vladimira Putina je nemenná: k obhajobe Putina alebo aspoň k odvádzaniu pozornosti od jeho agresie majú aj osobné dôvody, prípadne v tom našli spôsob sebarealizácie.

Pokiaľ však je dotyčný človek ešte schopný diskusie, je možné vyskúšať niekoľko tipov, o ktoré sme požiadali:

• psychológa a odborníka na krízovú komunikáciu Dušana Ondrušeka,
• odborníka na kritické myslenie Jána Markoša, autora knihy Sila rozumu v bláznivej dobe,
• exposlanca a riaditeľa Akadémie kritického myslenia Martina Poliačika, autora knihy Poriadok v hlave
• a riaditeľa vzdelávacieho programu Jeden svět na školách Karla Strachotu, ktorý sa venuje kremeľskej propagande.

Tento článok bude mať tri časti. V prvej časti sa pokúsime preniknúť do sveta, ktorý formuje názory fanúšikov Vladimira Putina.

V druhej časti si opíšeme možné chyby, ktoré z dobre mienenej debaty dokážu urobiť neproduktívnu hádku.

A v tretej časti ponúkneme tipy, ktoré môže skúsiť človek v diskusii aplikovať.

Viacerí naši respondenti sa zhodli v tom, že je vhodné sa o komunikáciu aspoň pokúsiť. A pokiaľ aj človek zistí, že to nemá zmysel, je podľa nich potrebné dať aspoň najavo nesúhlas – než len nad vyviňovaním agresora mávnuť rukou.

„Vnímam ako našu civilizačnú povinnosť voči obetiam zverstiev, že nebudeme ticho. Že povieme aspoň to, že zľahčovanie zločinov a šírenie konšpiračných teórií považujeme za neprijateľné,“ hovorí Markoš.

S čím pri obhajcoch Putina počítať

1. O Rusku a Putinovi majú skreslené predstavy

Už prieskumy pred Putinovou agresiou ukázali, že v strednej a vo východnej Európe je len jediný štát, kde má ruský prezident vyššiu popularitu než na Slovensku, a to je Bulharsko. Vo všetkých iných okolitých krajinách dopadol Putin horšie (v Česku mal len polovičné sympatie verejnosti oproti Slovensku).

Analýzy inštitútu Globsec ukázali ešte jednu podstatnú vec: mnohí Slováci nesympatizujú so skutočným Putinom či so skutočným Ruskom, sympatizujú len s nejakou svojou predstavou, ktorú o nich majú.

Keď výskumníci robili takzvané focusové skupiny, pozvaní Slováci opisovali Rusko ako bohatú krajinu, ktorej sa krivdí a ktorú chce Západ dostať na kolená z obavy, aká je silná. Samotný Putin je v ich očiach mierotvorca, zodpovedný štátnik a ochranca tradičných hodnôt.

„Z mnohých výrokov pozorujeme, že títo ľudia nemajú reálnu predstavu o tom, aká je životná úroveň obyčajných ľudí v Rusku. Neuvedomujú si ani veľkú mieru porušovania ľudských práv či podvratné aktivity Kremľa v širšom regióne,“ komentovala tieto zistenia výskumníčka Katarína Klingová.

2. Chcú sa cítiť výnimoční

Na sociálnych sieťach investujú mnohí Slováci do obhajoby Putina množstvo svojho času a energie. Nikto ich za to nemusí platiť, poháňať ich môže už len pocit výnimočnosti.

Psychológ Ondrušek hovorí, že časť ľudí chce byť jednoducho za každú cenu alternatívna, nemainstreamová. Ako potrebovali oponovať takzvanému mainstreamu pri téme vakcín, tak chcú byť odlišní aj pri téme vojny na Ukrajine.

„Môže byť za tým až narcistická potreba utvrdzovať sa v tom, že oni rozumejú svetu viac než iní. Sami seba považujú za tých, ktorí nie sú ovce, preto potrebujú byť za každú cenu v opozícii,“ hovorí Ondrušek.

Odkazuje aj na výskum nemeckých sociálnych psychológov Rolanda Imhoffa a Pie Karoline Lambertyovej z roku 2017. Ukázal, že časť ľudí verí konšpiračnej teórii už len preto, aby sa tým odlíšili od masy.

