Putin si splietol Bidena s Napoleonom. Zaplatí za to ako Nemci, Taliani a Japonci po druhej svetovej
Je takmer vylúčené, že Rusko bude porazené vojensky. Nepravdepodobný sa zdá aj scenár rýchlej vnútornej zmeny – aj keby Putin zomrel alebo by ho odstránili, režim, ktorý vytvoril a ktorý zaútočil na Ukrajinu, by pretrval. Núka sa však jedna prekvapivá možnosť.
Autor je externý spolupracovník Deníka N, politický geograf, pôsobí na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity a Metropolitnej univerzite Praha.
Najdôležitejšími aktérmi systému medzinárodných vzťahov boli, sú a budú veľmoci. Keď sa táto kategória v roku 1815 objavila, bolo veľmocí päť: Británia, Francúzsko, Rakúsko, Prusko a Rusko. Do prvej svetovej vojny ich počet stúpol na deväť.
K uvedenej pätici (z Rakúska sa medzitým stalo Rakúsko-Uhorsko a z Pruska Nemecko) sa vďaka zjednoteniu pridalo Taliansko, z historických dôvodov a s ohľadom na rozlohu pozíciu medzi veľmocami zaujala Osmanská ríša. Dobre zvládnutá industrializácia spôsobila, že sa objavili aj prvé dve neeurópske veľmoci – Spojené štáty a Japonsko
Táto deviatka sa stretla v prvej svetovej vojne. Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša úplne skolabovali, zatiaľ čo Rusko prežilo klinickú smrť a vrátilo sa v obludnej podobe Sovietskeho zväzu. Z veľmocenskej deviatky sa stala sedmička.
Víťazili tí, ktorí lepšie mobilizovali
Druhá svetová vojna zlomila väz Taliansku, Japonsku a Nemecku. Víťazstvo oslávilo päť veľmocí, ktoré sú s nami dodnes v podobe piatich stálych členov Rady bezpečnosti OSN.
K takzvanej veľkej trojke, teda Británii, Sovietskemu zväzu a USA, sa pridala Čína – Spojené štáty totiž trvali na tom, že jedným z pilierov povojnového usporiadania sveta sa musí stať veľká ázijská krajina, a to aj navzdory mizerným výkonom vo vojne. Churchill medzi víťazov s ohľadom na jeho postavenie v Európe presadil aj Francúzsko.
Z času na čas sa niektorá veľmoc rozhodla, že sa bez ohľadu na všetky ostatné pustí do riešenia problémov silou. Táto „kvalita“ patrí k veľmocenským charakteristikám. Často to vyšlo, občas nie. Problém takmer vždy nastal, keď sa proti jednej veľmoci postavila iná alebo rovno niekoľko z nich.
V okamihu, keď sa proti sebe postavila väčšina z existujúcich veľmocí, prišlo k takzvanému systémovému konfliktu. Po jeho skončení bol systém medzinárodných vzťahov zásadne prekopaný a porazená strana stratila veľmocenský status.
Vo všetkých troch prípadoch, keď sa to stalo, teda počas napoleonských vojen a oboch svetových vojen, išlo o dlhé konflikty, ktoré boli mimoriadne náročné z hľadiska nevyhnutnosti mobilizovať dovtedy nepredstaviteľné počty ľudí a materiálnych a finančných zdrojov.
Konflikt iniciovala buď tá veľmoc, ktorej mocenský potenciál v predchádzajúcom období rástol výrazne rýchlejšie než v prípade súperov, alebo tá, ktorá „cítila“, že sa s ňou nezaobchádza „spravodlivo“. Bez ohľadu na to, ktorá strana a s akou prevahou dokázala vyhrávať bitky, víťazstvo slávila vždy tá koalícia, ktorá dokázala lepšie znášať mobilizačnú záťaž.
Neukojené mocnosti
Od začiatku tohto storočia sa začala vynárať otázka, či je možné, aby sa Čína – ktorej spektakulárny mocenský rast nikomu nemohol uniknúť – dokázala správať inak než wilhelmovské Nemecko. Na odpoveď čakáme, ale vďaka ruskému vpádu na Ukrajinu teraz máme do činenia s inou veľmocenskou aktivitou.
Na rozdiel od súčasnej Číny alebo kedysi Nemecka Rusko nie je ani náhodou