„Pocit, že vidia za roh, im pomáhal zvyšovať hodnotu vlastnej osoby. Pôvabné je, že tento silný pocit jedinečnosti a názorovej nezávislosti majú často práve ľudia, ktorým schopnosť samostatne myslieť v skutočnosti chýba,“ dodáva Ondrušek.

Ak teda človeka ženie dopredu práve pocit výnimočnosti, tak prácne predkladanie faktov nemusí stačiť: dotyčný môže mať nutkanie oponovať už z princípu, aby nebol mainstreamový.

3. Pripravte sa na tunelové videnie

Zvlášť sociálne siete rozdeľujú užívateľov do takzvaných bublín. Algoritmy im už roky zobrazujú hlavne tie príspevky, pri ktorých si vyhodnotia, že ich daný človek chce vidieť.

Posilňujú teda jav, ktorý psychológovia nazývajú konfirmačné skreslenie: človek vytláča tie fakty a názory, ktoré odporujú jeho vopred vytvorenému postoju.

„Môžeme hovoriť aj o tunelovom videní: človek nedokáže vnímať komplexný obraz. Vníma iba útržky, ktoré sa mu hodia,“ hovorí Ondrušek.

---

4. Ťažké je priznať si omyl

Zložité to môže byť najmä s človekom, ktorý sa posledné roky aj verejne prezentoval ako obhajca Putina. Na Facebooku zdieľal prokremeľskú propagandu, pri rodinných obedoch a posedeniach s kamarátmi ostatných presviedčal, že Kremeľ sa len bráni, médiá o ňom klamú a hlavným agresorom je Západ. O to ťažšie môže teraz z tejto pozície vymanévrovať.

Na tento fenomén poukázal už klasický výskum amerických psychológov Mortona Deutscha a Harolda B. Gerarda z 50. rokov minulého storočia, hovorí Ondrušek.

Výskumníci vtedy študentov naviedli, aby dospeli k chybnému riešeniu úlohy (ktorá z čiar na obrázku je najdlhšia). Prvá skupina si mala výsledok nechať pre seba, druhá ho mala napísať na tabuľu a zmazať a tretia ho mala napísať na papierik a odovzdať.

„Najmenší problém akceptovať opravu mali potom tí študenti, ktorí svoju odpoveď nikde nezverejnili. Najväčší problém prijať ju mali, naopak, študenti, ktorí výsledok odovzdali na papieriku výskumníkovi,“ hovorí Ondrušek.

Dá sa niečo robiť s človekom, ktorý pred vojnou „trúbil“ do sveta, že Putin je dobrý štátnik?

Psychológ má len jednoduchú radu: byť veľkorysý a dotyčnému to zbytočne nepripomínať.

„Tiché akceptovanie je lepšie ako dokazovanie, že urobili chybu. Vtedy je vyššia šanca, že po čase sami uznajú, že sa mýlili. Takéhoto priznania sú však obvykle schopní len vnútorne dobre štruktúrovaní jedinci,“ myslí si Ondrušek.

Akých chýb sa vyvarovať

---

5. Nemajte nerealistické očakávania

Len výnimočne sa stane, že zarytý oponent po jednej debate zmení názor a ešte to aj prizná. Na začiatok preto postačí, ak si aspoň v pokoji vypočuje niečo iné, než vidí denne na svojom Facebooku.

„Pri debatách tohto typu sa nesnažím vyvracať všetky tvrdenia bod po bode, skôr sa snažím nasadiť partnerovi do hlavy ‚chrobáka‘. Cieľom je naštartovať proces, pri ktorom začne kritickejšie vyhodnocovať to, čo mu podsúva druhá strana,“ poznamenal pred časom bývalý český diplomat v Kyjive David Stulík.

Odborníci vo všeobecnosti odporúčajú mať už na začiatku ujasnené, čo vlastne chceme dosiahnuť: či chceme danému človeku hlavne „vynadať“, že obhajuje Putina, alebo s ním chceme udržať a rozvíjať vzťah.

„Je dobré mať zároveň ujasnené, či náš partner má vôbec intelektuálnu a duševnú kapacitu na vecnú debatu. V mnohých prípadoch hrá totiž úlohu skôr psychologické pozadie daného človeka, ktoré ťažko zmeníme,“ poznamenáva Markoš.

Výsledkom tejto prvotnej „analýzy“ nášho oponenta môže byť aj záver, že s ním diskusia nemá zmysel, pretože sa bude chcieť len utvrdzovať vo svojom proputinskom pohľade.

„Viem si predstaviť, že pri niektorých ľuďoch si povieme, že nemá zmysel strácať čas. A tak mu iba vyčiníme, že robí užitočného idiota kremeľskej propagande. Ale je dobré to mať ujasnené na začiatku,“ hovorí Poliačik.

---

6. Nepreceňujte ratio

Poliačik, Ondrušek i ďalší upozorňujú, že človek má tendenciu preceňovať ratio. Hoci sú ľudia vybavení rozumom, propaganda dokáže rozum človeka obísť tým, že zaútočí na jeho emócie, sentiment či pudy.

Kremeľská propaganda napríklad pravidelne používala vymyslené príbehy o tom, ako Ukrajinci mrzačia a zabíjajú deti, pretože vraždenie detí bičuje emócie na maximum. Česká odborníčka na dezinformácie Alexandra Alvarová používa v tejto súvislosti termín „heknutie mozgu“.

„Ide o útok na tie časti mozgu, kde sa nachádza naše pudové rozhodovanie, ktoré nemáme úplne pod racionálnou kontrolou,“ hovorí Alvarová.

Ak teda svojmu oponentovi aj názorne ukážeme, že šíri nepravdivé či neoverené informácie, nemusí to stačiť. Fakty môžu byť až druhoradé.

„Musíme sa pripraviť na to, že mnohí ľudia sa neriadia logikou, nepostupujú racionálne. Riadia sa skôr dojmami či emóciami,“ vysvetľuje Ondrušek.

Riešenie však existuje, no je zdĺhavé a komplikované. Pre mnohých ľudí nie je určujúce to, kde je pravda, ale čo tvrdia im blízke osoby.

Preto je podľa Ondrušeka dôležité budovať si s príbuzným dobrý vzťah. Vtedy ho skôr ovplyvní náš názor, pretože bude pochádzať od jemu blízkej osoby.

„Vzťahovú stránku podceňujeme. Našu tetu v konečnom dôsledku nemusia ovplyvniť samotné fakty o zločinoch ruskej armády, ale skôr skutočnosť, že jej tieto fakty predostrie obľúbený synovec,“ hovorí Ondrušek

---

7. Nejdite hneď do konfrontácie, nebuďte osobní

S tým priamo súvisí ďalší bod: ak človeku záleží na dobrom vzťahu s príbuzným či s kamarátom, je vhodné nejsť zbytočne do konfrontácie.

„Ak idete debatovať o vojne, možno je dobré nezačínať hneď tou najcitlivejšou témou, pri ktorej je jasné, že sa nej nezhodnete,“ radí Strachota, ktorý ku kremeľskej propagande pripravuje aj výukové materiály pre školy.

Diskusii, ktorá by mala k niečomu doviesť, nepomáha ani nálepkovanie druhej strany ako „putinofila“, „konšpirátora“ či „kotlebovca“. A neodporúča sa ani zhadzovanie partnera cez jeho vzdelanie či cez osobný príbeh.

„Ak začnete tým, že váš príbuzný je pomýlený a o jeho argumentoch sa nebudete ani baviť, tak od prvej chvíle budete každý na barikádach a k ničomu nedospejete,“ hovorí Strachota.

Akú taktiku zvoliť

---

8. Zisťujte emócie

Dôležitosť emócií sme si už spomínali. Strachota radí začať debatu prieskumom, aké emócie ovládajú nám blízkeho človeka, prečo sa témou ukrajinskej vojny zaoberá. Cíti hnev? Frustráciu? Alebo skôr obavy, že sa vojna môže preniesť aj na slovenské územie?

Podľa Strachotu je to vhodná cesta, ako sa hneď na začiatku viac priblížiť k človeku, s ktorými sa názorovo rozchádzame.

„Ak človek pociťuje strach z vojny, tak môžeme vidieť, že jeho úmysly nie sú zlé. Len možno nevedomky podľahol nepravdám o tom, kto za vojnu môže,“ dodáva Strachota.

---

9. Dennettova postupka

Martin Poliačik v knihe Poriadok v hlave odporúča skúsiť koncept „láskavej kritiky“, ktorý je inšpirovaný myšlienkami amerického filozofa Daniela Dennetta. Pozostáva zo štyroch krokov.

1. Nechajme oponenta povedať svoje myšlienky a tie prerozprávajme vlastnými slovami v podobe, v akej s tým bude súhlasiť.
2. Vymenujme body, na ktorých sa zhodneme.
3. Vyzdvihnime všetko nové, čo sme sa vďaka tomu naučili.
4. Až potom povedzme, s čím nesúhlasíme a kde vidíme medzery v jeho úvahách.

Poliačik hovorí, že pri takomto postupe dáme oponentovi najavo, že sme ho počúvali, a zároveň ho navedieme, aby si aj on vypočul nás.

„S naším oponentom sa určite zhodneme na tom, že vojna je zlá. Už sa možno nezhodneme, kto za ňu môže. Cieľom láskavej kritiky teda je, aby si našu oponentúru vypočul bez toho, aby ju bral ako osobný útok,“ dodáva Poliačik.

---

10. Klaďte otázky

Skúsenosť ukazuje, že mnohí ľudia, ktorí sú presvedčení, že majú vlastné názory, v skutočnosti len preberajú názory iných. Na Facebooku opakovane uvidia nejaké tvrdenie – v statusoch, vo videách, v komentároch pod článkami – a následne ho budú preberať. Stačí napríklad, že bude dostatočne nemainstramové.

Karel Strachota odporúča v debatách klásť čo najviac otázok, zvlášť takých, ktoré budú podkopávať základné piliere kremeľskej propagandy:

Aký by mal Západ záujem na oslabení Ruska? Prečo by Ukrajina nemala mať právo rozhodovať o svojej zahraničnej politike? Aké sú dôkazy údajných zverstiev, ktoré vraj Ukrajinci páchali na Donbase?

„Pri otázkach sa možno dotyčný človek sám začne zamýšľať nad tým, či konštrukcie o zlom Západe a brániacom sa Rusku držia pohromade,“ hovorí Strachota.

Psychológ Ondrušek odporúča zvlášť jednu zásadnú otázku: Na koho území sa bojuje, znásilňuje a vraždí?

„Prípadne môžete vášmu partnerovi položiť otázku, prečo absolútna väčšina krajín sveta označila ruskú agresiu za neprijateľnú,“ dodáva Ondrušek s odkazom na rezolúciu Valného zhromaždenia OSN, za ktorú hlasovalo 141 krajín.

---

10a. Klaďte otázky na zdroje

Samostatnou kategóriou sú otázky na zdroje informácií: Kde si to čítal? Vieš mi ukázať zdroj? Poznáš autora toho videa? Prečo mu veríš, keď ho nepoznáš?

Značná časť užívateľov sociálnych sietí, prirodzene, nemala v škole mediálnu výchovu. Nemusí byť preto zvyknutá všímať si, z akých zdrojov si vlastne vytvára názory.

Cieľom otázok tohto typu je naučiť ich, aby si všímali napríklad to, či nezdieľajú len príspevky anonymných účtov, prípade názory dlhodobých apologétov Putina.

„Otázky na informačné zdroje zároveň nemusia pôsobiť tak konfrontačne, ako napríklad diskusie o vraždení civilistov v Buči,“ poznamenáva Markoš.

A čo keď partner začne byť nervózny z toľkého vypytovania?

„Vysvetlite mu napríklad, že sa potrebujete uistiť v tom, že jeho tvrdenia sú natoľko podložené, aby ich bolo možné považovať za relevantný argument. Napokon, ani pre vás nemusí byť jednoduché sa v dnešnom informačnom svete zorientovať,“ radí Ondrušek.

---

11. Skúste si dohodnúť pravidlá

Jednou z najobľúbenejších techník Putinových zástancov je whataboutizmus, po slovensky „ačohentizmus“: A čo nálety NATO na Juhosláviu? A čo americká invázia do Iraku? A čo Líbya?

Váš oponent možno ani len nedovolí začať debatu o vojne na Ukrajine. Okamžite sa môže snažiť stočiť pozornosť na „americké vojny“ z nedávnej histórie.

Odborník na kritické myslenie Ján Markoš preto radí „preventívne“ si dohodnúť pravidlá: čo vlastne má byť téma diskusie.

„Aktuálnou témou, ktorá sa nás bezprostredne týka, je vojna na Ukrajine. Skúsme si teda povedať, že sa budeme rozprávať o Ukrajine a nie o iných, geograficky či časovo vzdialených konfliktoch,“ hovorí Markoš.

---

12. Keď už dôjde na ačohentizmus

Napriek pokusom o vymedzenie pravidiel je pravdepodobné, že na ačohentizmus aj tak dôjde – napríklad pod zámienkou, že Putinova invázia je údajne len dôsledkom toho, čo robil pred tým Západ.

Tento názor je medzi zástancami Putina rozšírený, priživujú ho napríklad aj Robert Fico a politici Smeru.

„Ruská federácia bola dobrým žiakom. USA dávali Rusku množstvo precedensov porušovania medzinárodného práva, keď presadzovali svoje záujmy. Od nezmyselného bombardovania civilistov v Belehrade až po vymyslené dôvody útoku na Irak,“ povedal Fico vo svojom prvom vyhlásení po Putinovej agresii.

Čo v takomto prípade?

„Takzvaný whataboutizmus by som úplne nezavrhoval. Ak už k nemu dôjde, tak by som ho využil ako príležitosť ukázať rozdiely,“ hovorí Poliačik.

Konkrétne: inváziu na Ukrajinu síce kremeľská propaganda prikryla rôznymi zámienkami – denacifikácia, biologické zbrane, vraždenie ruskojazyčného obyvateľstva, ale skutočné dôvody sú zrejmé. Otvorene ich pomenoval aj Vladimir Putin.

Ruský prezident dal verejne najavo, že Ukrajine nepriznáva právo na samostatnú existenciu. V televíznom prejave, ktorý predniesol krátko pred inváziou, ju – v rozpore s historickými faktmi – označil za umelý konštrukt sovietskych boľševikov, ktorí vraj ukrajinské územie násilne oddelili od Ruska.

„Lenin a jeho spolubojovníci od Ruska odtrhávali niektoré historické územia s miliónmi ľudí. Ukrajinu tak je možné pomenovať ako Ukrajinu Vladimira Iljiča Lenina, ktorý je jej autor a architekt,“ povedal Putin.

Koncom apríla už aj ruská armáda potvrdila, že jej cieľom je fyzické ovládnutie Donbasu a celej južnej Ukrajiny.

Po pomenovaní si motívov Putinovej agresie je možné ukázať rozdiely medzi ňou a útokmi na Juhosláviu, Irak či Líbyu. Ani za jednou z týchto kampaní totiž nebol imperializmus a historický revizionizmus.

---

13. Skúste mu „prekopať“ Facebook

Tejto téme sme sa venovali už počas pandémie. Opísali sme príbehy ľudí, ktorí sa pokúsili zakročiť proti hoaxom vo svojich rodinách radikálnym krokom: svojim príbuzným zmenili nastavenie Facebooku.

Na ich účte im „odlajkovali“ stránky s pochybným obsahom, vyviedli príbuzných z facebookových skupín, kde sa šíria nepravdivé informácie, a namiesto toho im „lajkli“ profily, ktoré šíria overené informácie. Cieľom bolo, aby sa rodinnému príslušníkovi zobrazovali iné príspevky, než na ktoré bol dovtedy zvyknutý.

Niektorí z našich respondentov to urobili s vedomím svojich príbuzných, niektorí bez ich vedomia, čo napríklad Ján Markoš považoval za neprijateľné.

„Tajné ovplyvňovanie nastavení Facebooku považujem za väčší zásah do súkromia a autonómie daného človeka, než aký by bol benefit z toho, keby tento človek prestal svojou troškou prispievať do stoky hoaxov,“ povedal Markoš.

Môže zmena nastavenia takzvaného newsfeedu mať nejaký efekt?

Príbehy našich respondentov ukázali, že v niektorých prípadoch áno. Jozef z Komárna povedal, že pri jeho mame stačilo už to, že jej po vyžiadaní súhlasu „lajkol“ navyše stránky štandardných médií a profily, ktoré vyvracajú hoaxy.

Jozef si hovorí, že jeho mama sa postupne posunula do iného tábora. Kamarátky v diskusiách sa následne sama snažila presvedčiť o tom, že koronavírus nebol umelo vytvorený Billom Gatesom ani Georgeom Sorosom.

„Dnes je z nej možno neštandardná, ale vytrvalá bojovníčka za normálne, overené informácie,“ hovoril Jozef.